Pravdaže psy patria prirodzene k prioritám nášho života. Ja osobne som bol uhryznutý - pohryznutý psom: dávno, desaťročný - bez následkov.
   A asi tak pred 35 rokmi som napísal svoju Psiu (pieseň): Psy /a / psi // Pes / bez pasu / s pasom // (Obojok / je predsa / pas pre psa) // Podpisy / Predpisy / Psia skepsa // Spi! / ... / Psy nespia.
   (Ako kuriozitu uvádzam, že to bolo ešte v Šuranoch, kde som vtedy učil na SPTŠ a kolega ekonóm si divže nevykrútil krk nad tým, že aj za to "a" (čo bol jeden verš) som dostal nezdanených 10 Kčs.
   Aj preto som si rád prelistoval zbierku Pavla Janíka PES HORE BEZ... s podtitulom 101 psín (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2000, ilustrácie Peter Lajčák).
   Samozrejme nemožno nepripomenúť Janíkovu báseň Zvratné zámeno psa, publikovanú v zbierke Do videnia v množnom čísle (Slovenský spisovateľ 1985, zodpovedný redaktor Vojtech Kondrót). Aspoň záverečné dvojveršie: "Sladko psi. / Nech psa ti snívajú sladké sny", Áno, povedané s vtedajším Valérom Mikulom: "Básnik sa pohráva so slovami, vzďaluje sa od skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra".
   Po tomto (predlhom?) úvode naozaj k tomu, čo nám na svojom hore bez predstavuje hore aj bez autor, básnik-manažér, ako ho nedávno charakterizovali na Slovesnej jari 2001?
   Reklamný básnik? Áno - a prečo nie? Keď to vie!
   A o tom, že o tom vie - nás presviedča aj čítaná zbierka, ktorá má v sebe čosi navyše aj z trendov poézie blízkej súčasnému (zriedkavému) čitateľovi: sú to dvojveršia, väčšinou však jednoveršia, takmer novinové titulky, ktoré si nevdojak prečíta každý - aj keď nechce! (Povrchne?!)
   A tým som sa vlastne dostal k textom, ktoré je vlastne aj zbytočné interpretovať. Podľa podtitulu by ich malo byť 101, ale vtip je aj v tom, že ich je v skutočnosti oveľa viac. Pomaly si ich prečítajte - o nich popremýšľajte! Pretože nie PES hore BEZ, ale ČLOVEK hore BEZ, teda človek bez vlastného uvažovania (dnešný človek) - je presne identifikovateľný v tejto netuctovej, netypickej zbierke básní, ktorú aj autor sám pokladá za súbor aforizmov. O tom, že naozaj ide o poéziu svedčí ktorákoľvek zo sentencií - napríklad táto: Pespotizmus: Vláda pod psa.
   Problémom je teda otázka, pokiaľ je aforizmus básňou - do akej miery to dokáže? V tejto súvislosti si uvedomujem, že k najlepším básniam Sándora Weöresa, ktoré som asi pred tridsiatimi rokmi prekladal, patrili práve jeho jednoveršové básne - niečo na rozhraní aforizmu, básne, či absurdity: tak či onak ide nie o formálne zaradenie, klasifikáciu, ale o kvalitu textu ako takého.
   Čiže definícia 101 psín Pavla Janíka? Áno - majú blízko k oným spomínaným jednoveršovým básniam S. W. - líšia sa však zovrenou uprenosťou, upätosťou na základné (erbovné) slovo, erbovný pojem: pes. Takže jedno, čo týmto (zdanlivo formálnym) slovotvorným pokusom - opusom nechýba, je prepestrosť: na pozadí onej základnej jednostrannosti, jednostrunnosti.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]