Sme odsúdení na splácanie reparácií za prehru v studenej vojne?

   V československých podmienkach sme si zvykli na dvadsaťročný cyklus prudkých zmien spoločenskej atmosféry. Od 17. novembra 1989 uplynulo 12 rokov. Znamená to, že najbližší prevrat bude o 8 rokov? A aký bude mať charakter? Pôjde o návrat do roku 1989, 1948 či 1918? Pravda je, že Československo už neexistuje. Bude jeho obnovenie súčasťou nadchádzajúceho prevratu, alebo sa uskutoční ešte pravdepodobnejší variant definitívneho zániku slovanských štátov v strednej Európe a rekonštrukcia tradičných kontinentálnych veľmocí s vývinovým posunom k etnickému federalizmu a konštitučným monarchiám, teda reštaurácia nemeckého, rakúsko-maďarského a ruského impéria v ich pôvodných historických hraniciach zo začiatku 20. storočia a s viacerými alternatívami vnútorného usporiadania národnostných a ústavných pomerov?


   Ilúzia európskeho domu

   Niet pochýb, že zásadné zmeny na rozhraní 80. a 90. rokov v strednej a východnej Európe, ktoré majú podstatný vplyv na kladné i záporné stránky života slovenských občanov, boli podmienené predovšetkým medzinárodnými dimenziami - rezignáciou Sovietskeho zväzu na veľmocenské postavenie. Anatalij Dobrynin, ktorý bol veľvyslancom ZSSR v USA vyše 20 rokoch (1962-86) a po návrate do vlasti sa ako tajomník ÚV KSSZ pre zahraničnú politiku zúčastňoval na dôležitých rozhovoroch Michaila Gorbačova s americkým prezidentom Georgeom Bushom i západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom, konštatoval, že cieľovým riešením vízie spoločného európskeho domu malo byť rozpustenie blokov NATO a Varšavskej zmluvy, alebo ich spojenie na základe vzájomného súhlasu, pričom zjednotenie Nemecka malo byť finálnym plodom transformačného procesu. Vzhľadom na stupňujúci sa tlak USA a NSR na urýchlenie zjednotenia vznikla alternatíva neutralizácie Nemecka v podobe jeho členstva v NATO i Varšavskej zmluve na obdobie nevyhnutné pre splynutie oboch blokov. Výsledok však poznáme.


   Suverenita ako vždy obmedzená

   Gorbačov na Malte 3. 12. 1989 Bushovi potvrdil, že Brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite štátov v sovietskej záujmovej sfére je mŕtva a že ZSSR teda nebude ovplyvňovať vývoj vo východnej Európe, čím túto zónu uvoľnil pre záujmy a aktivity USA. Tak dostala priechod koncepcia posúvania NATO na východ, ktorá sa dodnes aktívne presadzuje. Bolo by iste korektné, ale aj nerealistické očakávať, že zodpovední politickí predstavitelia s odstupom 12 rokov zaujmú postoj k celému komplexu nástojčivých vývinových otázok a najmä k tvrdým dopadom na sociálne postavenie občanov krajín, ktorí akoby boli odsúdení na nekonečné splácanie reparácií za historickú prehru reálneho socializmu v studenej vojne.


   Konkurz svetových revolúcií

   Treba poznamenať, že podľa analýz viacerých autorov a autorít sa po rozpade troch kľúčových európskych mocnárstiev počas jediného roka 1917-18 na našom kontinente uskutočnila invázia revolučného sociálno-ekonomického experimentu v dvoch podobách - socializmu a kapitalizmu. Sedemdesiat rokoch ich súťaže, súboja, skúšobnej prevádzky či overovania väčšej životaschopnosti, možno pokladať za globálny pokus s mimoriadne tragickými sprievodnými javmi a dôsledkami.


   Zakaukazko v Amerike

   Podľa niektorých zahraničnopolitických pozorovateľov je zmena vo vedení Ruskej federácie po nástupe Vladimíra Putina do funkcie hlavy najväčšieho štátu na svete podmienená aktuálnymi historickými skúsenosťami v globálnom meradle a vedomím, že USA realizujú vo vzťahu k Rusku tajný plán založený na troch kľúčových momentoch. Prvým je balkanizácia krajiny, teda podnecovanie etnických konfliktov, podpora teroristických skupín a prehlbovanie ekonomického úpadku. Druhým je ďalšia vlna oslabenia ruského vojenského a bezpečnostného potenciálu a tretím je zovretie Ruska základňami NATO. Ústami ministra Powella USA označili už pred časom aj Zakaukazsko ako "pásmo amerických národných záujmov".


   Mráz z Bieleho domu

   Napriek určitým aktuálnym kozmetickým úpravám mediálnej rétoriky v období bezprostredne po podpore USA zo strany Ruska v rámci spoločného boja proti medzinárodnému terorizmu opäť nevedno, či ide o reálnu zmenu amerického kurzu, alebo len prechodné oteplenie vzťahov, aké sme zažili už niekoľkokrát v spojitosti s gestami priateľstva medzi najvyššími predstaviteľmi Bieleho domu a Kremľa z éry Nikitu Chruščova, dokonca i Leonida Brežneva pri štarte helsinského procesu a napokon z perestrojky Michaila Gorgačova. Po zábleskoch tepla však vždy rýchlo prišlo mrazivé vytriezvenie; z imaginárneho sveta všeľudských hodnôt sme sa vždy prudko presunuli do reálneho sveta chladnej a nezmieriteľnej konkurencie pri uchádzaní sa o vedúcu pozíciu v celosvetovom meradle všetkými prostriedkami a za každú cenu.


   Veľká peňažná hra

   Diskutovanou témou a najmä najreálnejšou realitou súčasného sveta je globalizácia, ktorú ekonomickí experti charakterizujú ako naordinovaný princíp finančnej invázie, ktorá zvýhodňuje kapitálovo silnejších na úkor transformujúcich sa krajín. Expanzia sa uskutočňuje prostredníctvom vyvolávania kolapsu hodnotových štruktúr slabších ekonomík. Strategickým zámerom špekulatívnych investorov je vynútená devalvácia domácej meny, navodenie ťažkostí s finančnou defláciou, zlacnenie hospodársky produktívneho majetku a jeho vykupovanie. Vyústením veľkej medzinárodnej peňažnej hry nie je len výťažok v prospech zahraničných subjektov, ale aj vznik nemalých sociálnych problémov na strane cieľových teritórií. Zatiaľ nevedno, či niekto pozná účinný recept na liečenie príčin tohto neduhu, alebo sú už všetky politické reprezentácie na území bývalého východného bloku, a teda i Slovenska odsúdené len na úlohu štatistov a zmierňovateľov najaktútnejších negatívnych dôsledkov.


   Elity namiesto predvoja

   Moderná politológia si dozaista dobre uvedomuje, ale nemôže si to zatiaľ dovoliť povedať dostatočne nahlas, že pojem demokracia, teda ľudovláda sa používa na označenie systému, v ktorom nevládne ľud, ale politické elity, reprezentujúce záujmy najvplyvnejších kapitálových skupín. Niektorí nadšenci vidia východisko v sústavnom raste politického vzdelania čo najširšieho okruhu ľudí. Nad efektom systematického školenia tohto druhu počas socializmu sa však vznáša otáznik, najmä ak vezmeme do úvahy, ako ľahko sa ľudia vzdali sociálnych vymožeností a istôt a ako rýchlo podľahli ilúziám o rovnosti šancí a o všeobecnom blahobyte pre všetkých a pre každého. Medzi zodpovednosťou súčasných mocenských elít a poslaním niekdajšieho spoločenského predvoja sotva možno vidieť zásadnejší rozdiel. Kto má však pravý (alebo ľavý) kľúč od optimálneho a kompetentného riadenia politických, ekonomických a bezpečnostných procesov?


   V hlavných úlohách

   Po novembri 1989 sa predsedom vlády stal dovtedajší minister spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky akademik Milan Čič, neskorší predseda Ústavného súdu. Členom federálnej vlády Ladislava Adamca od 13. októbra 1988 bol Marián Čalfa ako minister bez portefeuille - neskôr sa stal prvým podpredsedom vlády ČSSR a prezident Gustáv Husák ho 10. 12. 1989 ako svoj posledný štátnický akt vymenoval za premiéra, ktorým ostal aj počas následného pôsobenia Václava Havla vo funkcii hlavy štátu. Toho - ako vieme - jednomyseľne zvolil za prezidenta ČSSR vtedajší komunistami ovládaný federálny parlament. Súčasného prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera - niekdajšieho predsedu Východoslovenského Krajského národného výboru, čo bola jedna z najvyšších funkcií zodpovedajúca úrovni člena vlády - Slovenská národná rada 20. novembra 1989 zvolila ako kandidáta KSS 90 hlasmi zo 128 za predsedu SNR. Mnohí v podobných osudoch vidia zreteľnú kontinuitu bývalých a terajších mocenských štruktúr, výsledky rokovaní a dohôd, ktoré verejnosť nepozná.


   Všetci proti násiliu

   Ako sa vraví - nič nové pod slnkom. Podľa publikovaných informácií sa napríklad československá tajná služba podieľala už na ukončení vietnamského konfliktu a sprostredkovávala kontakty medzi KGB a CIA, ktoré rokovali o mierových podmienkach dávno predtým, ako ministerstvá zahraničných vecí a ostatné verejné politické inštitúcie opustili nezmieriteľnú rétoriku boja na život a na smrť. Aj v tomto prípade bolo logickou súčasťou dohovorov najmä zabránenie represáliám.


   Kto bol ku komu nežný

   Pravda je, že tým, ktorým sa dnes zdá byť november 1989 priveľmi nežný, treba jasne pripomenúť, na čej strane vtedy bola moc a všetky mocenské prostriedky, teda kto bol vlastne ku komu nežný. Niet pochýb, že etablovaný režim mal dosť síl potlačiť akýkoľvek násilný prejav, vzburu či povstanie a že úsilie násilím zvrhnúť režim by nikdy - chvála Bohu - nenašlo masovú podporu. Násilie by dozaista dopadlo v neprospech tých, ktorí po ňom dnes nahlas volajú alebo aspoň tíško túžia.


   Víťazné hľadanie porazených

   K excesom násilného prevratu by navyše okrem iných tragédií celkom zákonite patrili aj neuveriteľné a nenapraviteľné zločiny i tragikomické výjavy. Dúfam, že by bol málokto nadšený, keby napríklad čerstvý predstaviteľ VPN a dovtedajší komunista Ján Štrasser zastrelil na mimoriadnom zjazde spisovateľov 7. decembra 1989 v bratislavskom PKO vtedajšieho komunistu Vincenta Šikulu, ktorý protestoval proti arogancii VPN a osobitne proti arogancii Jána Štrassera i Ľubomíra Feldeka, ktorí mu boli v straníckej organizácii dovtedy nadriadení.


   Veľavravné rozhovory

   Zo zverejnených prameňov tiež vieme, že na sklonku augusta 1989 sa v pražskom hoteli Paríž uskutočnila večera s veľvyslancami rozhodujúcich členských štátov NATO, na ktorej sa zúčastnili vysokí československí predstavitelia na čele s tajomníkom ÚV KSČ Jozefom Lenártom. Medzi prítomnými bol aj prvý námestník federálneho ministra vnútra generál Alojz Lorenc a vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart. Predmetom rozhovorov boli aktuálne otázky vzájomných vzťahov a hľadanie spoločných východísk z reálnej situácie. Zo stretnutia existujú fotografie realizované spravodajskou technikou a nepochybne z neho existujú aj rovnakým spôsobom zhotovené zvukové záznamy. V tom období už bolo jasné, že otázka nestojí tak, kto bude hegemónom spoločenských zmien, ale spôsob, akým sa uskutočnia, aby sa predišlo násilnostiam, rozličným bezpečnostným rizikám a totálnemu ekonomickému kolapsu.


   Vláda diktuje justícii

   Počul som už aj aktuálnu poznámku, že po vyhlásení 17. novembra za štátny sviatok vlastne teraz prokuratúra žaluje v osobe generála Lorenca organizátora štátneho sviatku. Ale to je postreh z roviny odľahčenej reflexie spoločenských udalostí. Z polohy ich seriózneho vnímania je podstatná skutočnosť, že príslušný prokurátor je ten istý, ktorý do nástupu súčasnej vlády nesiahol k žalobe pre závažné nedostatky v procesnej príprave a po nástupe súčasnej vládnej koalície tak napriek všetkému urobil, čo svedčí o hrubom zasahovaní výkonnej moci do zdanlivo nezávislej činnosti justičných orgánov.


   Účel svätí oznamovacie prostriedky

   Na zasadaní ÚV KSČ 24. 11. 1989 vystúpil minister obrany Milan Václavík, ktorý uviedol, že podľa informácií vojenskej spravodajskej služby aktuálny vývoj v ČSSR presne zodpovedá scenáru schválenému na porade predstaviteľov amerického ministerstva zahraničných vecí, CIA, Rady národnej bezpečnosti USA a vybraných oznamovacích prostriedkov vrátane rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky, pričom sa postupuje podľa rozdelenia na jednotlivé konkrétne etapy kampane. Ďalšie vlny mediálnej vojny zažilo Slovensko aj v 90. rokoch. Fakt je, že podľa rešpektovaného autora diel z prostredia spravodajských služieb Ronalda Kesslera pracovný deň riaditeľa CIA sa začína brífingom u prezidenta USA a pokračuje súkromnými raňajkami s majiteľmi rozhodujúcich médií. Úlohu a význam médií v súčasnosti dokumentuje aj to, že USA v rámci útokov proti Juhoslávii i Afganistanu s osobitným dôrazom vojenskými prostriedkami umlčali zdroje pre ne neželaných názorov a informácií.


   Studená vojna pokračuje

   Ľudia s pamäťou sa iste ešte pamätajú na štartovanie helsinského procesu, ktorého cieľom bola zmena politickej klímy v Európe i vo vzťahoch k USA a Kanade. Reálny vývoj po roku 1989 však ukazuje, že studená vojna sa neskončila a mrazivé súperenie pokračuje v staronových podobách a ich obmenách. Železnú oponu pomaly, ale iste nahrádza Shengenská hranica, ktorá dozaista ešte nenadobudla svoju definitívnu formu, veď aj Berlínsky múr - ako som už v inej súvislosti verejne upozornil - vyrástol až 17 rokov po skončení II. svetovej vojny a rozdelení Nemecka na okupačné zóny.


   Oneskorení hrdinovia

   Berlínsky múr rozobrali týždeň pred "revolučnými" udalosťami 17. novembra 1989 v Prahe, čo svedčí spolu s oneskoreným pražským povstaním z roku 1945, teda tiež po páde Berlína, o urýchlenom dodatočnom pridávaní sa na stranu víťazov, čo azda netreba komentovať.


   Viac otázok ako odpovedí

   Kam sa medzičasom od eufórie z novembra 1989 podeli proklamované princípy voľného pohybu myšlienok, ľudí a kapitálu? Aký zmysel má mať pre transformujúce sa krajiny európska integrácia, ak je už v zárodku pre ne diskriminačne a nevýhodne sprevádzaná obmedzovaním pohybu pracovnej sily i činnosti podnikateľských subjektov - napríklad autodopravy na území členských krajín EÚ?


   Smutný koniec - veselý začiatok

   Napriek rozmanitým a protichodným želaniam, víziám, prognózam i scenárom bude reálny obraz budúcnosti logickým výsledkom pokračujúceho pôsobenia rozhodujúcich hospodárskych a politických síl. Ak sa Slovensko bude naďalej riadiť väčšmi rozumom a srdcom ako žlčníkom, má šancu prejsť aj cez tento horiaci kruh so zdravou kožou a vyvzdorovať si postavenie, na aké má nárok podľa všetkých prirodzených práv svojprávnych ľudí, zvrchovaných národov a suverénnych krajín v dynamických civilizačných a kultúrnych kontextoch Slovanstva, Európy a sveta.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]