alebo racionálne o iracionálnom

   Najnovšie teatrologické dielo popredného divadelného vedca s medzinárodným renomé Doc. PhDr. Miloša Mistríka, CSc., SLOVENSKÁ ABSURDNÁ DRÁMA (VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2002) je racionálnym a logickým uvažovaním o zdanlivo iracionálnych a nelogických prvkoch a postupoch, ktoré nezmazateľne poznačili vývoj dramatickej literatúry v druhej polovici 20. storočia s nanajvýš aktuálnym presahom do najsúčasnejšej súčasnosti.
   Absurdita totiž naďalej azda najvýstižnejšie charakterizuje spoločenskú realitu protirečivého sveta, v ktorom sa záľuba v nonsensoch kríži s nezmyselnými, neuskutočniteľnými a sebazničujúcimi ambíciami jednotlivcov i jednotlivých skupín na všetkých úrovniach politických štruktúr modrej planéty. Preto možno s trochou zveličenia i so zmyslom pre provokáciu (čo sú - mimochodom - tiež typické atribúty absurdnej drámy) označiť obraz a odraz života v labyrinte krivých zrkadiel ako verné realistické zobrazenie určujúcich bezvýchodiskových civilizačných tendencií v lokálnych, regionálnych i globálnych rozmeroch.
   Miloš Mistrík študoval v Bratislave a Paríži, čo sa primerane premieta do ohnísk jeho kľúčových bádateľských úsilí. Plodonosná inklinácia k inšpiráciám a impulzom francúzskej proveniencie priamo i sprostredkovane prestupuje aj najrozmanitejšie aspekty jeho aktuálneho výskumu slovenskej absurdnej drámy, v ktorej živo rezonujú ozveny, vzťahy a súvislosti s paralelným európskym myšlienkovým a tvarovým pohybom, vo významnej miere generovaným v parížskych estetických a filozofických laboratóriách.
   Autor v široko koncipovanom oblúku mapuje sieť influencií, asociácií a filiácií, ktoré podnietili a sprevádzali vznik absurdnej drámy v medzinárodných a následne i v národných reláciách. Naštartovanie čoraz všeobecnejšieho akceptovania a akcentovania pojmu absurdity sa pripisuje eseji Alberta Camusa Mýtus o Sizyfovi z roku 1942. Ťažisko Mistríkovej pozornosti však spočíva v analýze domácich kreatívnych fenoménov, ktoré usúvzťažňuje v súradniciach európskych, stredoeurópskych i miestnych česko-slovenských hodnotových kontextov.
   Od troch prvolezeckých hier Rudolfa Skukálka a výkriku do tmy Juraja Váha Miloš Mistrík smeruje cez nedobrovoľných absurdistov Petra Karvaša a Ivana Bukovčana k nezmyslom v scénkach Milana Lasicu a Júliusa Satinského, pokračuje k naivnému Stanislavovi Štepkovi a metaforickému Ľubomírovi Feldekovi, aby po zastávke v oneskorenom absurdistane postmodernej Stoky dospel k heterogénnej skupine najmladších slovenských absurdistov, ktorých tvorbe ako prvý divadelný vedec venuje serióznu a najmä systematickú teatrologickú pozornosť - kompetentne a komplexne analyzuje kreatívne osobitosti Viliama Klimáčka, Ivana Mizeru, Pavla Janíka, Martina Čičváka, Tomáša Horvátha a Silvestra Lavríka.
   K výslednom Mistríkovho hľadania patria zistenia, na základe ktorých možno adekvátne rozpoznať, kedy a kde sa import filozofických východísk a formálnych riešení absurdnej drámy zmenil na svojbytné smerovanie slovenskej dramatickej literatúry, ktorá sa od 90. rokov ocitla prakticky mimo pozornosti domácich profesionálnych divadiel. Posledné decénium 20. storočia a začiatok 21. storočia sa tak na Slovensku stali absurdnou obdobou 50. rokov, ibaže niekdajšie iracionálne odmietanie zahraničných tvorivých iniciatív neskôr nahradilo rovnako nezmyselné vytesňovanie vlastného národného autorského potenciálu z repertoáru takzvaných kamenných divadiel. Tento fakt je len ďalším potvrdením, že absurdnú drámu už polstoročie udržuje pri živote absurdná spoločenská realita, pred ktorou jednotlivci i národy jednoducho nemajú kam uniknúť.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]