Michal Otčenáš je sviatočným básnikom v najlepšom zmysle tohto pojmu. Plne sa naňho vzťahujú pamätné slová Ivana Kraska v legendárnej básni Kritika: "Blahoslavení sú, ktorí hovorili a nepovedali viac, než povedať mohli vo dňoch sviatočných." Po debute Strminy (1983) s odstupom dvoch desaťročí, počas ktorých vydal viacero závažných vedeckých diel, vrátane Periodizácie svetových a slovenských dejín, prichádza s ďalšou knižnou kolekciou pozoruhodných lyrických výpovedí s charakteristických a invenčným názvom ŠTRBSKÉ SRDCE (Prešovská univerzita v spolupráci s vydavateľstvom Royal Unicorn Košice, Spolkom slovenských spisovateľov a Obecným úradom v Štrbe, 2002).
   Musím sa azda hneď úvodom priznať k verejnému tajomstvu, že autor používa aj pseudonym Michal Otčenáš-Janík, čo súvisí s reálnym prímením v jeho rodine vzhľadom na to, že priveľa rodín v jednej obci malo rovnaké priezviská. Aj môj otec z rovnakých dôvodov v mladosti používal prímenie Ján Janík-Glejdura. Korene Michala Otčenáša sú v Štrbe a moje v neďalekej Liptovskej Tepličke. K jeho predkom patrí Paul Yanik, ktorý sa narodil v USA a bol redaktorom Trans World Radio. Môj syn už desať rokov žije v New Yorku, kde pôsobil aj v spravodajstve televízie NBC. Ale to uvádzam len na rozptýlenie prípadných nejasností v našich vzájomných rodinných reláciách.
   Zrejme netreba odkladať na neskôr ani poznámku, že sviatočnosť knihy výrazne dopĺňajú pôsobivé ilustrácie Petra Kocáka a celková exkluzívna grafická úprava Petra Haľka. Akademické prostredie básnika, ktorí pôsobí ako docent na Prešovskej univerzite, sa premietlo aj to toho, že jeho knižka je hojne vybavená fundovanými doslovmi naslovovzatých odborníkov - prof. PhDr. Ladislava Šimona, DrSc., doc. PhDr. Imricha Vaška, CSc. a PhDr. Michala Tokára, PhD.
   Autor ako správny historik je srdcom zakorenený predovšetkým v tradícii a v rodisku, o čom svedčí aj názov knihy, ale jasnou a otvorenou hlavou moderného vedca je doma vysoko v útrobách hviezdnatého neba, v ktorom je popri "Mesiaci, ktorý visí ako zvon"; popri náboženských symboloch, Boha, anjelov, duší predkov a vôbec duší dobrých ľudí aj dosť miesta pre lietadlá, umelé družice a "geometriu Veľkého voza".
   K stáliciam autorovho vesmíru patria prírodné živly, ale aj atribúty civilizačného vývoja a ohniská jeho intímneho pocitového zemepisu. A tak okrem zeme, vody, ohňa a vzduchu sa v molekulách autorových básní mihne aj motív klonovania; okrem chrámového organu v básnickej metafore zaznie aj klávesnica počítača; okrem studní, jazier, búrok, jaskýň a zaniknutých osád sa v autorovej obrazotvornosti pretavujú aj inšpirácie mestským prostredím - počnúc Prešovom, Bardejovom či Liptovským Mikulášom cez Piešťany, Prahu, Kyjev, Debrecín, Petrohradskú Ermitáž až po newyorský Manhattan.
   Viacero básní je explicitne dedikovaných - rodičom, deťom, manželke, slovenským literárnym a duchovným autoritám Albínovi Brunovskému, Miroslavovi Válkovi, Milanovi Rúfusovi, Maši Haľamovej, Pavlovi Tomkovi, Ladislavovi Šimonovi, výtvarným dielam Kristíny Hargašovej, Andreja Smoláka, americkému básnikovi Robinsonovi Jeffersovi a odkazu ďalších významných osobností. A v záverečnej pointe básnik implicitne vzdáva hold Luigimu Pirandellovi, autorovi diela Šesť postáv hľadá autora: "Hľadal som básničku - / a mňa našla ONA."
   Autor nevdojak potvrdzuje, že nielen on, ale aj súčasná poézia ako celok sa zaobídu bez ťažkopádnych metafor, postmoderného hluku a nezáväzného tárania: "Zosrieňuje sa čosi v nás / a búcha ako otvorené vrátka / vo vetre."
   Michal Otčenáš svoj autentický vzťah k rodným Tatrám, ktoré nie sú preňho len atraktívnou turistickou destináciou, ale skutočnou základnou životnou konštantou, dokáže vyjadriť neobyčajne aktuálnym jazykom a najmä naozaj lyricky efektívnou rečou, čo dokazuje hoci aj zdanlivo jednoduchým a celkom samozrejmým dvojverší,: "kameň tu ostáva / na kameni."
   Osciláciu a napätie medzi tradíciou a modernitou prezentuje aj šikovná elipsa, ktorá skracuje na minimum vzdialenosť dôverne známeho sveta televíznych obrazoviek a ešte dôvernejšie známeho sveta videného cez okná dreveníc: "V sklách sa prestalo zrniť."
   V básnikových očiach sa drevo "Na kolísky, / na šibenice, / na rakvy / i na kríže...", ale predovšetkým na drevenice, v ktorých sa čakávala viera, nádej a láska, mení na pracovité i po vlastnej smrti, keď neúnavný smrek pracuje takmer ďalších sto rokov po zotnutí. V Predjarí nad Sázavou zasa starý mlyn dokáže iné alchymisticky zázračné premeny: "Voda v ňom / zdrevenela, spráchnivela / a zmizla." Suverénny básnik vidí svet naozaj originálne: "Ryby sa oddeľujú od rieky."
   Napriek prenikavej a sugestívnej analýze bolesti a ľudského utrpenia je Michal Otčenáš predovšetkým básnikom radosti zo života, preto hovorí o smrti: "je však neustále / druhá... // Až po živote." V jeho básnickej búrke: "obloha vracia oheň zemi / a prudko hádže lesklú dýku." Svoj plebejský, ale aj sofistikovaný naturel exponuje vo veršoch: "Koníčky pod sedlom, / zapnuté do roboty, / naposledy dávajte / maty / kráľom." Ako moderný skeptik si dobre uvedomuje, že "Najkrajšie / piesne sú nezaspievané, / najlepšie / básne sú nenapísané..."
   Otčenáš popri určitej dávke zádumčivosti i trudnomyseľnosti vie brilantne inštrumentovať aj sklon k subtílnym, odľahčujúcim a zmysluplným slovným hrám - napríklad v Bardejovskej jeseni: "Na tvrdom námestí / je stredoveko mäkko"; alebo inde: "Víno v hrdle. / Voda v kolenách."
   Básnik žije v krajine, kde sníva svoje "načasované sny", kde znie "chlebový zvon" a vládne "teplo / po ľudskej ruke", kde vojaci vedia, že "bude nasledovať povel. // Alebo mlčanie?" Tieto naliehavé proroctvá prináša tým, ktorým stačí veci naznačiť, ktorí si podobne ako on vedia prečítať na oblohe, vo vlastnej dlani, na vrchole Kriváňa, v korunách stromov či riave jarných vôd mihotajúce sa posolstvo: "A rozsudok krajiny, / podpísaný orlím brkom, / ešte nestratil platnosť."

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]