Používanie krycieho názvu Slovenské národné divadlo na označovanie inštitúcie, ktorej činnosť už vyše desaťročia nezodpovedá ani jednému z proklamovaných atribútov, pripomína absurdný stav, keď niekdajšia redakcia časopisu Slovenské pohľady profilovala periodikum ako nástroj radikálneho odporu nielen proti zavŕšeniu národnoemancipačného pohybu, ale aj na priame odmietanie a morbídne zosmiešňovanie slovenského jazyka ako jazyka obesenca (autorom metafory je súčasný šéfredaktor provládno-protivládneho denníka SME, ktorého premiér zaradil do známej-neznámej protištátnej skupinky).
   Rovnako znie v tejto súvislosti aktuálna rétorika o symbole národnej identity, ktorá je priveľmi priehľadným manévrom na nekonečné vyťahovanie astronomických súm zo štátneho rozpočtu na stavbu a prevádzku SND a zároveň je neúspešným pokusom o zastieranie dlhodobej dramaturgickej orientácie činohry SND, dôsledne sa vyhýbajúcej uvádzaniu overených i nových diel slovenských dramatických autorov.
   Namiesto nich zárobkové jadro činohry SND ponúka divákom najmä zlátaniny a netalentované úpravy, ktorými nie je schopné prilákať zďaleka toľko divákov ako hry slovenských dramatikov do roku 1989. Na záchranu súčasného i budúceho financovania súkromného podniku, ktorý sa oficiálne nazýva SND, sú však zrejme všetky triky vhodné a povolené, vrátane skutočnosti, že tieňový minister kultúry významného opozičného parlamentného subjektu je už niekoľko rokov na výplatnej listine opery SND.
   Závratné čísla na stavbu a prevádzku SND ostro kontrastujú nielen s úrovňou, charakterom a výsledkami tvorivého procesu, ktorý má ďaleko od oprávnených nárokov na kvalitu umeleckej produkcie prvej scény, ale aj s pretrvávajúcimi a vyhrocujúcimi sa existenčnými problémami iných kultúrnych inštitúcií - napríklad Spolku slovenských spisovateľov a najmä Literárneho týždenníka, kde ide o zlomkové finančné dimenzie. Napríklad len mzdové náklady SND dosahujú takmer 100 miliónov korún ročne, pričom Ministerstvo kultúry SR nechce (tvrdí, že nemôže) dať mzdy Literárnemu týždenníku v stonásobne menšej výške.
   Ak niekto argumentuje tým, že tradičnú budovu SND nepostavili Slováci, treba konštatovať, že Bratislava mala v roku 1918 asi 100 000 obyvateľov, z toho asi 60 000 Nemcov, 30 000 Maďarov a 10 000 Slovákov. História sa vyvinula tak, ako sa vyvinula.
   Nebudeme kvôli poslovenčovaniu dejín stavať nový Bratislavský hrad, nový prezidentský palác, nové sídlo Slovenskej filharmónie a podobne. Necitlivá modernizačná prestavba Slovenskej národnej galérie (budova niekdajších monarchistických Vodných kasární) je v tomto zmysle dostatočným mementom.
   Záujem o historickú budovu SND zo strany zahraničných návštevníkov (najmä obyvateľov priľahlých rakúskych lokalít) vyplýva z historicity budovy, medzinárodnej zrozumiteľnosti hudobného jazyka a nonverbálnej javiskovej reči, ako aj zo snobskeho imidžu opery.
   Keby opera SND hrala v Dome odborov, mal by Istropolis naďalej také problémy s návštevnosťou, aké má dodnes. Súčasné problémy s využitím priestorov Domu odborov sú budúcimi problémami s využitím priestorov v novostavbe SND. Pod využitím rozumiem aj návštevnosť.
   Z pragmatickeho hľadiska by bolo pre spisovateľov realistické žiadať vládu, aby z predaja budovy SND výrazným a strategickým spôsobom podporila slovenskú literatúru - napríklad jednorazovou dotáciou Spolku slovenských spisovateľov a AOSS po 100 miliónov Sk, čo je - ako som už uviedol - približne výška ročných mzdových nákladov SND.
   Slovenský mediálny priestor v súčasnosti ovládla vzrušená diskusia o predaji nedokončenej budovy Slovenského národného divadla. Bodaj by politikov, médiá a verejnosť rovnako vzrušovali aj problémy iných kultúrnych inštitúcií. Dozaista prichodí aj spisovateľom verejne vysloviť svoj názor, hoci aj s rizikom, že ich hlas opäť nebude príjemne znieť mnohým stúpencom rozmanitých mantinelizmov, jednoduchých riešení a jednoznačných postojov.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]