Kým iní básnici svoje verše tepú z pozlátok a tenkých plieškov, Marián Kováčik ich vo svojej kovobásnickej dielni kuje z poctivého materiálu - a to pekne zahorúca, preto sú jeho básne stále aktuálne a sedia svojim témam ako uliate. Sú na prvý pohľad plné elektrovodivých častíc a magnetických i magických súčiastok. Kováčikova poézia vyvoláva chvenie založené na presne stanovených vibráciách a kmitočtoch. Jeho verše majú kovový lesk a jasný ostrý zvuk.
   Marián Kováčik nemá záľubu v silných slovách, v rachotivej reči alebo v hrmotných básnických výbojoch, je skôr svojrázny milovník jemných hier modernej intelektuálnej aristokracie, cieľavedome využíva rozmanité literárne techniky a vyznáva rafinovanú zábavu hodinárskych majstrov.
   Kováčik vyrastá zo železitej pôdy, má vzťah k surovému železu - to je však preňho iba inšpiračný zdroj pre dômyselne skonštruovaný pekelný stroj poézie, pre oživenie emocionálnych mechanizmov lyrického procesu, pre rozpútanie reťazových reakcií obrazotvornosti.
   Marián Kováčik spĺňa železu jeho najtajnejšie želania stať sa hmotou, ktorá sa spontánne odpútava sama od seba a mimovoľne sa mení len na pomyselnú železnú zásobu nápadov, metafor a básnických trikov. Kováčikovo železo je natoľko nezávislé od svojej hmotnej podstaty, nakoľko je ruch na železničnej stanici vlastne skôr živý duch komunikačného labyrintu sveta než mŕtvy uzol železničných koľají.
   V Kováčikových básňach často býva rušno ako na najfrekventovanejších križovatkách významov, ale neraz v nich vládne aj idylický pokoj, ktorý však je iba predznamenaním nezadržateľnej búrky oslepujúcich zmyslových efektov. Doterajší vývoj čitateľského vnímania potvrdzuje, že Kováčikove verše nikdy nebudú patriť do starého železa. Jeho poézia má totiž vždy viac želiezok v ohni, je nepolapiteľná, nedá sa len tak nachytať a tobôž chytiť a spútať do obručí železnej logiky.
   Kováčikovou železnou košeľou je zvyk byť nezvyčajný, zvyčajne opúšťať vychodené chodníčky a vyskúšané finty. V jeho textoch sa ako v oslnivých žiarovkách žeravia vlákna fantázie. Kováčikove básnické elektródy bzučia ako neúnavné včely. Kováčik vládne slovám železnou rukou, zvára ich elektrickým oblúkom žiarivej imaginácie.
   Kováčik vie, kde má dolovať svoje básnické rudy a neťaží sa mu ťažiť ich z najhlbších a najvýdatnejších žíl. Jeho tvorba však zďaleka nie je rudimentárna, naopak je to nesmierne vyvinutá poézia krehkých metaforických súkolí. Jeho básnické stroje pracujú spoľahlivo, majú skvelú technickú koncepciu, sú výborne sprevodované a štedro naolejované vláčnymi výťažkami z najvzácnejších prírodnín. Vraví sa, že každý si je kováčikom svojho šťastia, ale Marián Kováčik je strojcom drobných i väčších radostí pre celé generácie vnímavých čitateľov, pre ktorých strojí bohaté hostiny nevšedných poetických zážitkov - oslovujúcich všetky zmysly.
   Poézia zlatústeho Kováčika patrí k rodinnému striebru modernej slovenskej literatúry - iste i preto, že aj tak výrečný autor, akým je Marián Kováčik, teda náš poetický Balzac, si dobre uvedomuje platnosť starej múdrosti - hovoriť striebro, mlčať zlato.
   Kováčik je skôr zlatník ako zlatokop - kuje zlato slnečných lúčov vyžarujúcich oslňujúcu energiu života. Bezstarostne sa prechádza po nábreží zlatonosných riek, ponad ktoré sa klenú mosty zlatých stredných ciest. V poézii nepozná kompromis. Pravým básnickým zlatom vyvažuje prirodzené hodnoty ľudského bytia. Náš všedný čas mení na zlatý vek duchovného blahobytu, ktorého zlatým klincom je vrcholný bod myšlienkového bohatstva a emocionálneho blaha.
   Vo zvoniciach Kováčikovej poézie sa zhovárajú kovové kvety stíšeným, sotva počuteľným zvonivým hlasom, ale zavše sa z básnikovej hrude ohlušujúco ozve jeho zlaté srdce, ktoré náhle bije na poplach. Tak znejú kovy, nákovy a podkovy Mariána Kováčika. To sú tie symfonické zvonkohry, pri ktorých blednú závisťou filharmonické orchestre a zvuk ich plechových nástrojov náhle stráca svoj povestný striebristý jas. Počúvajme spolu ešte chvíľu ligotavý hlas dobre podkutého Pegasa.
   (Odvysielané v Slovenskom rozhlase 26. 10. 1997)

   P.S. Marián Kováčik sa narodil 20. 5. 1940 v Bystrej a zomrel 16. 3. 2004 v Bratislave.


   MARIÁN KOVÁČIK
   Nad herbárom

   Dnešný deň je celý čierny
   ako herbár:
   dvojrozmerný
   Zem je šíra tenká doska
   Ušli spod nej štyri slony

   Kliatba na nás padla
   Zasypali studne

   Leží nebo
   Leží na rovine rieka vyliata

   A ty sám tu stojíš
   ako ten stĺp
   starozákonný

   Kotevné laná podrezali

   Padli mosty
   Odleteli balóny

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]