Ak by som mal stručne charakterizovať najnovšiu knihu Sergeja Chelemendika VLKOLACI V SLOVENSKOM DOME (Slovanský dom, Bratislava, 2004), z autorovej ponuky viacerých zaujímavých aspektov a podnetných tém by som položil dôraz na - takpovediac - ponaučenie z krízového vývoja, ktoré sa v publikácii symbolicky nachádza na stranách 68/69.
   Nie, nedajte sa pomýliť číselnou symbolikou, nejde o roky 68/69, ale o strany 68/69. Autor zhodou okolností práve na nich analyzuje prevratný a búrlivý vývoj Slovenska v 90. rokoch 20. storočia, ktorý ilustruje na protirečivom osobnostnom vývine kľúčového slovenského politika uplynulého desaťročia - Vladimíra Mečiara.
   Autor ho hodnotí ako človeka, ktorý sa nedostatočne orientuje v celosvetovom dianí. Ukazuje ho ako hráča, ktorý na každú kartu položenú partnermi na stôl automaticky reaguje tým, že tasí eso - namiesto toho, aby racionálne využíval aj primerané karty nižších hodnôt.
   Upozorňuje na to, že Mečiar sa spočiatku jednostranne zameral na východ, pričom nepochopil najvyššiu mieru prepojenosti veľmocenských záujmov Ruskej federácie a Spojených štátov amerických, ich veľkú vzájomnú podmienenosť a závislosť. V podstate konštatuje, že lokálny štátnik prekročil horizont geopolitickej váhy Slovenska a prijal ideu osobitného riešenia mimo rámca NATO v čase inkorporácie všetkých susedných krajín do Severoatlantického paktu.
   Neskôr sa rovnako vehementne zvrtol smerom na západ - opäť bez zváženia všetkých súvislostí a uvedomenia si všetkých dôsledkov svojho konania. Autor uvádza, že ťažiskom protimečiarovskej kampane, ktorú západ aktívne rozohrával do roku 1998, bolo úsilie uvoľniť slovenský vzdušný priestor pre prelety bombardérov NATO smerom na Balkán. Pripravovaná operácia mala globálny rozmer a plánovala sa niekoľko rokov. Slovensko a jeho politická reprezentácia objektívne nemohli odvrátiť strategický záujem západu o podmanenie si Juhoslávie, ktorá počas Titovej éry uskutočňovala úspešnú geopolitickú koncepciu balansu medzi východom a západom, zahŕňajúcu aj hnutie nezúčastnených krajín a ktorá si dokázala vytvoriť aj originálny model socializmu vyhovujúci miestnym potrebám.
   Sergej Chelemendik je presvedčený, že západu mohlo prekaziť úmysel vojensky napadnúť Juhosláviu iba Rusko, ktoré to však nechcelo, čo podľa autorových slov "navždy zostane čiernou stránkou v ruských dejinách".
   Autor uvádza, že v kontexte globálnych záujmov Vladimír Mečiar predstavuje nepredvídateľný faktor ako politik, ktorý každý deň vraví niečo iné a vždy koná v rozpore s vlastnými slovami, pričom sám nerozumie, prečo to vlastne robí. Jeho doterajšiu popularitu si vysvetľuje ako výsledok sklonu ľudí uveriť vlastným snom, túžbam, ilúziám a želaniam, ktoré podnikového právnika zmenili na politický mýtus - dlho očakávaného mesiáša.
   Riešenie hlavolamu slovenskej politickej budúcnosti autor vidí vo vytvorení občianskeho hnutia Slovenský dom. Odpoveď na otázku, či ide o jeho autentický názor, alebo o účelovú objednávku v rámci aktuálneho politického marketingu, zostane bez odpovede prinajmenšom do najbližších parlamentných volieb, po ktorých už bude každý čitateľ opäť sám generálom.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]