Krycím názvom súčasných mocenských pomerov je parlamentná demokracia.
   Zaostrime svoj zrak z tohto hľadiska na inštitúciu stelesňujúcu samu podstatu aktuálneho spoločenského systému, teda na slovenský parlament. Už letmý pohľad na zoznam poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prezrádza, že zo 150 členov zákonodarného zboru je asi 15 všeobecne známych osôb a osobností, pričom ich medializácia má spravidla obskúrne dôvody a preto aj ich popularita je primerane kontroverzná s relatívne vyrovnanou mierou zbožňovania či zatracovania. Zvyšných 135 poslancov sú neznámi a bezvýznamní ľudia.
   Od tejto frapantnej skutočnosti sa odvíja karikatúrna kvalita našej parlamentnej demokracie. Zoskupenie vyššie uvedených psycho-sociálnych typov rozhoduje o osude miliónov občanov Slovenskej republiky. Tak Pán Boh nám pomáhaj!
   Ak k predchádzajúcej totalitnej politickej praxi patrili straníci na všetkých zodpovedných miestach (rozumej členovia Komunistickej strany Československa), k dnešnej demokratickej praxi opäť patria straníci na všetkých zodpovedných miestach (rozumej členovia súčasných parlamentných politických strán).
   Slovensko a jeho literatúra v 20. storočí prežili rakúsko-maďarskú monarchiu (to bol - napriek aktuálnej idylickej propagande - totalitný systém ako remeň), vydržali aj špecifické národnostné príchute a sociálno-ekonomické atribúty demokracie počas prvej Československej republiky a napokon zniesli ďalšie dve protichodné totality
   pronacistického vojnového Slovenského štátu a prosovietskeho povojnového Československa. Z tejto skúsenosti vyplýva nádej, že hádam prežijeme aj súčasnú karikatúru parlamentnej demokracie.
   Pohrobkovia najstaršej z predchádzajúcich totalít sú dnes sústredení predovšetkým v SMK, pohrobkovia druhej z uvedených totalít sú sústredení najmä v KDH, pohrobkovia najmladšej z doterajších totalít sú v rozličnej miere rozptýlení vo všetkých ostatných subjektoch zastúpených v NR SR. Podobne vyzerá parlamentný rozptyl pohrobkov Vladimíra Mečiara.
   Pri tomto mene sa trocha pristavme a pozrime sa naň optikou všeobecne rozšírených vnútropolitických a zahraničnopolitických schém. Ich podstatu vyjadruje aj nasledujúca analýza z pera Stanislava Holubca (Výměna elit, Futura, Praha 2002): "Typickou ukázkou restaurace postkomunistických elit byl Mečiarův režim na Slovensku, Miloševičův v Jugoslávii, Iliescův v Rumunsku či Lukašenkův v Bělorusku. S těmito režimy musely prozápadní elity velice ostře bojovat. Zatímco politická koncepce prozápadních elit obsahovala ekonomickou liberalizaci a prozápadní orientaci zemí, snažily se elity postkomunistické získat přízeň občanů své země nacionalismem a sociálněji orientovanou ekonomikou.
   Pokud získala ve volbách většinovou podporu postkomunistická elita a ujala se vlády, byla nucena vést permanentní střetnutí s ostatními (kulturními, mediálními, ekonomickými) elitami své země. V tomto boji byla značně znevýhodněna, neboť její postavení bylo ohrožováno pravidelnými volbami, zatímco ostatní elity nikdo odvolat nemohl.
   Politická elita mohla pouze sahat (a také sahala) k nedemokratickým mechanismům, kterými prodlužovala své trvání. Jejím typickým krokem bylo např. potlačování svobody tisku, dosazování vlastních lidí na vlivná místa a skrytá spolupráce s organizovaným zločinem. Jednou však musela tlaku ostatních (a západem podporovaných) elit své země podlehnout. Tak byl také svržen režim Mečiarův, Miloševičův či Iliescův. Tyto režimy si netroufly zlomit moc konkurenčních elit otevřeným zřeknutím se demokracie (tak jak to učinilo Bělorusko) a proto prohrály. Lukašenko sice vyhrál, ale zaplatil příliš vysokou cenu v podobě mezinárodní izolace Běloruska."
   Súčasťou trpkej parodizácie dejín a čierneho zhumornenia politiky je prípad vynikajúceho publicistu a elitného intelektuála Jerguša Ferka, ktorý sa nielen ako šéfredaktor denníka Koridor postavil na platformu blízku vtedajšej politickej orientácii Hnutia za demokratické Slovensko. Jeho život predčasne ukončila zákerná choroba. Zhodou okolností a zásluhou jeho brata spisovateľa Andreja Ferka som mal historickú príležitosť pracovať pod jeho vedením v uvedenom periodiku v čase, keď vrcholil národno-emancipačný proces slovenskej spoločnosti.
   Šokujúcou skúsenosťou pre mňa ako pre neskoršieho tajomníka Spolku slovenských spisovateľov bol pred niekoľkými rokmi pokus získať sponzorské prostriedky na posmrtné vydanie jeho knihy Maďarské (seba)klamy. Oficiálnymi listami SSS sme oslovili o. i. všetkých vtedajších poslancov NR SR za HZDS. Jeden z nich mi pri osobnom rozhovore povedal, že je to z našej strany trápne a nevhodné. V každom prípade na edičný projekt sme touto formou získali príspevok vo výške 1000,- Sk (slovom jedentisíc slovenských korún) od profesorky Kataríny Tóthovej. Napokon pomohol sponzor, ktorý si neželal byť menovaný.
   Naliehavým problémom ďalšieho vývoja teda ostáva otázka, či slovenská národná kultúra a osobitne literatúra, ktorá doposiaľ prežila v podmienkach viacerých štátnych útvarov a protichodných politických režimov, prežije aj v podmienkach vlastného, ale očividne odcudzeného národného štátu, ktorého mocenským elitám zreteľne chýbajú elementárne znaky osobnej kultúry a kultúrnosti.

   (autor je předseda Spolku slovenských spisovateľov)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]