Svätoplukov odkaz pre Slovensko 21. storočia dozaista nespočíva len v historických faktoch o jeho štátnických a vojenských úspechoch, na základe ktorých Veľká Morava dosiahla najväčšiu územnú rozlohu a vrchol svojej moci. Napokon práve na Slovensku si veľmi dobře uvedomujeme, že morálne aspekty podobných triumfov sú vždy problematické. To, čo sa na jednej strane nazýva víťazstvo, sa na druhej strane rovnako oprávnene nazýva spustošenie, po rebríku slávy sa neraz stúpa vďaka bezohľadnosti, dravosti a zrade, rozširovanie vplyvu je často synonymom drancovania, agresie a expanzie.
   Repríza porovnateľných geopolitických ambícií napokon pre Slovensko nebola, nie je a nebude ani reálna, ani primeraná. Naopak - dlhodobou stratégiou Slovenska bolo, je a bude vytvárať, udržiavať a zveľaďovať podmienky kultúrnej svojbytnosti a sociálnej únosnosti. Ako sa správne vraví - každý pokrok je na niečo zlý. A tak aj aktuálny integračný proces prináša nielen nové optimistické kontinentálne perspektívy, obohacujúce multietnické dimenzie a povzbudzujúce ekonomické ilúzie, ale aj realistické otázniky, racionálne pochybnosti i celkom prirodzené a úplne prízemné obavy.
   Slovensko svojimi rozmermi a medzinárodným postavením nepredstavuje kľúčového hráča v globálnych ani v európskych reláciách. Slovensko nebude určovať kvalitatívne kritériá a hlbšie súvislosti historického pohybu. Nebude motorom podstatnejších zmien myšlienkového potenciálu ľudstva, technických horizontov transatlantickej civilizácie, všeobecne rešpektovaných pravidiel politického života spoločnosti či dynamických faktorov hospodárskeho rastu.
   Slovensko sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou v kontexte iných svojich návratov do dejín vráti aj do situácie, v ktorej bolo pre rokom 1918, teda pred zánikom Rakúsko-uhorskej monarchie a před vytvorením Česko-Slovenska - vrátane spoločenských a majetkových kontrastov, dedičnosti privilegovaného postavenia a vysiľujúcich posledných pokusov o zachovanie duchovných znakov národnej existencie, teda o záchranu vlastnej kultúry, literatúry a jazyka.
   Svätoplukov odkaz žije najmä v známej legende o troch prútoch, ktorá síce nemá oporu v skutočných dejinných udalostiach, ale vyjadruje márne úsilie o dosiahnutie jednoty a harmónie protichodných individuálnych a vitálnych záujmov. Počet prútov nezodpovedá iba počtu Svätoplukových synov, ale predovšetkým zrkadlí mnohoraké významové vrstvy čísla tri, ktoré symbolizuje tézu, antitézu a syntézu, trojjedinosť a trojpodobu. Tento princíp nachádzame v podstatných symbolických súvislostiach (všetky dokonalé veci sú tri, do tretice všetko dobré, tri úlohy rozprávkových hrdinov, integrácia duality vedie k triáde otec-matka-dieťa).
   Svätoplukove tri prúty - symbolizujúce nesvornosť bratov - vyjadrujú aj jednu zo základných (veľ)mocenských technológií: rozdeľuj a panuj! V kontexte aktuálnych globalizačných trendov a integračných tendencií sa táto metóda zdanlivo mení na zásadu: spájaj a panuj! To by sme však nesmeli zbadať, že obrátenou stranou spájania je opäť rozdeľovanie. Ak odhliadneme od iných aspektov rozdeľovania, uveďme aspoň rozdeľovanie slovanského spoločenstva, medzi ktorého jednotlivé komponenty sa opäť zasúvajú hranice vojensko-politických zoskupení, vzájomnej nedôvery, neinformovanosti, izolácie, predpojatostí, napätia a podozrievania.
   Výsledkom propagandistickej psychózy rozdeľovania slovanského spoločenstva je napríklad aj skutočnosť, že mnohí vysokoškolsky vzdelaní ľudia na Slovensku, ktorí zvyčajne ovládajú okrem slovenčiny aspoň jeden či dva ďalšie jazyky, tvrdia, že nevedia po rusky, hoci v rámci školskej dochádzky absolvovali obligatórne viac ako desať rokov vyučovania tohto nesporne slovenčine príbuzného a rovnako nepochybne svetového jazyka. To by sme ich však museli podozrievať z mentálneho postihnutia, aj keď realistickejšie bude ich podozrievať z politického konjunkturalizmu a zo strachu o stratu profesionálneho uplatnenia.
   V modernom chápaní môžeme Svätoplukove tri prúty bratskej nesvornosti nahradiť tromi názorovými či politickými prúdmi, keby sme ich dnes na Slovensku nemali aspoň sto a keby sa každým dňom ďalej nerozmnožovali delením. Pozitívne vnímanie Svätoplukových troch prútov možno zaostriť na tri pruhy slovenskej zástavy, keby sa aj tento symbol národnej identity na prahu Európskej únie nestával čoraz väčšmi len muzeálnym exponátom a vyblednutou spomienkou na komunitu ľudí, ktorým osudovo chýbala vôľa žiť ako národ, schopnosť konať v zmysle vlastných dlhodobých záujmov a odhodlanie uskutočniť svoje najsmelšie životné sny.
   (autor je předseda Spolku slovenských spisovateľov)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]