PAVOL JANÍK

More
(Tým, ktorí preklenuli more v Bratislave)

More
pretína mestá
v hlbokom vnútrozemí.

Pred morom
niet kam ujsť.

More je nám ustavične v pätách.

Zvyšky mora
máme v slaných jazierkach
očí.

More šumí po polnoci
na vypnutých televíznych staniciach.

Červené more
krvi
neprestajne horí.

Červené more
krvi
si za nás pamätá
útek z Egypta.

Najdlhšie zálivy
všetkých morí
(pod krycími menami riek)
pokrývajú kontinenty
prasklinami
vlhkými ako čerstvé rany.

Moria
v zdĺhavých zálivoch
tečú proti sebe.

Každé mesto
by chcelo mať kvapalné ulice
vydláždené vlnami
a vedúce do mora
ako Benátky.

Ulica v meste,
ktorá nesie meno iného mesta,
nevedie sama k sebe,
ale už vedie do neba
ponad predĺžené more.

Voda neúnavne odplavuje
lode a člnky,
živých i mŕtvych,
ryby aj stromy,
odpadky a iné zbytočné veci
sama proti sebe,
sama proti svojej vôli,
sama do seba.

(V Petržalke 21. septembra 2004)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]