Koľko už svedectiev vydala naša literatúra o stále prítomnom jave zvlčenia človeka! V rôznych podobách sa táto téma prelína všetkými žánrami a druhmi literatúry, ale asi nie je stále dosť, lebo daný problém pretrváva. Pravdepodobne nesmieme priveľmi ľahko predpokladať, že pár slov či niekoľko umeleckých obrazov dokáže spomenutý neduh odstrániť. Ale každé slovo k náprave si treba vážiť.
Pavol Janík už napísal nejednu ostrú myšlienku a nejeden verš, ktorý zobral ako meč do ruky, aby ho zdvihol proti tomu, čo sám nepokladá za zdravé medzi nami. Teraz sa chopil dramatického slova a pre Slovenský rozhlas napísal hru BEZ MOTÍVU. Hru, ktorá takmer dokumentárnym spôsobom zachytáva priebeh takej choroby, ktorá z obyčajného, pôvodom skôr chudobného a prostého mládenca urobí bezohľadného boháča.
Čo na to treba, ukazuje Janík v priebehu svojej hry v rýchlom slede replík: treba mať obdiv k bohatstvu iných, podporu nejakého strýčka, eroticky poslúžiť staršej pani, bezohľadne sa správať k iným, neskrývať agresivitu a vzdať sa lásky. Takto sa vyvíja dej, ktorý mladého Michala uvrhne na cestu bohatstva zaisteného bezcitným správaním.
Opustí svoju tehotnú Blanku, naverbuje sa do služieb bohatého príbuzného, ktorý ho zláka vidinou stále nových nablýskaných limuzín, dá sa zviesť Katarínou, vysporiada sa so svojimi konkurentmi. A to všetko tak akosi "bez motívu", ako hovorí aj názov hry. Akoby prirodzene a bez hanby, bez zamyslenia sa nad sebou samým.
Autor tejto hry a jej realizačný tím vedený režisérom Igorom Hrabinským a dramaturgom Jánom Tužinským postavili Janíkov priamočiary príbeh zvlčenia ako mierny sled činov a dialógov, v ktorom akoby ani nedochádzalo k nejakým veľkým dramatickým zlomom. Predstavitelia jednotlivých postáv málokedy zvyšujú hlas, nekričia, ani sa neponáhľajú, ich hlasy znejú takmer pokojne. Aj významné veci hovoria akoby na "pol úst". Všetko sa deje v rukavičkách, spoločensky na úrovni, v medziach všetkými prijatých pravidiel. Iba Blanka, ktorá nosí pod srdcom dieťa, prežíva Michalov nezáujem o potomka s väčšími emóciami, a rodičia, hlavne otec, ktorý ukazuje vzťah k strýkovi s väčším odporom.
Kulisy, v ktorých sa dej odohráva a ktoré prirodzene v rozhlase nevidíme, sú kulisami súčasnej vyššej spoločnosti: sú to márnotratné recepcie, luxusné hotely, drahé limuzíny, krásne šaty. V týchto kulisách sa odvíja prudký štart vpred a vyššie predtým obyčajného človeka. Koľko ešte takýchto hier bude treba napísať?
Pavol Janík vo svojich doterajších rozhlasových a divadelných dielach preukázal neraz inšpiráciu v najnovšej dramatike. Nebola mu neznáma napríklad svetová absurdná hra. V tejto najnovšej, v hre Bez motívu, by sme staršie inšpirácie nemali hľadať. Tu ostáva reálnym až realistickým autorom, pravda, nejde mu pritom o detailné rozkreslenie všetkých charakterov, skôr o skupinový portrét doby. Alebo, ak by sme neboli v rozhlase, tak by sme povedali, že Janík tu vytvoril ako nezainteresovaný kameraman video, sled pohyblivých obrázkov, ktoré zachytili tak trochu z vonkajšej strany, akoby na kopírovacom prístroji, obraz reality. Vytvoril pohyblivý, zvukový obraz toho, ako sa z človeka stáva vlk a ukázal, aké dispozície sú na to potrebné a akými štádiami pritom človek prechádza. Obraz, žiaľ, presvedčivo pravdivý.
Autor: Miloš Mistrík
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |