Šesťdesiate výročie konca II. svetovej vojny je príležitosťou nielen na reflexiu najväčšej vojnovej tragédie, ktorá si vyžiadala desiatky miliónov zničených ľudských životov, ale aj na zrkadlenie kľúčových vývinových tendencií v nasledujúcich desaťročiach a predovšetkým na analýzu rozhodujúcich výziev súčasnosti i prognózu nadchádzajúceho osudu ľudstva.
   Koniec II. svetovej vojny sa tradične oslavuje ako víťazstvo nad fašizmom. Táto tradícia má hlboké opodstatnenie, pretože porážka hitlerovského Nemecka a jeho spojencov v roku 1945 ukončila neopísateľné utrpenie, krviprelievanie a vraždenie na frontoch i vo vyhladzovacích táboroch vytvorených v rámci obludnej ideológie nacizmu.
   Treba však otvorene i trocha provokatívne konštatovať, že koniec II. svetovej vojny neodstránil fašizmus úplne a dôsledne. S jeho prejavmi sa často stretávame aj tam, kde by ich nikto nehľadal. Neraz sa aj pod kvetnatou demokratickou rétorikou dvíhajú nové vlny ozbrojeného násilia, vojenskej expanzie a pošliapavania ľudskosti.
   V zmysle svojej definície je vojna pokračovaním politiky inými prostriedkami. Preto je logické aj poznanie, že vojna sa nikdy nekončí posledným výstrelom, ale doznieva v povojnovom usporiadaní vzájomných vzťahov medzi účastníkmi vojny a v ďalších fázach ich vzájomného súperenia.
   Táto skúsenosť sa potvrdila aj na konci II. svetovej vojny, po ktorej sa svet náhle ocitol v atmosfére studenej vojny. Vo všeobecnosti sa za jej začiatok pokladá prejav Winstona Churchilla v prítomnosti prezidenta Trumana vo Fultone 5. marca 1946.
   Churchill vtedy vyzval vytvoriť spojenectvo národov hovoriacich anglickým jazykom, aby zohrali rozhodujúcu úlohu a sformovali vojenský blok ako protiváhu ZSSR. Prvý raz po vojne sa vrátil k pojmu železná opona. Tento termín pôvodne použil už nacistický minister propagandy Goebels 25. februára 1945 v článku Rok 2000.
   Aktivity W. Churchilla koncom vojny a bezprostredne v máji 1945 však vypovedajú jasne. Partiu so sovietskym spojenectvom dohral ešte pred definitívnym skončením II. svetovej vojny. Poradca Clark Clifford pripravil pre prezidenta Harryho Trumana koncepciu s názvom Americká politika vo vzťahu k Sovietskemu zväzu.
   Vrcholný predstaviteľ ZSSR J. V. Stalin na Churchillov prejav reagoval jeho obvinením z vojnového podpaľačstva a vyčítal aj USA účasť na takomto smerovaní politiky.
   Najzrozumiteľnejšie azda o tom hovoria citáty z uvedeného dokumentu: "Adepti sily rozumejú len jazyku sily. USA teda musia hovoriť takým jazykom... treba ukázať Sovietskemu zväzu, že disponujeme dostatočnou silou nielen na odrazenie útoku, ale aj na rýchle vojenské zničenie ZSSR... potrebujeme vysoko mechanizovanú armádu, schopnú výsadku vzduchom i cez more. USA sa musia pripravovať na jadrovú i bakteriologickú vojnu, pretože táto vojna môže byť totálna na súši i na mori a vo vzduchu..." - napísal Clifford. Tieto zásady pokračovali v Trumanovej doktríne. Začali sa preteky v zbrojení, ktoré sa dodnes neskončili.
   V roku 2003 všetky štáty sveta vynaložili na zbrojenie 956 miliárd dolárov, z čoho 47 % predstavuje podiel USA, ktoré sa aj do budúcnosti pripravujú na upevňovanie svojej najsilnejšej vojenskej pozície v globálnych rozmeroch. Pozoruhodnou reakciou na dlhodobú americkú tendenciu profilovať sa predovšetkým silovými riešeniami v oblasti zahraničnej i vnútornej politiky môže byť napríklad aktuálna hospodárska stratégia Číny, ktorá sa neusiluje kapitalizmus poraziť vo vojne, ale si ho kúpiť, čoho výrečným symbolom je fakt, že Čína koncom roka 2004 kúpila počítačovú divíziu IBM.
   V tejto súvislosti treba poznamenať, že kľúčovú víťaznú mocnosť v II. svetovej vojne - Sovietsky zväz - koncom 80. rokov 20. storočia rozložil posledný sovietsky leader Michail Gorbačov rýchlymi politickými reformami a pomalými ekonomickými zmenami. Postup čínskeho vedenia je očividne opačný a úspešný - rýchle hospodárske reformy sprevádzajú pomalé politické zmeny.
   Vráťme sa však do roku 1945, keď sa rozhodovalo o osude Európy a sveta na základe výsledkov II. svetovej vojny. Prioritou Sovietskeho zväzu boli záruky proti budúcemu opakovaniu protisovietskej agresie, preto bolo jeho prvoradým želaním posunúť svoje hranice smerom na západ a za nimi vytvoriť obrannú zónu, pozostávajúci výlučne so spriatelených štátov. Na tomto princípe sa následne transformovali aj politické a ekonomické systémy krajín strednej a východnej Európy.
   Povojnové politické reprezentácie Poľska a Československa však mali spojenecké vzťahy nielen so ZSSR, ale aj Veľkou Britániou a USA. Navyše Poľsko bolo nástupníckym priestorom proti Rusku nielen počas dvoch svetových vojen, ale aj za čias Napoleona. Výlučnú kontrolu ZSSR nad oboma štátmi kompenzovalo rozšírenie poľského územia na úkor Nemecka a odsun nemeckého obyvateľstva z Československa. Výsledkom bola skutočnosť, že v uvedených krajinách mohli byť po II. svetovej vojne iba politické vedenia ustanovené Sovietskym zväzom.
   V geopolitickej šachovej partii na konci II. svetovej vojny bol pozoruhodný záujem Veľkej Británie o zapojenie Francúzska do procesu povojnového usporiadania Nemecka, ktorý však narážal na historický fakt, že Francúzsko bolo Nemeckom v roku 1940 bleskovo porazené a Petainov kolaborantský režim mal spočiatku značnú podporu zo strany Francúzov. Sovietsky zväz napokon vzal do úvahy silný vplyv francúzskej komunistickej strany a súhlasil s vytvorením francúzskej okupačnej zóny v Nemecku, pričom uznal Churchillov argument, že americké vojská odídu z Európy už po dvoch rokoch a iba silné Francúzsko bude môcť pomáhať Británii pri kontrole vývoja v Nemecku.
   Od konca II. svetovej vojny uplynulo 60 rokov, americké vojská sú však naďalej v Európe a od skončenia studenej vojny na rozhraní 80. a 90. rokov dnes už minulého storočia USA svoju vojenskú prítomnosť významne rozšírili aj na územiach, ktoré patrili do pôvodnej zóny sovietskych bezpečnostných záujmov.
   V súčasnosti sa zahmlieva aj historická skutočnosť, že ZSSR niesol hlavnú ťarchu II. svetovej vojny a priniesol najväčší počet obetí pri porážke fašizmu. Preto si treba tento fakt v osudových chvíľach 60. výročia konca II. svetovej vojny dôrazne pripomenúť. Aj vo vzťahu k tým, ktorí prežili peklo najväčšieho nemeckého vyhladzovacieho tábora na poľskom území v smutne známom Osvienčime a ktorých oslobodila Červená armáda.
   A nielen pre Slovensko je v okamihu 60. výročia II. svetovej vojny dôležitý aj humanistický odkaz autentického protifašistického odboja, ktorý vyústil do Slovenského národného povstania. Slovensko druhým najväčším ozbrojeným protifašistickým vystúpením v celoeurópskych dimenziách odmietlo pronacistický režim, ktorý má dnes ideologických a politických pokračovateľov v jednej zo strán súčasnej vládnej koalície.
   Hodnotové posolstvo 60. výročia konca II. svetovej vojny musí smerovať aj v tomto zmysle k náležitej korekcii skutočného obrazu aktuálnej slovenskej politickej scény, ktorá je laboratóriom kľúčových tendencií nášho budúceho vývoja. Porážka fašizmu a víťazstvo humanizmu nesmú byť už nikdy spochybnené.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]