Hneď v úvodnej časti recenzie treba konštatovať niekoľko významných skutočností a súvislostí. Teatrológ Milan Polák patrí k najrenomovanejším slovenským odborníkom v oblasti reflexie dramatických umení. Vedeckými garantmi jeho KRÁTKYCH DEJÍN DIVADLA (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2004) sú ďalší naslovovzatí špecialisti Miloš Mistrík a Andrej Maťašík. Praktická príručka stručne prezentuje náčrt histórie divadelného umenia od najstarších čias po súčasnosť a zároveň vkladá vývoj slovenského divadelníctva do globálneho kontextu. Dielo má dôležité poslanie v procese dotvárania kultúrneho vedomia slovenskej spoločnosti a najmä v generovaní kultúrneho vedomia nastupujúcich pokolení.
   Autor hodnotnej publikácie sa nevyhýba ani aktuálnemu tristnému vývoju slovenského profesionálneho divadelníctva, ktoré po roku 1989 programovo ignoruje staršiu i novšiu dramatickú tvorbu renomovaných slovenských autorov. Relatívne hustá a finančne nákladná sieť štátnych divadiel na Slovensku, ktorú z kultúrnych, ale aj z ideologických a propagandistických dôvodov vytvoril predchádzajúci politický režim na začiatku 50. rokov 20. storočia (pred vznikom a rozšírením televízneho vysielania), ako jediná zložka našej národnej kultúry neprešla systémovou transformáciou v rámci nových ekonomických podmienok a zároveň sa paradoxne vyhýba overeným i novovznikajúcim pôvodným dramatickým dielam, pričom nezáujem o originálne hodnoty autentického kreatívneho procesu kompenzuje zárobkovo motivovanými dramaturgickými a režisérskymi úpravami textov zahraničnej proveniencie, ak aj nevydarenými a spornými pokusmi úzkeho okruhu osobne spriatelených a obchodno-politicky spriaznených autorov. Neúčasť štátnych (a teda štátom platených) profesionálnych repertoárových divadiel na uvádzaní a rozvíjaní súčasnej kvalitnej slovenskej drámy čiastočne nahrádza spolupráca niektorých autorov s vlastnými amatérskymi a poloprofesionálnymi realizačnými tímami (svojpomocnými divadelnými súbormi).
   V tejto súvislosti uveďme charakteristický citát z kapitolky Slovenské divadlo po roku 1989: "Na teritóriu pôvodnej slovenskej drámy zaznamenali sme v týchto rokoch aj nové mená. V štýle autorského divadla (s vlastným súborom) píšu a uvádzajú svoje hry už z predchádzajúcich rokov známi Stanislav Štepka (pre Radošinské naivné divadlo), pomerne plodný Viliam Klimáček (pre divadlo GunaGu), Blahoslav Uhlár (pre Stoku). Viacero hier napísali v tomto období aj Silvester Lavrík, v dramatických súťažiach úspešný Pavol Janík a aj profesionálnym divadlom uvedený, no najmä úspešný rozhlasový autor Laco Kerata. Hru Evy Mality-Fraňovej Krcheň nesmrteľný uviedli dve divadlá (Martin a SND). Z dramatikov staršej generácie píšu Osvald Zahradník, Ján Solovič, Peter Kováčik, Štefan Sokol, Mikuláš Kočan, Karol Horák, Mišo Kováč Adamov a iní. Profesionálne divadlá však o uvádzanie nových pôvodných hier prejavujú minimálny záujem".
   Slovenskej kultúrnej verejnosti a predovšetkým študujúcej mládeži sa v podobe Krátkych dejín divadla autora Milana Poláka dostáva do rúk prepotrebná publikácia, ktorá stručne, ale kompetentne mapuje kľúčové kóty histórie svetového i slovenského divadelníctva. Podobné syntetizujúce dielo u nás zatiaľ nemá obdobu. Pre študijné účely sa dodnes používa už prakticky nedostupná publikácia L. Moussinaca Divadlo od počiatku po naše dni v preklade J. Boora (Bratislava, 1965), ktorá - pochopiteľne - nereflektuje slovenskú divadelnú scénu a v celosvetovom meradle nezaznamenáva vývoj v rozsahu už takmer polstoročia. Kniha Milana Poláka sa kvalifikovane opiera o viaceré zahraničné i domáce pramene vrátane teoretických diel reflektujúcich najnovší kreatívny pohyb v oblasti dramatických umení.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]