Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom Pavlom Janíkom
   Mgr. art. Pavol Janík, PhD., sa narodil roku 15. októbra 1956 v Bratislave, kde vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (1981). Pracoval na ministerstve kultúry (1983-87), v médiách, v reklame, od roku 1998 bol tajomníkom a od roku 2003 je predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Zbierky básní: Nezaručené správy (1981), Zrkadlo na konci leta (1984), Do videnia v množnom čísle (1985), Hurá, horí! (1991), Niekto ako boh (1998), Buď vôňa tvoja (2002), Kmitočet tvojich bokov (2002), Teatr Život (Bulharsko, 2003), Táranie nad hrobom (2004), Počinka Titanika (Ruská federácia, 2004), Popravkata na Titanik (Macedónsko, 2005) Súbory aforizmov: Dobrá zrada nad zlato (1996), Satanovisko (1999), Pes hore bez (101 psín) (2000), Špinavé čistky (2002) Odborné publikácie: Vladimír Bahna (1986), Generál Lorenc - Dešifrovaný svet (2000), Rozhovory (o štátnosti) (2002), Nad vedou (2003), Spy Dictionary / Špionážny slovník (2006), Špión z Bratislavy (s Gabrielou Holčíkovou) (2006) Dramatické diela: Tuctová komédia (s manželkou Oľgou) (1986), Škrupinový zámok (1988), Súkromný striptíz (1993), Maturitný oblek (1994), Pasca na seba (1995), Nebezpečné veselohry (2003), Dangerous Comedies (Kanada, 2004), Nežná klauniáda (2004), Bez motívu (2005), Bez zábran (2006), Bez záruky (2006), Opasnyje komedii (Ruská federácia, 2006)
   


   EVA SISKOVÁ: Väčšine ľudí je dozaista bližší svet životnej praxe a neraz ťaživej sociálnej reality ako vzletný svet umeleckej fantázie, literatúry a osobitne poézie. Ako v tejto situácii vnímate profesionálnu pozíciu a spoločenské poslanie spisovateľa?
   PAVOL JANÍK: Napriek uvedeným skutočnostiam pokladám funkciu literárneho tvorcu za veľmi dôležitú a mimoriadne perspektívnu. Aktuálny návrat do dejín, ktorý sa uskutočňuje už 17 rokov ako výsledok globálnej demontáže existenčných istôt ekonomicky najslabších skupín, ale aj hospodársky stredne silných vrstiev, nie je konečným štádiom vývoja, ako nám to prezentujú stúpenci revolučnej koncentrácie finančnej moci. Nové peňažné náboženstvo pozoruhodne zbližuje prívržencov liberalizmu a konzervativizmu, ale obidve tieto skupiny uchádzačov o vedúcu úlohu v spoločnosti mentálne uviazli z presvedčení, že vývoj možno zastaviť, ten však bude objektívne pokračovať napriek akýmkoľvek subjektívnym názorom a najmä záujmom. Údelom spisovateľa je otvárať ľuďom oči a učiť ich myslieť, teda používať vlastný rozum pri objavovaní evolučných zákonitostí, tendencií a trendov. Aby to nevyzeralo, že autor beletrie je pedagógom politickej ekonómie, tak si dovolím v tejto súvislosti pripomenúť zdanlivo samozrejmý, ale často prehliadaný fakt, že cieľom akejkoľvek konštruktívnej činnosti človeka, vrátane vedy, techniky a priemyslu, je kultivácia ľudských bytostí a podmienok ich jestvovania. Teda kultúra a umenie nie sú neprimeraným či dokonca zbytočným luxusom, ale elementárnou potrebou vnútorného (ak chcete - duchovného) rozvoja ľudí a spoločnosti, ak ich jestvovanie a úsilie majú mať vôbec nejaký zmysel.

   Presuňme sa predsa len z výšin univerzálnych problémov jednotlivca a ľudstva do našich slovenských a stredoeurópskych končín. Zaostrime pozornosť na súčasné životné príbehy obyvateľov, ktorí sa akosi ľahko vzdali komplexného sociálneho, zdravotného a vzdelávacieho servisu zo strany štátu. Sú medzi nimi ešte aj čitatelia? Ľudia, ktorí si vytvorili a zachovali čitateľské návyky? Ktorí si nájdu čas, peniaze a motiváciu siahnuť po knihe?
   Verím, že čitateľ ešte žije a to aj v stredoeurópskej rezervácii, ktorej obyvatelia sa takmer dobrovoľne premiestnili z najrozvinutejšej krajiny východnej Európy do najzaostalejšieho kúta Európskej únie, a to bez toho, aby sa kamkoľvek presťahovali, ak si odmyslíme alarmujúci fakt, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia s dlhoročnou odbornou praxou odchádzajú napríklad zo Slovenského rozhlasu robiť opatrovateľov (sluhov) anglickým dôchodcom. Napokon - nie je to náhodou silná téma pre literatúru a jej inscenačné či audiovizuálne odnože?

   Nemá na osude spomínaných Stredoeurópanov nehynúcu zásluhu absurdný dramatik Václav Havel, ktorý ešte v decembri 1989 verejne tvrdil (keď sa uchádzal o to, aby ho federálny parlament ovládaný komunistami zvolil za prezidenta Československej socialistickej republiky), že nie je proti socializmu, že nie je za kapitalizmus, že je za sociálne istoty, sociálnu spravodlivosť i sociálnu starostlivosť, že nebude nezamestnanosť, že nebude zdražovanie, že nebudeme členmi nijakého vojenského paktu a nebudeme ničím príveskom? Akú môžu mať dnes ľudia po takejto skúsenosti dôveru k predstaviteľom umenia a kultúry?
   To je dobrá otázka a vôbec nezáleží na tom, či Václav Havel vtedy vedome klamal verejnosť, alebo naozaj vtedy ešte veril vo svoje zázračné schopnosti a v mimoriadnu úlohu svojej vlastnej osobnosti v dejinách. Nasledujúci vývoj ukázal, aké rozsiahle geopolitické záujmy boli v hre a akými epizódnymi postavičkami boli v nej konkrétni politickí predstavitelia. Väčšina vtedajších tzv. revolucionárov z oblasti kultúry medzičasom pocítila dôsledky procesov, na ktoré v skutočnosti lokálni hráči nemali nijaký vplyv. Okrem tých, ktorí sa z kultúry pohotovo a bez rozpakov presunuli do výnosnejších sfér, do veľkého biznisu, napríklad priamo do obchodu so zbraňami.

   Dovoľte mi položiť vám trochu politologickú otázku. Ako vidíte perspektívu ľavicových strán na Slovensku, najmä z hľadiska výsledkov Komunistickej strany Slovenska v posledných parlamentných voľbách?
   Dovoľte mi začať odpoveď položartom a vyjadriť vieru, že nedávne parlamentné voľby ešte neboli posledné, teda že krajná pravica združená v Občianskej konzervatívnej strane (ktorá získala 6000 hlasov), nezruší inštitút parlamentnej demokracie a parlamentných volieb. Ale dovolím si odpovedať aj celkom vážne. Napriek tomu, že KSS získala priazeň 100 000 voličov, čo je povzbudzujúce v porovnaní s OKS a inými subjektmi disponujúcimi veľkou ekonomickou základňou, mediálnou silou a zahraničnou podporou, nemožno fakt, že sa KSS ocitla mimo parlamentu nijako prehliadať či podceňovať. Ak KSS nechce v budúcnosti pôsobiť len v komunálnej politike, musí sa na celoštátnej úrovni prezentovať viacerými osobnosťami, ktoré sú celoštátne známe a rešpektované. Aj v 21. storočí sa potvrdzuje, že nemožno popri priorite všeľudských hodnôt podceňovať národný rozmer politiky, ktorý má nielen svoje hlboké historické korene, ale aj aktuálnu emocionálnu pôsobivosť a perspektívne racionálne aspekty. Ak sa bude Slovensko vyvíjať ako štandardná európska krajina, určite budú mať v jeho politickom spektre významné postavenie dve ľavicové zoskupenia - sociálna demokracia, ktorú dnes reprezentuje kľúčová vládna formácia Smer, a ešte principiálnejšia ľavicová strana, ktorou je KSS. Aby sme nechodili po príklady ďaleko, spomeňme len Českú republiku, Francúzsko, Taliansko a Európsku úniu ako celok, kde pôsobí popri Európskych socialistoch aj parlamentná skupina Európska zjednotená ľavica/Severská zelená ľavica (GUE/NGL). Vyhliadky ľavice na Slovensku sú teda celkom optimistické a návrat KSS do NR SR veľmi pravdepodobný. Napokon, ak pravicové strany chcú donekonečna revitalizovať ekologicky a ekonomicky neudržateľný model spoločnosti, tak práve ľavica hľadá riešenia pre bližšiu i vzdialenejšiu budúcnosť človeka na našej čoraz vyčerpanejšej a ohrozenejšej planéte i v jej postupne objavovaných vesmírnych koreláciách.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]