Hodnotenie celého 160-ročného vývoja Slovenských pohľadov rád prenechám literárnym historikom, napriek tomu, že si o najstaršom európskom literárnom časopise aj o slovenských literárnych historikoch po niekoľkých desaťročiach vlastnej spisovateľskej praxe neraz myslím svoje.
   Slovenské pohľady systematicky sledujem od 70. rokov minulého storočia. V prvej etape mojich autentických čitateľských skúseností boli Slovenské pohľady - napríklad v porovnaní s progresívnym Romboidom - symbolom konzervatívneho normalizačného periodika, reprezentovaného literátmi ako Peter Andruška a Michal Chuda.
   Druhou etapou Slovenských pohľadov od roku 1988 bola perestrojková výmena redakcie, ktorú viedol šéfredaktor Rudolf Chmel a najmä jeho zástupca Ján Štrasser (vzhľadom na to, že šéf redakcie mal v tom čase ďalšie dve nomenklatúrne funkcie v Prahe a v Bratislave). Časopis naďalej dodržiaval povinný dobový prstoklad Víťazných februárov, ale pomery v redakcii sa v porovnaní s predchádzajúcim normalizačným či postnormalizačným obdobím predsa len aspoň zdanlivo uvoľnili, hoci zároveň zosubjektivizovali pod osobnou diktatúrou J. Štrassera, do ktorej musel občas - naozaj pozitívne - zasiahnuť šéfredaktor R. Chmel.
   Čiernou kapitolou Slovenských pohľadov bolo pseudorevolučné obdobie šéfredaktora M. M. Šimečku, ktorý sa v rámci tzv. nežnej revolúcie do dejín Slovenska zapísal najmä svojím programovým vyjadrením odporu k samému slovenskému jazyku - označil ho tuším za drevený a fialový jazyk obesenca, teda za mŕtvy. Slovenský jazyk a dokonca i slovenská literatúra napriek Šimečkovmu nekrológu naďalej žijú a dodnes nevedno, akýže iný jazyk okrem slovenčiny vlastne všeobecne nevzdelaný M. M. Šimečka ovláda.
   Svetlú epochu Slovenských pohľadov začal písať šéfredaktor Milan Ferko, ktorý vlastnými silami, prostriedkami a schopnosťami vrátil časopis nielen formálne, právne a správne, ale aj vnútorne a duchom Slovensku a jeho literatúre. Časopis presiahol úzke hranice umeleckej tvorby a vylial sa do života spoločnosti ako významný nástroj myslenia a uvažovania o novej podobe súčasnej modernej slovenskej demokratickej štátnosti.
   Po M. Ferkovi kontinuálne prevzalo štafetu súčasné vedenie redakcie, ktoré sa napriek niektorým nie celkom šťastným krokom - akým sa však zrejme nijaký človek v živote nevyhne - usiluje dôstojne tvoriť reprezentatívny literárny mesačník. Badateľné a sympatické je aj úsilie o určitú vyváženosť medzi rozličnými estetickými a názorovými koncepciami, hoci pri konkrétnych menách - asi pochopiteľne - vždy vidno kontúry subjektívnych pohnútok.
   Vzhľadom na to, že dôverne poznám biedu materiálno-technického a ekonomického (ne)zabezpečenia slovenského literárneho života najmä po roku 1998, nebudem vyslovovať prehnané predstavy o profesionálnej podobe literárnych periodík, ktoré by v ideálnych podmienkach mohli zohrávať významnú úlohu aj v rámci medzinárodných či medziliterárnych vzťahov prostredníctvom výmeny materiálov s európskymi a ďalšími zahraničnými partnermi.
   K stošesťdesiatke úprimne želám Slovenským pohľadom práve približovanie sa k žičlivejším okolnostiam jestvovania časopisu, celej literatúry i celej slovenskej spoločnosti, aby sa nám Slovenské pohľady pred očami menili na Slovenské poklady.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]