Z pozície človeka, prináležiaceho k časti slovenskej kultúry, literatúry a žurnalistiky, ktorá kliesnila cestu k zavŕšeniu (medzi)národnej emancipácie Slovenska, musím v súvislosti s 15. výročím vzniku slovenskej (samo)štátnosti vysloviť niekoľko veľmi realistických, a teda dôrazne kritických poznámok.
Po prvé - bez jednoznačnej podpory významného okruhu umeleckých a publicistických osobností by nikdy nevznikla spoločenská atmosféra, v ktorej bolo možné konštituovať politickú a ekonomickú nezávislosť Slovenska.
Po druhé - keby sa mnohé dôležité osobnosti zo sféry umeleckej tvorby a mediálneho pôsobenia nepostavili na stranu slovenskej (samo)štátnosti, dodnes by individuálne patrili k uznávanej intelektuálnej elite v domácich i v medzinárodných reláciách, o ktorej priazeň sa evidentne uchádza aj súčasná vládna garnitúra a osobitne súčasné vedenie Ministerstva kultúry SR.
Po tretie - osobnosti, ktoré verejne presadzovali vznik slovenskej (samo)štátnosti a obhajovali následné kroky jej politickej a ekonomickej reprezentácie, sú medzičasom dôsledne izolované a vytlačené z celého spektra kľúčových kultúrnych, mediálnych a diplomatických inštitúcií, na čom sa nič nemení ani počas účinkovania aktuálnej vládnej koalície - skôr naopak.
Po štvrté - bez vzniku nezávislej Slovenskej republiky by sa ekonomická transformácia, teda zmena vlastníckych vzťahov, čiže privatizácia uskutočnila z jedného centra - konkrétne z Prahy - a takmer nik zo súčasných slovenských miliardárov by v krátkom čase nenadobudol rozprávkové majetky, väčšina z nich by pokračovala v osude bežných občanov s neprekonateľnými hospodárskymi problémami a sužujúcimi sociálnymi starosťami.
Po piate - vytváranie tzv. domácej kapitálotvornej vrstvy sprevádzali legendy o zmluvnej zaviazanosti privatizérov (vo vzťahu k lídrovi HZDS?), ktorá mala garantovať, že z rýchlo, ľahko a bezprácne získaného bohatstva pre súkromných vlastníkov dovtedy štátneho majetku vyplývajú viaceré dlhodobé strategické povinnosti zamerané na sociálne, duchovné, vzdelanostné a kultúrne zveľaďovanie Slovenska.
Po šieste - z uvedených legiend zostala surová spoločenská prax, v ktorej bujnie nekultúrna arogancia asi stovky slovenských miliardárov a ich najbližších príbuzných. A tak pred očakávaným celospoločenským blahom dostal prednosť privátny blahobyt úzkej skupiny ľudí, ktorých kultúrne potreby sa začínajú a končia pri ich primitívnych osobných rozmaroch - počnúc luxusnými rezidenciami a drahými autami cez investičné nákupy historických predmetov a výtvarných diel až po modelingovú prostitúciu a exkluzívne dovolenky v exotických častiach sveta.
Po siedme - to je reálny obraz slovenskej (samo)štátnosti po pätnástich rokoch a zo všetkých zle zložených skúšok v živote sa už nedá (na rozdiel od školských lavíc) urobiť reparát.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |