Morálne nesmierne naliehavá, myšlienkovo nevšedne podnetná a formálne mimoriadne kultivovaná publikácia Arnošta Lustiga ODPOVEDE (Slovenské národné múzeum - Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2007) obsahuje rozhovory významného českého prozaika a filmového scenáristu, žijúceho v USA, s Harrym Jamesom Cargassom, Michalom Bauerom a Pavlom Mešťanom, ktoré dopĺňa štúdia Byrona Sherwina venovaná tvorbe Prima Leviho a Arnošta Lustiga; autorkou zasväteného doslovu je Etela Farkašová. Knihu na základe českého vydania v pražskom nakladateľstvo Prostor (2003) preložila Viera Prokešová.
Skôr než pristúpime k reflektovaniu hodnotného diela, pripomeňme si kľúčovú myšlienku z encyklopédie Literatura z hvězdou Davidovou, ktorej hlavným autorom je renomovaný literárny historik Alexej Mikulášek: "Lustig zásadne odmieta tézy o židovskom mesianizme: 'Nikto nemôže byť mesiášom medzi národmi... To sú predsudky, ktoré sú škodlivé. Najväčším víťazstvom Židov je to, že majú svoju krajinu a že sa zaradili medzi normálne národy našej planéty.'"
Lustig na pozadí tragických vojnových skúseností múdro presvecuje mnohé hlboké pravdy o človeku, mravnosti, živote a smrti. Okrem iného poznamenáva, že spravodlivosť je kvet, ktorý nemožno zalievať nenávisťou. Človeka pokladá za možnosť - každý sa môže zmeniť k lepšiemu, alebo k horšiemu. Polemizuje s označením holokaust, pretože ide o spojenie dvoch gréckych slov s významom zápalná obeť (v zmysle zemetrasenia, ktoré zničilo ostrovnú civilizáciu). Uprednostňuje pojmy katastrofa, masová vražda alebo šoa (čo znamená po hebrejsky skaza). Pripomína, že smrť európskych Židov nespôsobila živelná prírodná pohroma, ani démoni, ale ľudia. V tragických udalostiach hľadá širšie všeľudské dimenzie, keď nedémonizuje Nemcov ako národ, ani neidealizuje všetkých Židov. Vystríha pred tým, že rovnaké morálne zlyhanie a vraždenie môže postihnúť akúkoľvek skupinu ľudí kedykoľvek v dejinách, preto vyslovuje želanie, aby sa bolestnej téme väčšmi venovali aj nežidovskí autori.
Podľa Lustiga morálka nie je človeku raz a navždy daná, vyznáva situačnú etiku a upozorňuje na to, že človek musí mravnosť potvrdzovať každým svojím činom. V súlade s historickými skutočnosťami sa zmieňuje aj o dobrých činoch, ktoré sú proti zlým zákonom. Spravodlivosť podľa neho nie je pomsta. Keď človek niekoho zabije, nebude šťastný (ak nie je sadista).
Arnošt Lustig sa zmieňuje aj o praktických otázkach literárneho života. Za preklady svojich diel zvyčajne zaplatí viac, ako dostane autorský honorár. Zdôrazňuje, že nik nie je najlepší či jediný spisovateľ, čo je najmä pre Američanov nepochopiteľné, pretože by si radi vystačili v oblasti literatúry so znalosťou mena jedného autora. V literárnej kritike vidí viac úbožiakov ako vynikajúcich osobností, hoci jeho diela sa stretávajú zväčša s veľmi priaznivým hodnotením.
Civilizácia sa rozvíja po milimetroch a zničiť ju možno za deň, týždeň, mesiac či rok. Stačí zavrieť ľudí do miestnosti bez jedla a bez záchoda - o chvíľu z nich budú zvieratá i kanibali. Spisovateľ je svedok hrôz, ich sudcom je čitateľ. Židia boli priveľmi civilizovaní, neboli pripravení na riešenie otázky prežitia a neboli pripravení sa brániť. Literatúru pokladá za jedinú nesmrteľnosť človeka. Literárna tvorba prežíva civilizácie, z ktorých zostali len púšte, prach a kamene.
Arnošt Lustig je napriek neblahým skúsenostiam veselým človekom a tvrdí, že byť zbytočne smutný je hriech. Veď v živote je toľko dôvodov na oprávnený smútok. Ako vraví ústami jednej zo svojich tragických literárnych postáv: "Život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme."
V rozhovore s profesorom Pavlom Mešťanom sa sústreďuje na špecifické otázky, týkajúce sa Slovenska. Slovenský národ pokladá za svojprávny, hoci neobyčajne blízky s českým národom. Oceňuje mravný kredit Slovákov, ktorí pomáhali židovským spoluobčanom a povstali proti fašizmu. Nezbavuje osobnej zodpovednosti za smrť slovenských Židov konkrétnych predstaviteľov vládnej moci z obdobia vojnového slovenského štátu. Pripomína, že všetci Nemci neboli nacisti, ale ani všetci nacisti neboli Nemci. Prvý esesák, s ktorým sa stretol, bol Slovák a bil väzňov rovnako ako nemeckí nacisti. Povojnový odsun Nemcov a Maďarov (známy ako tzv. Benešove dekréty) pokladá za legitímny akt vykonaný v súlade s politickým rozhodnutím víťazných mocností protihitlerovskej koalície. Porovnávanie odsunu Nemcov a Maďarov s utrpením Židov označuje za absurdné.
Na pozadí totalitarizmu spojeného s kapitalizmom Arnošt Lustig po vojne prijal komunistické presvedčenie ako nové náboženstvo, ktoré ho však neskôr tiež sklamalo. Najmä keď vyšla najavo pravda o sovietskych gulagoch a po okupácii Československa v roku 1968. Následne emigroval cez Juhosláviu a Izrael do USA, kde prednáša na univerzite vo Washingtone.
Podľa Lustiga náboženstvá a politické ideológie nemôžu zatieniť osobnú zodpovednosť každého človeka za svoje vlastné konanie. Človek musí žiť takým spôsobom, ktorý mu umožňuje žiť samému so sebou. "Svedomie je ako srdce - nemôžeš kus odkrojiť a čakať, že bude fungovať ako predtým." Skúsenosť z holokaustu vyžaduje, aby sme nič nepovažovali za samozrejmé. Aby sme si vážili každú chvíľu, aby sme s každým potešením zaobchádzali ako so skutkom milosti, s každou chvíľou ako s darom.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |