Básnická zbierka Pavla Janíka ZAŠIFROVANÁ JESEŇ (CCW, Bratislava 2007, ilustrácie Jozef Bubák) sa diametrálne líši od lektúry a zafarbenia trópu, na ktorý sme u tohto autora bežne navyknutí. Básnikove akési zvoľnenie či až meandrovité stíšenie poetiky má schopnosť zasiahnuť svojím bilančným šepotom aj naše vnútro. A to je práve tá imanentná príčina, ten moment, ktorý autora vždy naplňuje akýmsi pulzujúcim očakávaním a vzruchom. Básne v tejto zbierke sú vlastne mnohovýznamovým postátím, vzrušením a svojím metaforickým ladením akýmsi ambitom básnikovho osobného ja. Aj v tejto knihe je Janík vecný a nadčasový, a preto nás ani na chvíľu nenecháva na pochybách o zámere svojej výpovede. Nakoľko aj teraz nám autor akýmsi až tajuplným civilizačným kódom v mnohovýznamových, segmentových vrstvách odtajní, ozrejmí a oznámi minimalistickú definíciu strát a nálezov tohto sveta. Niekedy je to iba jednoslovný mrazivý výrok autora, inokedy akoby zaklínadlo súčasnej doby, ktoré nás vráti cez médium jeho verša až na samotný prah našej prehistorickej skúsenosti: pretože (človek) strach si a na strach sa obrátiš.
   Samozrejme, vie aj ohromiť jemnou perokresbou, premeniť tzv. plynutie času na burlesku neurčitosti, ale pritom nikdy nezabudne pomenovať i fenomén ženského princípu vo vnútornom svete svojho premýšľavého ja. Na druhej strane v básni Neznameno prevolávajú jeho slová k čitateľovi ako tajuplný kryptogram: ...požehnaný blahoslavený / syn pravej ruky / prináša víťazstvo.../.
   Práve minimalistická skratka a náboj každodenného zmyslu života. Vzbura a pomenovanie jednotky priestoru ľudského bytia. Fenomén lásky ako merná jednotka váhy pocitu ľudských očí - je v skratke svet útlej knihy s názvom Zašifrovaná jeseň. A hĺbavého a premýšľajúceho percipienta určite zaujme svojou plochou záberu, hľadajúcou gnómou, jazykom a samozrejme mnohovýznamovým tajomstvom ľudského pokolenia.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]