S odstupom 20 rokov už vieme, že zamatová či nežná revolúcia nesplnila takmer nijaký zo svojich verejne proklamovaných zámerov. Naopak však priniesla veľa javov, o ktorých sa dlho dôsledne mlčalo, prípadne doteraz principiálne nehovorí nahlas. Aby sme sa nerozptyľovali poukazovaním na všetky pretrvávajúce neriešené problémy, zúžme pohľad na jeden z programových cieľov, ktorý bol uvedený v historickom vyhlásení Občianskeho fóra zo dňa 26. 11. 1989: „Umenie a literatúra nesmú byť obmedzované a musia im byť poskytnuté široké publikačné možnosti a styk s verejnosťou.“
   Najprv poznamenajme, že pojem styk s verejnosťou (po anglicky public relations so skratkou PR) označuje propagačné pôsobenie. Po stručnom terminologickom vysvetlení si už len položme niekoľko vecných (a večných?) otázok. Kto má literatúre poskytnúť a kto jej poskytuje široké publikačné možnosti a styk s verejnosťou? Štát, ktorý nevlastní ani vydavateľstvá, ani knižnú distribúciu, ani tlačové médiá? Štát, ktorý poskytuje almužnu vo forme grantov na literatúru? Štát, v ktorom sú dve verejnoprávne elektronické médiá a v tých je priestor pre styk s verejnosťou vyhradený len pre jednu časť slovenskej literatúry? Tú, ktorá odmietala a v podstate dodnes odmieta nezávislosť Slovenskej republiky?
   Áno, každý režim treba chytať za jeho vlastné slová. Tak to robila 20 rokov Charta 77, ktorá požadovala dodržiavanie socialistickej zákonnosti. A tak to urobili aj signatári výzvy Vzduch našich čias, ktorí koncom 80. rokov v denníku ÚV KSS Pravda požadovali dodržiavanie uznesení zjazdu KSČ v spoločenskej praxi. Nie je bez zaujímavosti, že medzi ľavicovými intelektuálmi vtedajšej mladšej a strednej generácie boli aj dnešní prominenti pravicového konzervativizmu – napríklad politizujúci literárny vedec Peter Zajac. Ktorý ponovembrový minister kultúry vôbec pozná spomínané ustanovenie vyhlásenia Občianskeho fóra? A ktorý z nich niečo urobil pre jeho realizáciu?
   Tento raz by som výnimočne nekričal: „Neskoro!“, hoci už možno naozaj je neskoro a niektoré opatrenia proti kultúre sa už nedajú celkom napraviť. Napriek tomu by som vypísal konkurz na ministra, ktorý by sa o to aspoň pokúsil a ktorý by hrdo nepokladal za svoju chvályhodnú prioritu prehlbovanie či konzervovanie nahromadených nekompetentných personálnych riešení či systémových nedostatkov, chýb a omylov.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]