V súvislosti s čoraz frekventovanejšími diskusiami o rokoch 1968 a 1989 treba konštatovať, že každá historická udalosť má viac príčin i viac dôsledkov, ako by si želali sami aktéri spoločenského pohybu či len dodatoční pritakávači komukoľvek a čomukoľvek.
Jedným z neodškriepiteľných faktov bol záujem vtedajšieho Sovietskeho zväzu mať na hranici medzi Československom a Nemeckou spolkovou republikou rovnaké vojenské kapacity, aké mali na druhej strane železnej opony počas Studenej vojny Spojené štáty americké. Táto téma generuje rozličné interpretácie, vrátane konštrukcie, že Alexander Dubček v službách sovietskej vojenskej rozviedky GRU umožnil svojej druhej vlasti, ako nazýval ZSSR, dosiahnuť uvedený strategický cieľ.
Pre následnú normalizáciu iritovanej československej spoločnosti, pobúrenej okupáciou ČSSR spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy, je charakteristické oficiálne vysvetlenie, že väčšina ľudí bola z KSČ formálne vylúčená práve vzhľadom na ich postoje k zradnej invázii ozbrojených síl spriatelených socialistických krajín. Pripomeňme, že na hanebnom čine sa nepodieľali Rumunsko a Juhoslávia, ktorá ani nepatrila do sovietskeho bloku, ale do hnutia nezúčastnených. Formou nášho poďakovania bolo nie tak dávne umožnenie bombardovania Juhoslávie leteckými údermi USA a NATO, ktorých obeťami boli viaceré civilné zariadenia (televízia) a najmä civilné osoby, vrátane žien a detí. A navyše sa náš súčasný šéf diplomacie stal okupačným správcom Bosny a Hercegoviny.
Vráťme sa však do obdobia konsolidácie okupovaného Československa, keď podľa tichého pokynu Dr. Gustáva Husáka vraj niektorých ľudí vylučovali z KSČ v skutočnosti za zločiny v 50. rokoch. Paradoxom bolo, že osobný mučiteľ niekdajšieho politického väzňa a buržoázneho nacionalistu G. Husáka zotrval počas normalizácie vo funkcii plateného funkcionára aparátu KSČ.
Nezanedbateľnou okolnosťou je problém vnútrostraníckeho súperenia a vyrovnávania si osobných účtov na všetkých úrovniach. Teoreticky mohol napríklad v straníckych súbojoch zvíťaziť vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS Miroslav Kusý a stať sa krutým normalizátorom, ale prehral a stal sa obeťou nežnej normalizácie. Dnes je povestným antikomunistom.
Pravdou je, že aj na najvyššej úrovni preverovali ľudí za postoje k okupácii ľudia, ktorí sami pôvodne proti invázii verejne protestovali – napríklad geniálny básnik Miroslav Válek, ktorý sa stal po roku 1968 členom Predsedníctva ÚV KSS a ministrom kultúry SSR. Na jeho obhajobu by mali vystúpiť tí, ktorým počas normalizácie osobne pomohol.
(Ab)normalizácia spoločnosti po roku 1989 sa začala napríklad tým, že v rezorte Federálneho ministerstva vnútra viedol občiansku previerkovú komisiu bývalý veliteľ koncentračného tábora z 50. rokov.
V hlučných dozvukoch podobných morálnych kritérií a spoločenských anomálií žijeme a živoríme doteraz. V oficiálnych dejinách však zostanú len prázdne frázy typu 40 rokov totality a dnes ešte nevieme presne koľko desaťročí demokracie. Povrchné politické nálepky sa menia, život v útrobách živého organizmu ľudskej súvzťažnosti pokračuje.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |