Dlhoročný významný československý politik JUDr. Lubomír Štrougal zastával viaceré kľúčové pozície v ústrednom mocenskom aparáte, bol ministrom poľnohospodárstva, ministrom vnútra, podpredsedom vlády, tajomníkom ÚV KSČ, členom predsedníctva ÚV KSČ a v období 1970 až 1988 federálnym premiérom. V knihe PAMĚTI A ÚVAHY (nakladateľstvo Epocha a Pražská vydavatelská společnost, Praha 2009) vecne a racionálne reflektuje najdôležitejšie udalosti a okolnosti svojho života a pôsobenia na scéne verejného diania.
   Treba jednoznačne konštatovať, že Lubomír Štrougal na jednej strane odsudzuje tak nezákonnosti v rokoch 1949 až 1954, ako aj inváziu armád spojeneckých krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968, na druhej strane pozitívne oceňuje misiu JUDr. Gustáva Husáka, ktorú chápe ako pokus o pokračovanie obrodného procesu z konca 60. rokov, ale limitovaný podmienkami okupovaného štátu s výrazne obmedzenou suverenitou. Zasvätene pri tom poukazuje na skutočnosť, že G. Husák pri osobných rozhovoroch s generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonidom Brežnevom opakovane, ale neúspešne žiadal o stiahnutie sovietskych vojsk z nášho územia. Veľkou ekonomickou záťažou pre Československo bola aj vlastná dvestotisícová armáda, ktorej redukcia by priniesla okamžité hospodárske a sociálne efekty, ale ani tento zámer sa nepodarilo uskutočniť. (Pre porovnanie – súčasná Slovenská republika disponuje pätnásťtisícovými ozbrojenými silami.) Za problematický označuje vôbec proces sovietizácie Československa, ktoré malo budovať socializmus vlastnou cestou a s demokratickou podporou obyvateľstva, nie prostredníctvom násilných metód a ústavného zakotvenia vedúcej úlohy komunistickej strany.
   Autor pokladá negatívne postoje k osobnosti G. Husáka za nehorázne a navyše neraz národnostne podfarbené. Uvádza, že zhoršujúci sa zdravotný stav štátnika, ktorý bol navyše politickým väzňom v období stalinizmu, ho postupne viedol k rezignácii a k určitému stupňu nezáujmu najmä o ekonomickú problematiku.
   Autor publikácie upozorňuje na fakt, že nelegálne represie z prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia mali popri domácich vinníkoch svojich dirigentov z radov sovietskych rozviedkových služieb a svoju úlohu v nich zohrali i provokácie zo strany západných výzvedných orgánov. Konštatuje, že Československo od 60. rokov s určitou publicitou, ale najmä v tichosti naprávalo dôsledky justičných deformácií a skrivodlivostí, ktorých súčasťou bolo aj potrestanie zodpovedných osôb.
   S množstvom otáznikov odzrkadľuje éru Michaila Gorbačova, ktorý napriek globálnej popularite mierotvorcu ani počas svojej historickej návštevy Prahy v apríli 1987 nemienil riešiť problém prítomnosti sovietskych vojsk u nás. Posledný generálny tajomník ÚV KSSZ a prvý i posledný prezident ZSSR s detailnou znalosťou krehkej rovnováhy síl bipolárne usporiadaného sveta nesie zodpovednosť za stratu medzinárodného postavenia vlastnej krajiny, ktorá bola dovtedy jednou z dvoch svetových superveľmocí. Svojím konaním nielen umožnil či ovplyvnil, ale priamo zorganizoval dramatické zmeny aj v ostatných štátoch Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Mimochodom – Československo bolo v roku 1989 bez zahraničnej zadlženosti, kým nasledujúce obdobie prinieslo vznik dlhov v astronomických výškach.
   S empatiou vníma citlivý vzťah Čechov a Slovákov, ktorý aj v budúcej historickej perspektíve vníma ako blízky a priateľský. Chápe, že ku konštituovaniu samostatných štátov na báze republík dvojčlennej československej federácie prispeli politické rozdiely, vyjadrené aj vo volebných výsledkoch v ČR a v SR. Slovensko si podľa neho väčšmi uvedomovalo pozitíva svojho sociálno-ekonomického, vedecko-technického, vzdelanostného a kultúrneho rozvoja pred zmenou režimu koncom roka 1989. Napriek tomu Lubomír Štrougal nevie a zrejme a ani nemôže prekročiť svoje stanovisko petrifikované desaťročiami pôsobenia v unitárnej i federálnej pražskej vláde, čo sa prejavuje i v zjednodušenom odmietavom postoji k rozdeleniu spoločného štátu, v rámci ktorého kategoricky kritizuje štátoprávne rozhodnutia politických garnitúr reprezentovaných Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom.
   Z rýdzo subjektívneho hľadiska je zaujímavé, že Lubomír Štrougal sám seba názorovo definuje ako liberála a etnicky sa označuje za potomka saských baníkov, ktorí sa v 18. storočí presídlili do stredných Čiech.
   Oprávnene poukazuje na nové nezákonnosti a nespravodlivosti po novembri 1989 – nielen v procese privatizácie, ale i v polohe doživotného obmedzovania ľudských práv na základe lustrácií. Ako niekdajší šéf rezortu vnútra, ktorý riadil aj rozviedku a kontrarozviedku, zaujíma principiálny postoj k činnosti Ústavu pre štúdium totalitných režimov, ktorému denné hlásenie mestského policajta stačí ako nezvratný dôkaz na medzinárodnú kompromitáciu svetoznámeho českého spisovateľa žijúceho vo Francúzsku – Milana Kunderu. Ako zodpovedný ústavný činiteľ vie, že spravodajské služby všetkých moderných štátov sa pripravujú s veľkým predstihom na krajné možnosti budúceho vývoja, vrátane potenciálnych vojnových konfliktov a diverzného pôsobenia v tyle nepriateľa.
   (Dovoľte mi malé odbočenie na ilustráciu spoľahlivosti lustrácií – teda vypisovania údajov z úradných listín štátnych orgánov. Podľa Obchodného registra Slovenskej republiky bola PhDr. Dana Podhradská (bytom Kolískova 4 v Bratislave), od 2. 4. 1998 do 24. 10. 1999 konateľkou Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov; v skutočnosti na uvedenej adrese býva PhDr. Dana Podracká, ktorá bola konateľkou pertraktovanej edičnej spoločnosti – to sú tri chybné písmená v jednom mene, ktoré má v správnej podobe osem písmen, čo naozaj predstavuje takmer neuveriteľný omyl. Predpokladám, že skreslený údaj nemôže zmeniť nijaká osoba ani inštitúcia, pretože by išlo o pozmeňovanie autentického archívneho dokumentu).
   Knihu Lubomíra Štrougala treba privítať v kontexte analogických strategických a analytických pohľadov osobností, ktoré spoluvytvárali spoločenský pohyb v rozpätí štyroch desaťročí, pretože podobné svedectvá z prvej ruky majú dozaista väčšiu hodnotu ako neraz trápne i márne úsilia dodatočných vykladačov histórie skladajúcich tendenčné obrazy minulosti na báze interpretácií čiastkových poznatkov či útržkov administratívnych záznamov.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]