Do neraz mimoriadne vzrušených a zväčša jednostranne vyhrotených geopolitických diskusií zaznel rozvážny hlas osobnosti, ktorá má rozsiahle skúsenosti zo zložitých hier na globálnej mocenskej šachovnici. Jevgenij Maximovič Primakov sa narodil roku 1929 v ukrajinskej metropole Kyjev a vyrastal v gruzínskom hlavnom meste Tbilisi. Absolvoval štúdium orientalistiky v Moskve. V rokoch 1956 až 1970 pracoval na Strednom východe ako korešpondent Sovietskeho rozhlasu a denníka Pravda. V tomto období zároveň pôsobil v uvedenom regióne a v USA ako spolupracovník KGB s kódovým menom Maxim. Súbežne od roku 1962 rozvíjal svoju vedeckú kariéru v Ústave svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov Akadémie vied ZSSR, kde bol v rokoch 1970 až 1977 zástupcom riaditeľa. Následne do roku 1985 vykonával funkciu riaditeľa Ústavu orientalistiky AV ZSSR. Popritom zaujímal post prvého podpredsedu Sovietskeho mierového výboru, ktorý bol krycou organizáciou KGB. V roku 1985 sa vrátil do Ústavu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov, ktorého bol riaditeľom do roku 1989, keď vstúpil do politiky ako predseda jednej z dvoch komôr sovietskeho parlamentu. V rokoch 1990-91 bol poradcom sovietskeho lídra Michaila Gorbačova. Počas oboch kríz v Perzskom zálive (1991 a 2003) bol zvláštnym prezidentským emisárom v Iraku. V auguste 1991 sa stal prvým podpredsedom KGB. Po rozpade ZSSR pokračoval vo výkone funkcie ako riaditeľ jednej z nástupníckych organizácií KGB – Služby vonkajšej rozviedky SVR (1991-96). Od januára 1996 pôsobil ako minister zahraničných vecí a v rokoch 1998-99 ako premiér Ruskej federácie. Od roku 2000 je blízkym spolupracovníkom a politickým spojencom Vladimíra Putina. Bol členom Prezídia Akadémie vied ZSSR a je členom Prezídia Ruskej akadémie vied.
   Stručná profesionálna vizitka dostatočne potvrdzuje maximálnu kompetentnosť Jevgenija Primakova v oblasti medzinárodných vzťahov, jeho osobnú zasvätenosť do kľúčových globálnych otázok v najrozmanitejších aspektoch bezpečnosti, ekonomiky, ekológie, vedy, kultúry, náboženstiev a ďalších dôležitých civilizačných faktorov doterajšieho, ako aj aktuálneho a možného budúceho vývoja. V naznačených súradniciach rok po vydaní originálu jeho najnovšej knihy prichádza Ottovo nakladatelství (Praha 2010) s jej prekladom pod názvom SVĚT BEZ RUSKA? a s podtitulom K čemu vede politická krátkozrakost.
   Čitateľom dlhodobo vystaveným jednotvárnemu pôsobeniu rozhodujúcich médií západného typu a najmä proamerickej orientácie publikácia prináša veľmi zreteľne odlišné pohľady na mnohé známe problémy a hlavolamy, pričom ich autorovi nemožno uprieť – napriek pochopiteľným stanoviskám podmieneným ruskými národnými záujmami – presvedčivú a logickú argumentáciu založenú na zdokumentovaných faktoch, ktoré zjednodušená, povrchná a konjunkturalistická žurnalistika zväčša nevníma či aspoň obchádza a nesprostredkúva verejnosti.
   Zaujímavo možno vyznie jeho principiálne hodnotenie usporiadania súčasného sveta, ktoré pokladá za multipolárne so zvláštnym postavením USA – na rozdiel od všeobecne akceptovaného obrazu unipolárnej štruktúry s dominantnou pozíciou Washingtonu. Dokonca oprašuje pozabudnutú teóriu konvergencií zdanlivo nezlučiteľných systémov – kapitalizmu a socializmu: „Kapitalizmus získal niektoré črty, ktoré mu v minulosti boli celkom cudzie, akými sú prvky ekonomického plánovania, zlepšovania pracovných podmienok či zvyšovania životnej úrovne obyvateľov. Stalo sa to v čase jeho súperenia so svetovým socializmom, keď sa obojstranne prejavili vývojové tendencie ku konvergencii.“
   Konštatuje, že na viacerých kontinentoch exitujú a vznikajú ďalšie významné centrá, v ktorých gravitačných poliach sa uskutočňujú dôležité integračné procesy. Krátkozrakosť unilaterálnej politiky neokonzervatívcov v USA počas vlády Georgea Walkera Busha spočívala v prijímaní strategických rozhodnutí na základe okamžitého stavu, ale každá situácia sa vyvíja, čo potvrdzuje aj ekonomická stabilizácia a rast takých veľmocí, akými sú napríklad Rusko, Čína a India. Za omyl označuje aj dodatočnú interpretáciu rozpadu ZSSR ako víťazstva USA, pretože príčiny dezintegrácie sovietskeho impéria boli vnútorné a autor venuje ich analýze prenikavú pozornosť.
   Určitým prekvapením sú profily kľúčových osobností reprezentujúcich neokonzervativizmus v USA, pretože ide o ľudí, ktorí sú bývalými ľavičiarmi a trockistami. Upozorňuje na ich vysokú koncentráciu na ministerstvách obrany a zahraničia, spojenie s blízkovýchodnou problematikou a s proizraelskou orientáciou. Richard Perle dokonca medzi dvoma obdobiami svojho pôsobenia v Pentagone riadil noviny Jerusalem Post. Takže trockistický model vývozu revolúcie vymenili na koncepciu exportu demokracie prostredníctvom sérií štátnych prevratov a vojenských intervencií. Dovolím si lokálnu poznámku, že aj na Slovensku kruhy sústredené okolo Petra Zajaca, ktoré sa dnes definujú ako konzervatívne a opierajú sa o spojenie s Veľvyslanectvom USA, ešte dlho po roku 1989 proklamovali trockistický princíp permanentnej revolúcie.
   Autor knihy dôsledne odmieta stotožňovanie terorizmu s islamským fundamentalizmom, teda s jedným z najrozšírenejších svetových monoteistických náboženstiev. Na našej planéte je približne miliarda moslimov, z ktorých asi 20 miliónov žije v Rusku a zhruba 21 miliónov v Číne. Doterajší americký postup najmä v Iraku a v Afganistane nadobudol črty náboženskej vojny USA, ktoré sa usilujú násilím vnútiť iným krajinám spoločenský systém bez ohľadu na miestne kultúrne tradície. Riešením je však len trpezlivý dialóg rozmanitých kultúr a ich postupné zbližovanie dlhodobým prirodzeným vývojom, pričom v boji proti terorizmu treba spolupracovať aj s moslimskými komunitami a ich duchovnými i politickými predstaviteľmi. Najvýraznejšou teroristickou hrozbou sa stala Al-Kajdá, ktorú vytvorili USA ako nástroj mocenského súperenia so Sovietmi počas ich vojenskej prítomnosti v Afganistane. Mimochodom – Jevgenij Primakov z hľadiska historického a náboženského vývinu charakterizuje európsku civilizáciu ako židovsko-kresťanskú, pričom za jej súčasť – napriek pochopiteľným národným špecifikám – pokladá tak Rusko, ako aj Severnú Ameriku. V tejto súvislosti autor s empatiou i s výhradami reaguje na podnety diel Samuela Hungtingtona Zrážka civilizácií a Francisa Fukuyamu Koniec dejín.
   Globalizácia, ktorá má mnoho pozitívnych stránok, generuje viacero sprievodných znakov, ku ktorým patrí aj strata či aspoň znižovanie a obmedzovanie suverenity. Inkriminované politické kruhy v USA sa usilovali namiesto OSN využívať pri riešení tzv. tvrdých hrozieb NATO, ktoré je fakticky podriadené Pentagonu. Studená vojna upevnila disciplínu západnej Európy vo vzťahu k Washingtonu, ale po jej skončení sa tradičné európske veľmoci stávajú emancipovanejšími. Náhradným prostriedkom mocenského pôsobenia USA v Európe sa stali nové členské štáty NATO spomedzi niekdajších krajín Varšavskej zmluvy i priamo bývalých sovietskych republík, ktoré sú ochotné na svojich územiach umiestňovať americké vojenské kapacity. Čitatelia majú možnosť sa oboznámiť s mnohými detailnými a neraz i šokujúcimi skúsenosťami zo zákulisia svetovej politiky na najvyššej úrovni – aj v korelácii k Ukrajine, Juhoslávii, Kosovu, Gruzínsku, pobaltským štátom, Iraku, Iránu, Afganistanu, Pakistanu, Izraelu, Severnej Kórei atď.
   Publikácia obsahuje politické a ekonomické prognózy ruského vývoja v kontexte medzinárodných vzťahov. Favorizuje posilňovanie vzájomnej spätosti a závislosti Ruska i jeho rozhodujúcich hospodárskych subjektov s významnými európskymi, americkými a ázijskými krajinami, ktoré môžu zaručiť aj dlhodobú vojenskú a bezpečnostnú stabilitu v globálnych rozmeroch. Autor nezaujíma výlučne kritické stanoviská k USA, naopak – popri evidentných problémoch – zdôrazňuje veľa kladných systémových prvkov. Podobne nezotrváva na meravom či nekritickom postoji k Rusku, v ktorom upozorňuje na množstvo komplikácií a rizík. Budúcnosť svojej krajiny vidí v koexistencii dvoch hlavných politických strán a očakáva, že ruskí komunisti sa budú transformovať na organizáciu so sociálnodemokratickým programom. Vzhľadom na tradície, súčasnosť i perspektívu Ruska – na rozdiel od dogmatického liberalizmu – uprednostňuje sociálne orientovanú ekonomiku s trhovým mechanizmom, ale aj so štátnou reguláciou a s viacročným indikatívnym plánovaním zameraným na odvetvovú i regionálnu diverzifikáciu a inovácie hospodárskych aktivít. Ruský štát sa bude naďalej angažovať proti nebezpečenstvu oligarchického kapitalizmu, ktorý v 90. rokoch spôsobil krajine obrovské škody nielen sociálno-ekonomického, ale aj politického charakteru. Súčasťou rozvoja ruskej spoločnosti bude dôraz na vzdelanie a zvyšovanie životnej úrovne, pretože bez kúpyschopného obyvateľstva je hospodársky rast neudržateľný. Autor sa racionálne pozerá na vzťahy Ruska s USA, ktorých lepšie vyhliadky súvisia s predpokladom, že sa vo Washingtone končí doterajšia éra unilaterálnej politiky neokonzervatívcov.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]