Fenomén predajnosti, vrátane sexuálnej a politickej prostitúcie, sprevádza ľudstvo od nepamäti, vrátane niekdajšieho spoločenského systému, ktorý verbálne odmietal bezhraničnú komercializáciu všetkého, ale v podstate sa tiež opieral o špirálu výroby a spotreby, pričom prestížne postavenie sa aj v uvedenej fáze vývoja spájalo s demonštratívnou zámožnosťou, ostentatívnou majetkovou nadradenosťou a charakterovou bezškrupulóznosťou, hoci v porovnaní s kapitalizmom išlo naozaj iba o jeho trochársku karikatúru.
   Ak symptómy prostitúcie zúžime iba na sféru prospechárskych či utilitárnych intímnych vzťahov medzi ľuďmi (spravidla opačného pohlavia), ešte vždy ide o široké spektrum prejavov – od staničných či pouličných pobehlíc cez rozličné stupne platených spoločníčok v rámci hotelových i vyšších služieb pre veľmi dôležité osoby (klientelu rangu VIP) až po takzvané sobáše z rozumu, či dokonca sofistikované kombinácie paralelných manželských a mimomanželských vzťahov založených na finančných stimuloch a ekonomickej príťažlivosti materiálnej povahy.
   Aby sme sa neobzerali priveľmi hlboko do histórie, stačí načrtnúť hoci dramatické súboje niektorých herečiek o etablovaných režisérov, ktorí ich mohli nadštandardne zabezpečiť aj v čase reálneho socializmu. V mojom osobnom rebríčku dnes na Slovensku v kategórii úspešných zlatokopiek absolútne vedie kolosálny televízny úkaz ženského rodu, mediálna hviezda, ktorá už dlhšie bravúrne dribluje medzi čoraz vyššie postaveným legitímnym životným partnerom z oblasti diplomacie a úplne nevzdelaným miliardárom. Čo osudovo láka ju, je zrejmé, ale čo púta ich k nej, je pre mňa dokonalou záhadou. Spoločnosť je však pekná a zaujímavá práve vo svojej mnohorakosti a pestrosti, preto je dozaista celkom prirodzené, že nemáme všetci rovnaké estetické ideály či intelektuálne nároky.
   Niekomu by sa už mohlo zdať, že som priveľmi odbočil od predmetu recenzie, ktorá je venovaná knihe rakúskeho autora slovenského pôvodu Iva Englera ZÁKON BORDELU (VSSS, Bratislava). V skutočnosti som sa zdanlivou okľukou usiloval cieľavedome a presne dostať do jadra pertraktovaného problému. Nebudem školometsky približovať príbeh prozaického diela, ktoré sám autor striedavo označuje ako eroticko-didaktický román a dekadentno-didaktický román. Fakt je, že názov knižnej publikácie nemá iba metaforický charakter a priamo sa vzťahuje na prostredie, v ktorom protagonista rozprávania (fotograf ľahkých žien s ťažnými osudmi) prežil väčšinu svojho profesionálneho pôsobenia i privátneho potešenia, aby v pokročilom veku našiel smrť pri vyvrcholení pohlavného styku s atraktívnou a oveľa mladšou letuškou renomovaných aerolínií.
   Napokon príkladom pokusu o predajnosť je aj sama kniha Zákon bordelu, ktorej autorská stratégia popri iných motiváciách evidentne sleduje aj vyvolanie pozornosti potenciálnych čitateľov prostredníctvom provokatívnej explicitnej erotiky, nonkonformného životného štýlu a kontroverzných názorov na viacero tém, ktoré aktuálne čeria hladinu bulvárnych médií a iritujú verejnú mienku v celosvetovom meradle, najmä však v krajine našich juhozápadných susedov. V knihe zreteľne rezonuje lekárske povolanie autora, ktorý emigroval z Československa pred štyridsiatimi piatimi rokmi, keď mal tridsať štyri rokov. Začas sa ako rakúsky dôstojník v ozbrojených silách OSN na Cypre podieľal na získaní kolektívnej Nobelovej ceny za mier. Inklináciu armádnej praxe k nekonvenčnému pohľadu na promiskuitný sexuálny život, teda na nekonečné striedanie partneriek bez záväznosti a zodpovednosti za akékoľvek dôsledky, azda netreba osobitne pripomínať. A sklon autora vyjadrovať sa zavše jazykom blízkym až medicínskej terminológií je asi tiež celkom pochopiteľný.
   Ak vezmeme do úvahy, že aj v podmienkach Slovenska už dvadsaťročie žijeme v obnovenej realite kapitalizmu, treba pripustiť, že máme dostatočnú skúsenosť s experimentálnym odľudšťovaním človeka, s jeho animalizáciou na úrovni základných inštinktov, s programovou deštrukciou duchovnosti a dôstojnosti homo sapiens. A príležitostné paušálne poznámky autora na okraj dobových pomerov v Československu, ktoré sa opierajú o skúsenosť spred takmer polstoročia, vyznievajú ako nie celkom organické povzdychy emigranta, ktorý prerušil kontakt s miestnymi reáliami v roku 1965. Možno sú určené mladej generácii bez pamäti a historického vedomia. Záverom si dovolím konštatovať, že hľadanie stratenej ľudskosti v spoločnosti i v literatúre založenej za predajnosti čohokoľvek a kohokoľvek napriek všetkému pokračuje.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]