Kniha Lubomíra Štrougala JEŠTĚ PÁR ODPOVĚDÍ (Nakladatelství Epocha a Pražská vydavatelská společnost, 2011) nadväzuje na autorovu publikáciu Paměti a úvahy (2009), pričom sa usiluje konkrétnejšie odpovedať na otázky čitateľov, ktoré predchádzajúce dielo vyvolalo. Pokus priblížiť Štrougalove poznatky, skúsenosti a názory na základe jeho dlhoročného pôsobenia v československej vysokej politike však paradoxne skôr generuje viac zásadných otázok ako uspokojivých vysvetlení.
   Dozaista treba verejnosti pripomenúť a mladším pokoleniam načrtnúť kľúčové fakty o živote a kariére JUDr. Lubomíra Štrougala (nar. 1924). Pracoval v aparáte KSČ (od roku 1949), bol vedúcom tajomníkom juhočeského Krajského výboru KSČ (1957–59), ministrom poľnohospodárstva (1959–61), ministrom vnútra (1961–65), tajomníkom Ústredného výboru KSČ (1965–68), podpredsedom vlády (1968–70), predsedom federálnej vlády ČSSR (1970–88).
   Z uvedených skutočností vyplýva niekoľko podstatných okolností. Prvé knižné svedectvo poskytol vo veku 85 rokov a druhé vo veku 87 rokov s odstupom viac ako dvoch desaťročí od ukončenia vlastnej politickej činnosti. Celý život kontinuálne funkčne postupoval v systéme vlády jednej politickej strany a dominantného veľmocenského postavenia Sovietskeho zväzu v strednej a východnej Európe. Prinajmenšom ako šéf rozhodujúceho silového rezortu získal bezprostredné skúsenosti s riadením a praktickými možnosťami spravodajského a bezpečnostného aparátu vo vnútropolitických i v zahraničnopolitických dimenziách.
   Niekdajšia neprerušovane stúpajúca kariéra, ako aj súčasné postoje L. Štrougala potvrdzujú jeho pragmatizmus a schopnosť vziať do úvahy akékoľvek premenlivé spoločenské reálie. V tomto zmysle sa nevdojak vyníma solitérne postavenie Gustáva Husáka, ktorý sa do vysokej politiky vrátil v roku 1968 a v nasledujúcom dvadsaťročí bol jediným členom najvyššieho mocenského centra (predsedníctva ÚV KSČ) so zážitkami kruto mučeného politického väzňa v 50. rokoch.
   Vrcholné československé vedenie počas normalizácie teda nepozostávalo iba z dvoch skupín, z ktorých jedna podporovala sovietsku okupáciu ČSSR a druhá prítomnosť cudzích vojsk brala na vedomie ako fakt. Na rozdiel od politikov, ktorí poznali iba šachové pohyby medzi rozličnými straníckymi a štátnymi funkciami, G. Husák bol jedinou osobnosťou, ktorá na základe vlastných psychických a fyzických útrap garantovala, že následky invázie spojeneckých armád na naše územie nemali principiálne obludnejší charakter, vrátane možných rozsudkov smrti a potenciálneho masového väznenia rozličných kategórií obyvateľov.
   L. Štrougal na jednej strane formálne odmieta konšpiračné teórie, ale na druhej strane zasvätene poukazuje na angažovanosť tajných služieb v ovplyvňovaní spoločenského vývoja – osobitne na sklonku roka 1989 - a to nielen špeciálnych orgánov NATO, ale predovšetkým sovietskeho bezpečnostného personálu v Prahe.
   Za zmienku dozaista stojí, že človek, ktorý dokázal svoju obratnosť už spomínanou nepretržitou politickou kariérou v drese KSČ, dnes vyzdvihuje ako kľúčového protagonistu českej ľavicovej scény sociálneho demokrata Miloša Zemana.
   Ešte výraznejší otáznik vyvoláva tvrdenie, že v druhej polovici 70. a prvej polovici 80. rokov sa prekazilo úsilie o zapojenie vtedajšej opozície do verejného života prostredníctvom Národného frontu (dobového oficiálneho združenia politických strán a spoločenských organizácií).
   A predstavte si, kto zamýšľaný experiment podľa L. Štrougala zmaril. Pravdaže na najvyššej medzinárodnej úrovni bol proti nemu generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev, lenže na domácej pôde údajne – citujem: „Radikálové ve Státní bezpečnosti, vedené generálem Lorencem...“
   Tu už treba uviesť historické fakty z kariéry Ing. A. Lorenca, CSc. (nar. 1939). V roku 1970 prešiel z armády do funkcie kryptológa na Federálnom ministerstve vnútra, v roku 1973 autor šifrovacieho algoritmu ŠA-1, v roku 1975 ukončil vedeckú ašpirantúru v odbore kybernetika na ČVUT v Prahe, v roku 1977 menovaný do funkcie náčelníka Zvláštnej správy FMV (ústredného orgánu šifrovej a kryptoanalytickej služby ČSSR), v rokoch 1981-85 náčelník Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja, v roku 1983 menovaný do hodnosti generálmajor, v roku 1985 menovaný do funkcie prvého námestníka federálneho ministra vnútra, v apríli 1989 menovaný do hodnosti generálporučík, v decembri 1989 až v marci 1990 konzultant kancelárie federálneho ministra vnútra.
   Jednoducho A. Lorenc nebol v druhej polovici 70. a prvej polovici 80. rokov šéfom Štátnej bezpečnosti, a tak ani nemohol vo vymedzenom období zastrešovať jej radikálov. Nevedno, či ide zo strany L. Štrougala o dôsledok vysokého veku alebo nejakého neobjasneného zámeru podfarbeného napríklad nacionálnym faktorom, ktorý sa prejavuje aj v nostalgickej nádeji, že sa raz možno obnoví Československo, čo je v podmienkach Európskej únie značný anachronizmus.
   V každom prípade citovaný zarážajúci výrok spochybňuje celkovú dôveryhodnosť akýchkoľvek iných prezentovaných vyjadrení, informácií a stanovísk.
   Z národnostného hľadiska veľmi problematicky vyznieva poznámka, že Česi ani nemali vlastný stranícky orgán, pretože práve pretrvávajúci asymetrický model (ÚV KSČ – ÚV KSS, ČSAV – SAV, Čs. televízia – ČST v SSR, Čs. rozhlas – Čs. rozhlas na Slovensku, Čs. film – Slovenský film, Čs. spisovatel – Slovenský spisovateľ, Čs. strana lidová a Čs. strana socialistická s pôsobnosťou len v Čechách a na Morave atď.) napriek federatívnemu usporiadaniu fakticky protirečil rovnoprávnemu postaveniu dvoch štátotvorných národov. Mimochodom – dodnes aj podľa pertraktovanej publikácie L. Štrougala nezanedbateľnú časť českej spoločnosti irituje sama federácia, považovaná za prvý krok k neskoršiemu rozdeleniu Československa.
   Vo všeobecnosti kniha chtiac-nechtiac poukazuje na to, že mocenské garnitúry, o ktorých bytí a nebytí rozhodoval Kremeľ, nemohli uskutočňovať samostatnú politiku. Lenže rovnako ju nemôžu realizovať ani vládnuce elity, závislé od vôle Washingtonu. A je zrejmé, že sa to univerzálne týka menších štátov vo vzťahu k veľmoci, v ktorej gravitačnom poli sa v určitom štádiu historického vývoja objektívne nachádzajú.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]