(10. 1. 1913 Dúbravka, dnes časť Bratislavy - 18. 11. 1991 Bratislava)

   Jednou zo zámerne zahmlievaných tém, o ktorých treba slobodne hovoriť a diskutovať, je rozporný, protirečivý a tragický osud Gustáva Husáka. Bývalý čs. prezident bol jediný Slovák v tomto úrade počas celej 70ročnej histórie československého štátu.
   Je známe, že G. Husák prešiel osobným vývinom, plným prudkých zvratov a zlomových okamihov. Jeho aktivity mali vplyv na rozhodnutia, ktoré v dlhodobom časovom horizonte určovali podmienky života pre milióny ľudí, obývajúcich strategicky dôležité územie v srdci Európy. Pohnutý údel, nabitý kontrastnými výbojmi a vyhrotenými zrážkami, odzrkadľuje drámu celej krajiny, ležiacej na kontinentálnej i transkontinentálnej križovatke geopolitických a veľmocenských záujmov.
   Je celkom nepochybné, že popri defektoch a deformáciách, ktoré kruto postihli i G. Husáka a na ktorých sa i sám paradoxne podieľal, bol tento úsek dejín pre Slovensko aj obdobím nevšedného kultúrneho a civilizačného vzostupu. Ak nijaký iný európsky národ nezaznamenal v 20. storočí väčší vývinový pokrok ako Slováci, tak je zrejmé, že sa na tomto rozvoji nepodieľalo len 20 rokov prvej ČSR, ale že ide predovšetkým o výsledky dosiahnuté v rozpätí nasledujúcich desaťročí spoločenského vývoja.
   Prejdime teda k príbehu jednej z centrálnych postáv nedávneho historického času, ktorý pri elementárnej serióznosti jednoducho nemožno vynechať či zanedbať v celkovej klenbe našej duchovnej, štátnej a politickej existencie. Gustáv Husák – meno, ktoré málokoho nechá ľahostajným. Pôvodne slovenský katolík, neskôr ľavicový intelektuál a protagonista Slovenského národného povstania. Potom strojca systému, ktorého sa stal i obeťou. Stalinský väzeň, ktorého nezlomilo ani najbrutálnejšie sadistické mučenie (vtedy privolané dnešnými vzorovými „demokratmi“ na spôsob Juraja Špitzera či Ladislava Mňačka). Na sklonku 60. rokov autor duálnej federácie, ktorá otvorila budúcu pokojnú, ústavnú cestu k slovenskej samostatnosti. A napokon po sovietsko-maďarsko-východonemecko-poľsko-bulharskej okupácii hlavný normalizátor.
   G. Husák reprezentoval na Slovensku i v širších kontextoch „buržoázny nacionalizmus“ (výmysel J. Špitzera). Je isté, že práve Husákov postoj, niekoľkoročné odolávanie beštiálnemu fyzickému trýzneniu a sústavné odvolávanie už vynútených „priznaní“ nakoniec zachránilo život nielen jemu, ale aj spoluobžalovaným – medzi nimi i básnikovi a politikovi Lacovi Novomeskému.
   Na mimoriadnom zjazde slovenských spisovateľov v decembri 1989 nenáhodne žiadal odstúpenie Husáka z postu prezidenta už spomínaný Juraj Špitzer, otec riaditeľky Nadácie Charty 77 Zuzany Szatmáry. Posledným štátnickým aktom G. Husáka bolo vymenovanie M. Čalfu za predsedu vlády ČSSR. Pri následnom zvolení V. Havla za prezidenta ČSSR určite zohral svoju úlohu aj M. Čalfa, ktorý chápal, že v rámci pravidiel obsadzovania najvyšších funkcií mu občan českej národnosti (V. Havel) v kresle prezidenta garantoval zotrvanie vo funkcii federálneho premiéra. Naopak – ak by sa prezidentom stal Slovák (A. Dubček), bolo by vylúčené, aby M. Čalfa mohol byť naďalej predsedom federálnej vlády.
   Osud preniknutý hrotmi bolestných paradoxov, sa naplnil. V spojitosti so životnou drámou G. Husáka sa obnažuje temná úloha „špitzerizmu“, teda striedavého ľavicovo-pravicového extrémizmu a konjunkturálneho radikalizmu. Poznanie tohto základného zdroja politickej nestability na našom území by nám malo a mohlo pomôcť vyhnúť sa potenciálnym rizikám a nástrahám, ohrozujúcim naše demokratické usporiadanie a štátnu suverenitu. Slovensko by si zaslúžilo neskreslené dejiny – žiaľ, aj s tragickými momentmi, pod ktoré sa celé desaťročia podpisovala politika bližších i vzdialenejších, regionálnych i svetových mocenských centier.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]