-- prozaik, básnik, narodený v Dubovej (1936)
Babička
Skôr ako som začal chodiť do školy, celé dni som trávil s babičkou.
Rodičia ani starší súrodenci nemali na mňa čas, každý deň ich naháňala práca. Len my sme zostávali doma; babička mala na starosti mňa a ja zase babičku. A zakaždým, keď som sa priveľmi ťahal za mamou, mi to aj zdôvodňovali: -- Niekto sa musí starať aj o babičku. -- Jej však vraveli vždy opačne, neraz som to začul: -- Kto má na chlapca dozrieť?!
Celé dni som trávil s ňou. Kam sa len pohla, všade ma brala so sebou. Pravda, ďaleko od domu nechodila, obyčajne ma zaviedla k potoku, hodila do vody kameň a bola spokojná, že mi našla zábavku. Sadla si o kúsok ďalej a ja som celý šťastný hádzal do potoka malé skalky, potom i čoraz väčšie, ba keď sa prišli kúpať do potoka mladé kačice, podarilo sa mi jednu z nich trafiť. Starká si to hneď všimla. Kačica zakvákala, starká sa vystrašene zobzerala a skríkla na mňa: -- Ty rapeľ! -- Capla mi dve-tri na zadok a ťahala ma preč.
Keď pršalo, nevychádzali sme z izby. Zvyčajne som sedel pri obloku s nosom prilepeným na okennú tabličku, díval som sa na dvor, skúšal som otvoriť aj oblok a vyzrieť aj na cestu, lebo na kalužiach sa robili kolieska, malé i väčšie, niektoré sa kolísali, iné zase bublinkovali a s prskotom vyskakovali. Bol som zvedavý, ako to vyzerá v jarčekoch, ako voda tečie a nesie dolu potokom nové a nové kolieska, bol som zvedavý, ako to vyzerá tam, kde je veľa vody, ako to tam bublinkuje. Zdalo sa mi, že niektoré kolieska cinkajú a zvonia. Keď som na to starkú upozornil, povedala mi, že to nezvonia bublinky a kolieska, ale ozajstné zvony. Lebo vraj zomrelo jedno malé dievčatko aj malý chlapček.
-- A čo sa im stalo?
-- Utopili sa, -- odpovedala mi starenka ospalým hlasom.
-- A ako sa utopili? -- vyzvedal som.
-- Chlapec bol neposlušný, stále hádzal do potoka kamene, nedával na dievčatko pozor. Dievčatko odrazu cap, padlo do vody, chlapček mu chcel rýchlo pomáhať, vliezol do vody za ním, obaja sa utopili.
Sedím v obloku a myslím na to dievčatko i na chlapca, ktorý hádzal do potoka kamene, podobne ako ja. Ja som, ani neviem ako, vôbec som nechcel hodiť do kačky a trafil som ju, jemu zase, keď hádzal kamienky, vošla do vody sestrička.
Po ulici by mal ísť pohreb. Prefrčí však tadiaľ, po tom kúsku cesty, na ktorý vidím, len akýsi mokrý chlap. Zmoknutý bicyklista. Hlavu má sklonenú ku kormidlu, aby mu dážď nešľahal do tváre. Zjaví sa a zmizne. No hneď za ním kráča veselý harmonikár, veselo si hrá na harmonike, nerobí si z vody nič, ba ešte náročky zdvíha a naťahuje krk, ani čo by naťahoval dve harmoniky: jednu rukami a druhú krkom alebo akoby mal aj na krku harmoniku. Beží akási tetuška, čosi za ním kričí, ale harmonikár ju nepočuje.
Kedy už pôjde ten pohreb? Ako vlastne vyzerá pohreb?
Starká ma odrazu mykne za nohu. -- Zase otváraš ten oblok? Čo som ti povedala?
Nič nesmiem. Ani v obloku sedieť, ani vidieť, ako prší do vody, ani ako ide po ceste pohreb. Hoci už možno aj šiel. Ja som však z celého pohrebu zbadal len zmoknutého bicyklistu a veselého harmonikára.
Na druhý deň sa vyčasilo. A ja zase so starkou. Najprv sľúbila, že mi ukáže mláťačku strýka Nováka, ktorý býval kúsok povyše nás. Sľúbila mi to, hneď ako ma zobudila, potom však nechcela so mnou k strýkovi Novákovi ísť. Vravela, že musíme ísť najprv do kostola. Celou cestou sme sa vadili, ona chcela ísť najprv do kostola a ja zase najprv k strýkovi Novákovi, najprv k mláťačke. Zase mi cestou capla a ja som sa vzpriečil: -- Nejdem ani do kostola, nechcem vidieť ani mláťačku.
Ona však už mala modlitebnú knižku. Aj pátričky, ba keď začala hľadať v sukniach, našla aj kocku cukru. No nedala mi ju, lebo si všimla, že mám špinavý nos. Odpľula si a povedala: -- Fuj, ty prasa, nič nedostaneš!
A napľula si najprv na okraj zástery a potom mi začala žmoliť nos, odtŕhala mi z neho patróny, ani čo by som mal zajtra ísť na front. Hneď sa mi zmenšil, scvrkol, skoro som už ani nosa nemal, no ona mi ho aj ďalej tak mydlila zásterou a krútila prstami, že len môj nos by mohol byť ozajstným presvedčivým svedkom mojich trápení. A ešte si pritom aj spievala:
Zajtra ráno, skoro ráno,
zas budeme pochodovať na Komárno...
V kostole bola nábožná. Mňa už pred kostolom presvedčila, že mám byť vychovaný. A keďže som ju podchvíľou ťahal za rukáv i za sukne, stále ma zahriakovala: -- Ak nebudeš poslušný, nepôjdeme k mláťačke!
-- Starká, a čo to tu tak smrdí?
-- V kostole nesmrdí. V kostole vždy vonia.
-- A čo vonia, starká? Je tu aj záchod?
-- Tu nie je záchod. Tu je pánbožko, mlč! Mlč, lebo dostaneš na zadok!
-- A kde je tu záchod? Starká, ja musím ísť na záchod.
-- Nemôžeš. Musíš vydržať.
-- Starká, ja nevydržím.
Podchvíľou som sa obzeral. Odrazu som sa rozbehol ku spovedelnici. Starká hneď za mnou. Vyšla so mnou a zdrala ma už na kostolných schodoch, že som reval na celú ulicu. A keďže ma mala na starosti, nemohla sa už potom ani ona vrátiť so mnou do kostola. Iba sa mi vyhrážala: -- Keď sme neboli v kostole, nejdeme ani k mláťačke.
A znovu brink po nose.
Potom ma však musela zaviesť k mláťačke, lebo som reval na celú ulicu.
Mláťačku som však videl iba zďaleka. Len cez doštený plot. Stála krásne natretá, červená, s naolejovanými kolieskami i kolesami a blízko nej sa ešte krajšie ligotala domfovica.
Strýko Novák sedel na drevenom stolčeku hneď za došteným plotom a natieral kalafúnou kožené remene na mláťačku.
Starká mi pošepky povedala: -- To je mašinista! Nevyrušuj ho!
* * *
Niekoľkokrát sme zašli do cintorína. Pomodlili sme sa pri utopenom dievčatku a chlapčekovi a odtiaľ sme putovali ku hlavnému krížu. Cestu som dobre poznal. Bol by som sa rozbehol napred, ale babka nedovolila, vždy ma držala za ruku, musel som cupkať popri nej.
Raz v cintoríne pribudol nový pomník a babka mala dobrú náladu, lebo deň predtým jej môj otec kúpil k narodeninám biely ručník a mala ho na hlave, usmievala sa a pomedzi kríže a kopčeky ma viedla k miestu, o ktorom mi už od samého rána rozprávala. Prišli sme ta a obaja sme si kľakli, babka sa dvakrát prežehnala -- raz za seba a raz za mňa. Keď vstala, pozrela na mňa, potom na nápis, na zlaté písmenká, ktoré sa ostro ligotali v slnečnom svetle. Vytiahla okuliare a založila si ich na oči, aby sa jej písmenká ešte viac zväčšili.
-- Vidíš dobre? -- obrátila sa ku mne.
-- Vidím.
-- A čo vidíš?
-- Pomník.
-- A na ňom? Povedz, čo je na ňom?! -- žadonila, no moja odpoveď ju nemohla uspokojiť, lebo som videl na pomníku iba to isté, čo ona, ba hádam o voľačo menej, pretože som nevedel čítať.
Vzala ma popod pazuchy a zdvihla vysoko do výšky. -- Veď je tu obrázok! -- ukazovala mi hnedú fotografiu na bielom porceláne. -- Poriadne sa naň prizri!
Na fotografii bola žena, starena, dívala sa spod striešky ručníka po okrajoch zdobeného strapcami, pohľad mala trochu prísny, no ústa, voľakedy možno mierne zvlnené, teraz však iba ovisnuté ku kútikom, do ktorých sa zbiehajú vrásky (fotografista ich vyhladil), túto prísnosť zmierňovali. -- To ste vy! -- začudoval som sa nahlas. – Kto vás tam prilepil?
Usmiala sa. Potom si poodhrnula okraj zástery a z vrecka sukne vytiahla tenkú modlitebnú knižku, začala sa z nej modliť.
Chvíľku som si zrovnával v hlave, ako je možné, že babka je živá i mŕtva odrazu, že už za života má v cintoríne pomník. Dlho som si však hlavu nelámal. Babka je aj preto babkou, aby mala nejaké tajomstvá, skôr či neskôr sa ich človek dozvie, lebo starí ľudia mávajú také chvíle, keď zas bývajú veľmi zdielni.
Odišiel som kúsok ďalej a vymočil som sa na hrob. Zbadala to, pribehla ku mne, mykla ma za plece a knižkou ma tĺkla po hlave. Vravela, že vojde do mňa Oribat alebo Ypes, obaja, čerti, čo vliezajú do mladých chlapcov náchylných na zlé. Potom mi rozkázala, aby som sa trochu modlil, že ona zatiaľ kamsi odbehne a čoskoro sa vráti.
Pozeral som za ňou. Šla k hlavnému krížu, odtiaľ sa cestičkou vysypanou žltým pieskom náhlila k márnici. Čo asi chce robiť? Odrazu sa zvrtla a zamierila k plotu. Zastala pod divým gaštanom a ponad plot sa dívala na lúky, z ktorých voňalo pokosené seno. Zľakol som sa, že mi chce utiecť. S krikom som sa rozbehol za ňou. Ona však utiecť nechcela. Za ten čas, čo som k nej pribehol, sa vyšpinila a paličkou to poroztierala po tráve.
Vyšticovala ma a vravela, že bude žalovať otcovi, že som bol zlý a nechcel som poslúchať. Šli sme domov a ja som chcel zase bežať napred, no ona ma stále držala za ruku, ba nechcela sa ani ponáhľať. Bol som presvedčený, že babička je na svete iba na to, aby mi kazila radosť.
Keď začali dozrievať moruše, vyviedla ma na koniec dvora, posadila sa na drevený šamlíček a potom už iba ďobkala palicou: -- Tu máš, aj tu máš! -- ukazovala mi napadané plody.
Čoskoro som sa nimi nasýtil a zase ma ťahalo preč, ale babke sa chodiť nechcelo, a bez nej som na ulicu nesmel. Keď som začal priveľmi domŕzať, vytiahla zo sukne povrázok, jeden koniec mi obtočila okolo nohy, priviazala ma, druhý držala v ruke.
Čoskoro sa jej začali privierať oči. Vtedy som mykol nohou, iste ju musela od toho ruka zabolieť. Vyskočila a šla ma priviazať o kmeň stromu, povrázok dala dvojmo a poriadne ho zauzlila, vedela, že mašličku by som rozviazal, ale s uzlom si neporadím. A zase si šla sadnúť, presvedčená, že môže spokojne driemať, no sotva prižmúrila oči, vyhrabal som zo zeme kamienok a hodil do nej. Vstala a prišila mi na zadok.
Keď znovu zaspala, prstami som si vyhrabal pod stromom jamku, vyfúkal som z nej prach a potom som sa do nej vymočil. Pravda, taká zábava trvá krátko, jamka bola čoskoro prázdna a viac sa mi nechcelo. Otrávene som sa díval na babku, potom okolo seba, nablízku nebolo nič, čo by ma mohlo zaujať. Zem bola fialová a páchla morušami, ktoré sa mi hnusili. Pri plote, kam povrázok nedočiahol, ligotalo sa niekoľko vrchnáčikov z pivových fliaš. Lebo v susednom dome bola krčma. Vzduch bol horúci. Keď je tak horúco, vyliezajú zo zeme škorpióny, veľké hrdzavé chrobáky, čo vedia lietať a majú žihadlo, od ktorého možno umrieť. Niekedy sa tade plazí aj užovka, má pri ústach žlté kútiky. Najviac škorpiónov je pri potoku a za kováčňou, kde je sypká žltá zem. Kováč má obšúchanú koženú zásteru a hrdzavé vlasy a hoci aj sám vyzerá trochu ako škorpión, chodí ich zabíjať; najčastejšie to robí tak, že rozžeraví tenkú tyč, vyjde s ňou von, ponazíza do dierok a kde trčí hlava, šuch, len to zasyčí. Už viackrát som sa ta chcel ísť pozrieť, no bál som sa, bál som sa hmyzu i kováča...
-- Maťko, čo robí babka? -- ozve sa z druhej strany plota, upieram tam pohľad, chcem vedieť, kto sa mi prihovára, no nevidieť nič, lebo špáry medzi doskami sú veľmi úzke.
Čoskoro sa však nad plotom zjaví dohola ostrihaná hlava s odstávajúcimi ušami a so špicatým nosom, veľmi smiešna, no prívetivá, prívetivá najmä preto, že je to chlapec, ktorého poznám. Volá sa Vojtech.
Raz babka mala akúsi povinnosť a nemohla byť doma, požiadali toho chlapca, aby na mňa dozeral. Bolo nám vtedy veselo a Vojtech sľúbil, že ma niekedy navštívi, možno si teraz na to spomenul, a preto prišiel.
-- Maťko, čo robí babka? – pýtal sa znovu.
-- Spí.
Spoza plota sa vystrčila ďalšia hlava, akýsi peháč, ktorého som nepoznal.
-- A nepočuje? -- vyzvedal aj ten.
-- Nepočuje. Ona je hluchá.
-- Hluchá je, -- prisvedčil Vojtech. Skočil do dvora, po ňom i peháč. Všimli si, že som priviazaný, preto sa sklonili ku mne, aby ma oslobodili. Hneď by som si bol zvýskol, no naznačili mi, že musím byť ticho. Chcel som si byť so svojou slobodou istý, preto som ho babke obtočil okolo čižmy, chlapci ho dôkladne zauzlili.
Vyliezli na morušu. Rád by som bol šiel za nimi, ale kmeň bol hrubý a vysoký, ba trochu som sa aj bál, že sa mi na strome zakrúti hlava. Odišiel som k plotu a pozbieral som si vrchnáčiky z pivových fliaš.
Keď chlapci zišli zo stromu, znovu som sa pridal k nim. Peháč sa už napchal morušami a teraz sa ma chcel striasť.
-- Maťko, nemôžeš ísť s nami. My ideme pásť, -- povedal, no ja som sa tváril, akoby som nepočul.
Šli sme dolu dvorom, a keď sme prišli k bráne pripretej hrubým kameňom, aby som babke nemohol utiecť, chlapci kameň odhodili nabok a vypustili ma prvého.
No po chvíli peháč začal znovu. -- Maťko, maj rozum! Nemôžeš ísť s nami.
-- Kam idete pásť? -- opýtal som sa, ale on mi neodpovedal. Vojtech vopchal do vrecka ruku a vytiahol tuším štyri tekvicové jadierka a vtisol mi ich do dlane.
Peháč pozrel na mňa a povedal: -- Choď už!
Pohli sa, no po niekoľkých krokoch museli znovu zastať, lebo som sa vliekol za nimi.
Peháč mi pohrozil. Vojtech podišiel ku mne, vyvrátil obe nohavicové vrecká, našiel ešte jedno jadierko, dal mi aj to.
-- Nemám viac, -- povedal. Pohladil ma a odišiel. Viac sa o mňa nestaral.
Do večera som sa túlal po ulici. Keď som prišiel domov, už bol doma aj otec, stál pod morušou, pri babke, ktorá ešte stále nehybne sedela. Zohol sa k nej, ba pokľakol na jedno koleno, nemohol rozviazať motúz, lebo uzol bol urobený veľmi dôkladne. Keď ma zbadal, zalomil rukami, no nevravel nič. Potom opatrne vzal babku na ruky a odniesol ju do izby.
Zľakol som sa. Otec mi povedal, že som mal dať na ňu pozor.
O dva dni bol pohreb. Pochovali sme ju v cintoríne, kde už mala postavený pomník.
Pochovali sme ju! Lenže ja nie. Hoci ja som s ňou do cintorína chodieval najčastejšie. Neraz ma tam udrela palicou.
Hneval som sa na rodičov aj na starších súrodencov, lebo ma nevzali na pohreb. Že som vraj malý.
Ja som sa o ňu staral a mňa na pohreb nezobrali. Už od rána som preto plakal.
Zase som sedel v obloku s nosom prilepeným na okennej tabličke.
Prší. Naozaj prší. Ani čo by dážď bol predpoveďou, k zdĺhavejšiemu rozmýšľaniu, na ktoré malý chlapec ešte nie je súci.
Márne vyčkávam v obloku a hľadím na ulicu, nevidieť nič, len prší a prší, do kaluží pribúdajú nové a nové kolieska, nezodpovedne sa vo vode rozpleskujú, bublinkujú a prskajú. Na drevené rohy domov pribíjajú dažďové klince. Kedy už pôjde ten sprievod? Kedy už pôjde pohreb?
A zrazu -- aha, už ide! Sám si to poviem. Vpredu kráčajú voly, ťahajú červenú mláťačku, ktorá vyzerá ako široká truhla a na nej je naprilepovaných plno malých truhličiek s remeňmi, remenicami a kolieskami. Znovu počujem zvony a dychovú hudbu so smútočným pochodom.
O dva dni sa znovu vyčasilo. Bolo to v čase žatvy. Z poľa zvážali snopy a strýko Novák prevážal mláťačku z jedného dvora do druhého, olejoval na nej znovu a znovu všetky kolieska a kolofóniou natieral remenice a remene.
A ja som si ešte dlho myslel, že keď niekto zomrie, odvezú ho do cintorína na mláťačke.
(z knihy povídek Pastierska kapsička, 1990)