Ján Tužinský
-- prozaik, publicista, narodený v Zlatých Moravciach (1951)

Šelest
Vilkovi Šikulovi, lebo mal rád život.

    Vtedy dávno by som bol tvrdohlavo vyhlasoval, že naše predstavy sú obyčajne silnejšie ako skutočnosť. Dnes tomuto tvrdeniu neverím najmä kvôli skúsenosti. A tá nám našepkáva, aby sme sa radšej zmierili so skutočnosťou, ako by sme mali venovať energiu napĺňaniu predstáv. Veď sme ich medzičasom už aj tak opustili. Lenivosť nás prenasleduje rovnako ako alkohol, cigarety, ženy a nezmyselné debaty, kvôli ktorým sa na druhý deň nevieme pozrieť navzájom do očí. A možno ani do zrkadla.
    A preto neviem pochopiť, prečo sa to všetko stalo.
    Kráčal som ulicami stíchnutého mesta od Michalskej brány Ulicou Milana Rastislava Štefánika k stanici. Bola už pokročilá noc. Trochu mrholilo. Asfalt na chodníkoch sa leskol a pripomínal srsť čiernej zmoknutej mačky. Osamelé taxíky sa plazili za mnou, akoby ma zrazu chceli hoci aj násilím odviezť na nejakú konkrétnu adresu. Ale ja som nemal nijaký cieľ. Aspoň som si to myslel. Len tak som sa rozhodol trochu sa prejsť. Hoci ma odrádzalo akoby vymreté mesto. To bol možno aj skutočný dôvod, prečo som sa rozhodol zájsť priamo na stanicu. Domnieval som sa, že aspoň v staničnej hale natrafím na ľudí a tí na rozdiel odo mňa budú mať pred sebou nejaký konkrétny cieľ a na ich tvárach prečítam jasné rozhodnutie niekam sa dostať. Môže sa stať, že stretnem niekoho známeho, kto pricestuje, a bude to vyzerať tak, akoby som naňho čakal. Teda som už nekráčal tak celkom bezcieľne.
    Staničná budova ma priťahovala žltým svetlom rozliatym po vlhkých schodoch. Náhlil som sa k nej ako veľké motýle narážajúce na chladné svetlá lámp, vyrastajúce z asfaltového chodníka. Ale o to väčšie bolo moje sklamanie, keď som sa ocitol vo vysvietenom vestibule. Nikde nebolo ani nohy. Takmer ma vyľakala ozvena mojich krokov vo veľkom prázdnom priestore. Nešlo mi do hlavy, ako som sem mohol prísť v takom hluchom čase. Akoby všetci práve odcestovali. Vyľudnili mesto. Takto akosi musí vyzerať evakuácia počas vojny alebo nejakej živelnej katastrofy. Ešte aj akýsi železničiar len prešiel spustnutým vestibulom, nechápavo a akoby vystrašene na mňa pozrel a stratil sa v jednej zo slabo osvetlených chodieb.
    Najprv som sa chcel rozbehnúť za ním, ale svetlo z chodby, kde kedysi vždy stál pred staničným bufetom zástup ľudí, ma čímsi vyrušilo. Pomerne rýchlo som si uvedomil, že je to pohybujúci sa tieň nejakej postavy a tá akoby predo mnou unikala, zmizla v čakárni pre cestujúcich. Uvedomil som si, prečo som sa ocitol vo vestibule sám. O tomto čase tam už zrejme všetci pokojne vyčkávajú na svoj nočný spoj... Veď komu by sa chcelo ponevierať' po spustnutej stanici?
    Rozbehol som sa teda v celkom oprávnenej nádeji po osvetlenej chodbe až k miestu, kde sa práve stratil predĺžený tieň neznámej postavy. Otvoril som dvere na čakárni, ale keď som prekročil ich prah, nebolo tam nikoho. „Ale ten tieň som predsa videl,“ hovoril som si v duchu. „Celkom určite! Nie je možné, aby som sa mýlil...“ Prešiel som celou čakárňou. Pozrel som sa dokonca aj pod stoličky a na lavičky, kde sa zvyčajne odkladá batožina. Lenže nikde nikoho. Jediné miesto, kde som ešte nepozrel, bolo v kúte za dverami, ktoré som v náhlivosti zabudol zatvoriť, a tie zakrývali kút v miestnosti. Keď som k nim podišiel, začul som čosi ako vzdych. Bolo v ňom čosi nesmierne bolestné a bezradné. Akoby zaskučal zatúlaný psík. Na okamih som zaváhal, ale potom som dvere zatvoril. Ocitol som sa oproti drobnej postavičke dievčaťa, ktoré na mňa hľadelo rozšírenými očami. Celkom určite som ho vyľakal. Ale musím sa priznať, že ani ja som neočakával práve takéto stretnutie uprostred noci na opustenej, celkom vyľudnenej stanici. „Veď tu nemôže byť sama,“ uvedomil som si. Ale hneď som sa ju ponáhľal upokojiť:
    -- Neboj sa, neublížim ti. Len ma prekvapilo, že si tu celkom sama. Je to dosť nezvyčajné takto uprostred noci. Ako sa voláš?
    -- Nelly! A nie som tu sama. O chvíľu prídu všetci... Všetci, čo odchádzajú... Musím počkať na Azorka a na starkého. Určite príde. Určite!
    Povedala to tak dôrazne, akoby som jej protirečil. Ale mohlo to byť aj tak, akoby z nejakých dôvodov celkom nebola presvedčená o tom, že niekto príde.
    -- Ale kde sú teda? Prepáč, Nelly, možno sa ti vidím veľmi zvedavý. Ale je to dosť nezvyčajné. Človek by práve na stanici čakal primeraný ruch. Niekedy je tu hlava na hlave. Fakt som nikde nestretol ani človiečika. A potom som uvidel teba. Ale veľmi som sa ti potešil. Rád sa zoznámim aj so starkým a s Azorkom. Je to iste tvoj braček, však?
    -- Ty nepoznáš ani starkého, ani Azorka?
    Nelly sa pozrela na mňa najprv ako na nejaké čudo. Rýchlo však pochopila, že som asi nejaký čudák. Zahľadela sa na mňa smutnými modrými očami a ľútostivo ako dieťaťu, ticho, priam bezradne povedala: -- Azorko je predsa deduškov psík!
    -- Prepáč, Nelly, to som, pravdaže, mal hneď vedieť, --ospravedlňoval som sa.
    -- Ale tvrdil si, že je to môj braček, -- povedala vyčítavo.
    -- Netvrdil som, len som to tak povedal, -- bránil som sa.
    -- Myslel si, že Azorko je človek.
    -- Asi, -- pripustil som zmierlivo, aby som ju zbytočne nedráždil. Bola zrejme vystrašená z tej nočnej samoty. Nebolo to už ani dievčatko a ešte vždy nebola z nej ani slečna v pravom zmysle tohto slova. V každom prípade dieťa, ktoré by človek nečakal samo v opustenej staničnej budove uprostred noci. Bola, pochopiteľne, nedôverčivá, ale nemal som pocit, že by sa ma naozaj bála. Skôr sa mi videlo, akoby ma ľutovala. Nielen kvôli Azorkovi. Skôr kvôli tej neskutočne vyľudnenej stanici. Navyše akoby v tej chvíli celkom presne vedela, na čo myslím, povedala:
    -- Ty neveríš, že prídu, však?
    Mohla sa takto brániť aj preto, aby mi dala najavo, že sa ma nemusí báť. Deti sa práve takto bránia voči dospelým, keď sa cítia v ohrození. Ale toto celkom zrejme nebol náš prípad. Keď sa na mňa pozorne zahľadela svojimi modrými očami, mal som pocit, akoby ma utešovala.
    -- Ale kde sú teda všetci? -- opýtal som sa trochu nešikovne.
    -- Prídu včas, -- odvetila vážne.
    -- Len aby nezameškali vlak, -- dovolil som si poznámku.
    -- Nemôžu ho zameškať! -- pozrela sa na mňa začudovane. -- Je to ich vlak.
    -- Skôr to bude vlak, ktorým chcú cestovať. Nemyslíš?
    -- Nie. Nechcú ním cestovať. Ale je to ich vlak, -- povedala rázne, akoby som sa s ňou hádal.
    -- Len aby vôbec nejaký prišiel. Musím ti dôverne povedať, Nelly, ešte som takúto čudnú noc na stanici nezažil. Nielenže som okrem teba nevidel nijakého cestujúceho, ale nepočul som žiadny vlak. Ani prichádzať, ani odchádzať. Neviem, čo si mám o tom celom myslieť.
    -- Nemusíš si myslieť nič! -- navrhla a opäť sa na mňa smutne pozrela.
    -- Ale uznáš, že je to čudné...?
    -- Myslíš? -- pozrela na mňa nechápavo. -- Možno si len nestretol pravých ľudí v pravom čase.
    -- Prečo to hovoríš? -- znepokojil som sa, lebo jej slová mi niečo pripomenuli.
    -- Preto ti opakujem tie slová, lebo mne ich často hovorili. Asi preto neviem, či im možno veriť.
    -- Asi chceli, aby si im verila, -- povedal som dosť nepresvedčivo.
    -- Nie. Oni nechceli, aby som verila im. Chceli, aby som verila ich slovám. Veď aj oni boli len slová.
    -- Akosi ti nerozumiem, Nelly.
    -- Možno aj rozumieš... ale nechceš. -- Smutne sa usmiala.
    -- Nie, nie, ver mi, chcem, ale vidí sa mi to nepravdepodobné... Čudné. Ako celá táto noc na stanici. Vidíš?
    Neodvážil som sa vysloviť otázku, ktorou by som bol Nelly upozornil na veľké elektrické hodiny visiace uprostred čelnej steny čakárne. Už chvíľu som ich podozrievavo pozoroval. Nepozdávali sa mi. Rozhodne na nich niečo nebolo v poriadku. Ale až v okamihu, keď som chcel na ne upozorniť Nelly, uvedomil som si, čo... Mohla to byť, pravdaže, celkom obyčajná porucha. Veď prečo by sa nemohli pokaziť staničné hodiny?
    Najskôr ma na nich upútalo, že už pridlho ukazujú dvanástu hodinu. Ale aj to sa stane. Až keď som si hodiny začal všímať počas rozhovoru s Nelly podrobnejšie, pochopil som, ako veľmi sa mýlim. Hodiny totiž nestáli na dvanástke. Keď minútová ručička už-už išla splynúť s hodinovou a sekundová sa chystala skryť pod obe, zrazu akoby si to celé rozmyslela a začala sa otáčať v protismere. Spod hodinovej ručičky sa na chvíľu, presnejšie na necelú minútu, naľavo vychýlila minútová. Zatiaľ sekundová ručička obišla ciferník od necelej dvanástky po jednotku, a tak sa všetko opakovalo. „Akoby na tých hodinách zastal čas,“ pomyslel som si a azda preto som ani pre Nelly nehľadal inú odpoveď ako túto. Asi by som ani nebol našiel.
    -- Čo mám vidieť? -- ťahala ma netrpezlivo za rukáv.
    -- Predsa tie hodiny! Nevidíš?
    -- Vidím, -- pripustila.
    -- Akoby na nich zastal čas, -- zopakoval som presne to, čo som si myslel.
    -- Veď aj zastal, -- povedala vážne.
    -- Zatiaľ len hodiny, -- namietol som.
    -- Vždy, keď zastanú hodiny, zastane aj čas!
    -- Tomu predsa neveríš, Nelly. Je to nezmysel!
    -- Ale ako by potom mohli stihnúť všetci svoj vlak? -- pozrela sa na mňa nechápavo, ale nie bezradne. V jej hlbokých modrých očiach bolo opäť čosi nekonečne smutné, keď som do nich pozrel, pocítil som takmer fyzickú bolesť. Ale zmocnil sa ma aj smútok, aký človek pocíti zavše priamo na stanici pri odchode vlaku, v ktorom odchádza niekto blízky a drahý. Neviem nijako uspokojivo vysvetliť, prečo sa ma tento smútok zmocňoval práve pri pohľade do Nelliných očí, ale bolo to tak.
    -- Sú to zvláštne hodiny, -- povedal som len tak, aby som zahnal rozpaky.
    -- Áno, sú! -- ochotne a rýchlo súhlasila.
    -- Aj táto stanica je čudná. Jediný železničiar, ktorého som zahliadol, ušiel predo mnou, akoby sa ma bál.
    -- Možno sa ťa naozaj bál, -- prvý raz sa Nelly usmiala.
    -- Ale veď som sa ho chcel len na niečo spýtať! -- namietol som.
    -- Na čo?
    -- Vlastne ani neviem, -- priznal som sa.
    -- Ja ti môžem všeličo povedať, -- opäť sa usmiala. Vyzeralo to tak, akoby sa mi vysmievala. Ale bol to výsmech, akým sa obyčajne dospelí obracajú k dieťaťu, aby mu pomohli skôr pochopiť nejaký jav alebo udalosť. Sede1 som v kúte oproti nej a takmer som sa zdráhal pozrieť na stenu vedľa, kde viseli staničné hodiny. Nechcel som riskovať Nellin predsa len trochu protektorský tón. Ale v mysli akoby som tie hodiny ustavične videl. „To naozaj nie sú obyčajné hodiny...“ Ako to len povedala...? Aha! Akoby potom mohli všetci stihnúť svoj vlak? Bože! Od chvíle, ako som vykročil hore Michalskou ulicou a potom aj Ulicou M. R. Štefánika, mal som taký zvláštny pocit. Veď okrem tých pár taxíkov nebolo na ulici ani nohy. Len to šuchotajúce lístie. Dážď. Lesklé chodníky. Akoby sa na mesto liali kvapky smoly. A ticho. Kde sa v tomto meste zrazu nabralo toľko ticha. Veď je to nenormálne, aby nočné mesto bolo celkom tiché. Mesto môže len stíchnuť, ale nemôže zatíchnuť. Mesto predsa nemôže ani v noci pripomínať cintorín. A dnes, akoby som ani nekráčal pomedzi domy, ale chodníkmi cintorína. To som si uvedomil a premkla ma hrôza. Napokon som mal šťastie, keď som stretol Nelly.
    Keď som sa však opäť zahľadel do jej tváre, niečo v nej ma vyrušilo. Akoby sa čosi zmenilo v jej výraze. Nejaká podstatná črta. Už sa nesústreďovala na mňa pri každej otázke ako prv. Aj jej modré oči akosi horúčkovito blúdili mimo mňa. Bez predchádzajúceho pokoja, hĺbky a zvedavosti. Celkom nepokryte mi pozerala kamsi poza plece. „Mohli by to byť tie hodiny?“ pýtal som sa v duchu, ale hneď som tú myšlienku zavrhol. Už aj preto, lebo s hodinami jej to, aspoň sa mi tak videlo, bolo všetko jasné. „Nie. Hodiny to nemôžu byť,“ uzavrel som. A predsa ma v jej tvári čosi znepokojovalo. Najmä tie akoby prázdne oči. Fakt. Aj preto som jej niekoľkokrát zakýval pred tvárou. A ona moju ruku nevidela. Nereagovala na ňu. Ale prečo tak náhle...? Pochopil som, že v tejto chvíli ju zbytočne oslovím. Celkom zjavne bola mysľou kdesi ďaleko. Akoby ani nesedela so mnou uprostred noci v čakárni na vyľudnenej stanici. Akoby to bola celkom iná Nelly.
    -- Vidíš ma, Nelly? -- ozval som sa ako skučiaci pes, napriek tomu, čo som dopredu vedel: nebude ma počuť! Bola to z mojej strany celkom neprimeraná reakcia na to, čo som videl a vnímal. Azda preto som to urobil.
    Nielenže neodvetila, ale nepohla ani brvou. Zmocnilo sa ma zúfalstvo a bezradnosť. Možno práve preto som sa obzrel rýchlo za seba. Tam, kde upierala Nelly svoje nebovomodré a v tej chvíli načisto nehybné oči. Akoby som od niekoho žiadal pomoc, hoci som vedel, že okrem mňa a Nelly v čakárni nikoho niet a ani byť nemohlo. Veď každý, kto by vošiel, musel by prejsť popri nás dvoch!
    Ale bolo to zrejme inak. Čakáreň za mojím chrbtom nielenže nebola prázdna, bola dosť zaplnená. Na kreslách i medzi nimi som videl ľudí najrozličnejšieho veku a oblečenia. Chlapi v ruských rubaškách, v cárskych uniformách, ženy v sarafánoch. Vzácnosťou neboli ani generálske uniformy, ani mníšske kutne. Zopár intelektuálov v európskych oblekoch vášnivo debatovalo v skupinách pri okne čakárne. Ustavične vyťahovali z vreciek viest hodinky a dôležito na ne pozerali. Akoby si oni jediní uvedomovali dôležitosť času. No hodiny na stene ustavične ukazovali necelých dvanásť tým nepochopiteľným približovaním a odďaľovaním minúty pred polnocou.
    Napriek bizarnosti obrazu v čakárni videl sa mi čímsi nesmierne blízky a známy. Zrejme aj Nelly postrehla, že pohľad do čakárne ma ani tak neprekvapuje ako láka. Meravosť jej tváre povoľovala. Oči nadobúdali horúčkovitý, ale živý lesk. Namiesto smútku sa v nich zjavili veselé ohníčky. Rozhoreli sa naplno, keď k nej pristúpil starý Nemec azda s rovnako starým psíkom.
    -- Deduško! Deduško! Ja som vedela, že príde aj s Azorkom! Taká som šťastná, deduško! Ani neviem povedať ako...!
    Psík veselo vrtel chlpatým chvostom a olizoval Nelly ruku. Starký nevedel vypovedať slovo. Bol očividne dojatý. Len hladkal Nelly po hlávke a dolu zvráskavenou tvárou mu stekali slzy. Z ich šťastného stretnutia vanulo čosi nesmierne smutné a tragické. A tento ich smútok akoby prechádzal aj na mňa. Možno by som mu bol celkom bezdôvodne podľahol, keby nebolo scény, ktorá sa náhle odohrala pred mojimi očami. Dvaja muži stáli v uličke medzi kreslami a pripomínali kohútov na smetisku. Najmä starší z nich rozhadzoval naširoko rukami a kričal: -- Veru nie, vážený pane, akože sa volám Peter Pavlovič Gaganov! Ja sa nedám vodiť za nos!
    Bola to zrejme dosť osudová veta. Len čo ju Peter Pavlovič Gaganov vyslovil, druhý muž pristúpil tesne k nemu, nečakane, no mocne ho schmatol dvoma prstami za nos a stihol ho potiahnuť za sebou po čakárni niekoľko krokov. Vrava na chvíľu celkom zatíchla a väčšina prítomných si nechápavo prezerala oboch mužov.
    -- Čo to, preboha, malo znamenať? -- pýtal sa rozčúlený Peter Pavlovič Gaganov protivníka. -- To by som si o vás nikdy nebol pomyslel, Nikolaj Vsevolodovič! Veď je to čosi neslýchané! Nehoráznosť! Grobianstvo! -- jachtal Peter Pavlovič, zatiaľ čo sa jeho spoločník nešikovne ospravedlňoval:
    -- Iste mi prepáčite... Naozaj neviem, čo ma to zrazu pochytilo... Taká hlúposť...
    Otočil sa na podpätkoch a stratil sa v hlúčiku debatujúcich intelektuálov. Niektorí starší generáli ešte pohoršene pokyvkávali hlavami, ale inak sa o incident nik nestaral. Akoby sa ani nič nebolo prihodilo. Bola to naozaj zvláštna spoločnosť. Mňa si našťastie nik nevšímal. V tej chvíli ani Nelly. Zhovárala sa s deduškom a láskala Azorka.
    Mohol som sa teda medzi nimi nerušene prechádzať a počúvať útržky ich rozhovorov. Postupne som sa utvrdzoval v podozrení, ktoré sa ma zmocnilo už pri rozhovore s Nelly. Istá bizarnosť cestujúcich bila do očí a nedala sa odškriepiť. Lenže niektorým veciam človek neverí, nechce im veriť. Iba zvláštnosť tejto noci mi potvrdzovala, že všetko je možné. Skutočnosť akoby pretiekla zvláštnym lievikom a v jeho hrdle sa zmenila jej tvár. Čas sa zastavil a ja som sa ocitol v jeho siločiarach. V inej dimenzii. Všetci tí čudní muži a ženy mi boli v podstate veľmi blízki a v skutočnosti som ich dôverne poznal. O každom z nich som vedel dosť, skoro všetko. A predsa som ich nikdy predtým nevidel ani nepočul. Pripomínali mi ich však stránky kníh F. M. Dostojevského. Počas dlhých bezsenných nocí som sa s nimi zhováral ako s priateľmi, blízkymi ľuďmi a oni ma oslovovali, dôverne, vážne ako ľudia trpiaci a vnímajúci ťažkosti života. Poznali najmä jeho odvrátenú tvár a ich autor ich obdaril mimoriadnou chápavosťou. Prekvapovali ma najmä svojou schopnosťou milovať človeka vo všetkých jeho polohách. Nič ľudského im nebolo nielenže cudzie, ale akoby vedeli, že práve pochopenie pokleskov nás a našich spolubratov ich robí vnímavejšími ku kráse života. V ich očiach bolo všetko možné a napriek všetkému boli schopní milovať. Hoci treba po pravde povedať aj to, že nie vždy sa im spätne vracalo práve to, čomu by sme mohli hovoriť láska. Bolesť. Krutá, chladná a vypočítavá bolesť. Ona bola často ich údelom. Ale znášali ju, lebo vedeli, že všetko na tomto svete je záväzné. Aj ľudský život, aj jeho obete. „Sme hriešni, a preto trpíme!“ hovorili si. Vyznával nám to ich tvorca v mene lásky. Ale aj on pochyboval. Trápil sa. Aj v mene tejto lásky. A preto, keď im už nevládal vložiť do úst slová, ktoré by prostredníctvom ich činov a skutkov presvedčili, zúfalo písal nad truhlou svojej prvej ženy Márie Dmitrijevny a jeho slová sa mi natoľko vrezali do srdca, že som si ich vybavil uprostred toho stuhnutého času v zrazu čudne zaľudnenej čakárni. „Máša leží na stole. Uvidím ju ešte? Milovať človeka ako seba samého, ako káže Kristus, nie je možné. Zákon osobnosti na Zemi človeka sputnáva. Ja je mu na prekážku. Len Kristus to dokázal, on však bol naveky vekov odveký ideál, ku ktorému smeruje a podľa zákona prírody má smerovať človek.“
    Prechádzal som pomedzi nich a so záujmom som si obzeral ich tváre. Načúval som útržkom ich viet, dúfal som totiž, že sa mi podarí odhaliť to, čo ma na celej tej čudnej spoločnosti znepokojovalo najviac: prečo sa zišli práve tu a prečo teraz?
    Tesne pri obloku, na dvoch oproti sebe stojacich kreslách, som uvidel bratov Karamazovovcov. Sedeli v miernom predklone a vášnivo debatovali. Takmer sa dotýkali tvárami. Vyzeralo to tak, akoby hrali „baran-baran, buc!“
    -- Nie, Ivan, nesmieš takto zmýšľať o človeku! Ani o Bohu! Boh je nekonečne dobrotivý a jeho skutky nie sú merateľné ľudským metrom. Vnímame všetko veľmi osobne!
    -- Teda osobne? -- premeriaval si Ivan Aľošu ironickým pohľadom iskrivých očí. -- Si naivný a vari až priveľmi dobrý pre tento svet, Aľošenka! Na tebe by mohli aj drevo rúbať, a ani by si nezavzdychal, len aby si im vyhovel. Poplietli ťa v kláštore. Zamotali ti hlavičku. Obrali ťa o súdnosť a jediné, čo ti za ňu vrátili, je bohorovný pokoj.
    -- A čo môže byť viac ako pokoj, Ivan?
    -- Poznanie, braček. Človek nie je a nemal by byť slepým vykonávateľom niečej vôle. Ani Boh nedal človeku slobodnú vôľu len preto, aby sa stal slepou bábkou v jeho rukách. Ak by to bolo tak, potom sú všetky reči o slobodnej vôli človeka len hlúpou lžou.
    -- Mierni sa, Ivan. Aspoň kvôli mne.
    -- Práve kvôli tebe musím hovoriť veci, ktoré si v kláštore nepočul. Starec Zosima, ten svätý muž, vám predčasne zosmradol. A vy v kláštore ste ten jeho smrad cítili. Ale tvárili ste sa, akoby ste vdychovali božskú ambru!
    -- Starec Zosima bol čistý muž, Ivan.
    -- Ale smrdel ako tchor!
    -- Vieš dobre, Ivan, že tieto veci sa netýkajú tela!
    -- Viem, Aľoša, ale nie ja, vy v kláštore ste očakávali zázrak. A ten sa nekonal. Zaskočil vás starcov smrad. Telo je len telo. V tom je protirečenie, ktoré sa týka priamo vás. Božských fanatikov. Hovoríte o duši, ale očakávali ste, že práve starcovo telo bude nesmrteľné!
    -- Prestaň, Ivan!
    -- Mlčaním sa nedá obísť pravda, braček. Kláštorné cely sú práve preto také tiché, lebo ste v nich zaživa pochovali telá mladých mníchov spolu s pravdou. Uvedomuješ si to, Aľoša? -- Je v tebe priveľa trpkosti, Ivan. Si veľmi komplikovaný a prečítal si mnoho kníh. Rozorvali ti dušu. Dôležité pravdy sú jednoduché. Ty by si možno povedal -- banálne. Nech, Ivan, nech sú banálne, ale tie skutočné prinášajú duši pokoj. Nie rozorvanosť, nie ustavičnú pochybovačnosť o všetkom, dokonca aj o Bohu. Veď čo sme my proti Bohu, Ivan? Ako môže náš obmedzený rozum pochopiť hnutia, príčiny a následky, jeho veľký zámer s človekom na tomto svete?
    -- Boh nám dal predsa rozum a slobodnú vôľu, Aľošenka. Ak to je iba formálna deklarácia, ďakujem pekne!
    -- Nie, Ivan, nie je to formálna deklarácia, ale je to iba ľudský rozum!
    -- Ale stvorení sme na obraz boží. Alebo Písmo klame?
    -- Nie, ale kde sa v tebe berie istota, že vieš porozumieť všetkému, čo si prečítal?
    -- Takú istotu naozaj nemám.
    -- Vidíš, Ivan, a predsa sa s takou istotou vyjadruješ!
    -- Musím sa spoliehať na rozum, Aľošenka, nič primeranejšie nemám k dispozícii.
    -- Mýliš sa, braček. Okrem rozumu sme obdarení srdcom, teda vierou.
    -- Teraz začneš hovoriť o svedomí...
    -- Prečo nie, Ivan?! O svedomí sa nikdy nehovorí dosť!
    -- Ale hovorí sa najmä vtedy, keď práve svedomie zlyhalo! Kde je svedomie tvojho Boha, keď sa dokáže pozerať na zovretú pästičku bezmocného dieťaťa, na nevykúpené slzy nespočetných detí, ktoré hrozia nebesám, márne a opakovane. Nevinné, zneužívané a prznené deti počas nespočetných vojen... Kde je ten tvoj Boh, Aľošenka? Kde je to jeho prižmúrené oko, hľadiace na túto všetku nespravodlivosť. Ako a čím ho chceš ospravedlniť. Nie, braček, mňa nič nepresvedčí o tom, že ľahostajný pohľad Boha sa dá vyvážiť čímkoľvek. Ani jeho večné spasenie nemôže vyvážiť nevinne preliatu detskú slzu. Ja mu, Aľošenka, vraciam vstupenku, a ty už len rob, ako uznáš za vhodné...!
    -- Ivan... nemal by si...
    -- Ani On by nemal!
    -- Si tvrdý!
    -- Možno, ale nie taký ľahostajný ako On!
    Na Aľošovej tvári sa zjavil bolestný úškrn. Bratove slová ho zasiahli na najcitlivejšom mieste. Po sviežej, akoby detskej tvári mu stekali slzy. Hruď mu prudko klesala a stúpala, akoby bežal. Napriek tomu, že ma ani jeden z bratov nevnímal, cítil som sa trápne ako svedok ich vášnivého rozhovoru. Vedel som, že nemôžem doň zasiahnuť, ale aj ako svedok som si zrazu pripadal trápne, a tak som oboch bratov opustil. Predsa som sa len najlepšie cítil s Nelly. Vykročil som teda ku nej. Videl som, ako sa nežne rozpráva s deduškom a ako láska svojho Azorka. Ale len čo som sa pohol smerom k Nelly, cestu mi skrížil, ba presnejšie dlhými nohami prehradil akýsi dlháň.
    -- Človek môže siahnuť na život iného človeka, keď má ušľachtilý cieľ. A ja som vraždil z ušľachtilých pohnútok! Tá perverzná starena si nijako nezaslúžila svoje bohatstvo. Dobre mierená rana sekerou mohla urobiť niekoľko ľudí šťastnými. Nebolo by väčšou surovosťou, keby sa celé to bohatstvo váľalo neužitočne kdesi v kúte? Vy, pán vyšetrovateľ, si myslíte, že som obyčajný vrah. Ale všetko je zložitejšie! -- obracal sa na podsaditého štyridsiatnika a ten sa mu prenikavým pohľadom vpíjal do chladných, oceľovosivých očí. Nebola nádej, že by som sa nejakým spôsobom mohol dostať cez dlháňove nohy. Obaja boli natoľko zabratí do rozhovoru, že svet vôkol nich načisto zmizol.
    -- Tak či onak, Raskoľnikov, siahli ste na ľudský život! -- povedal muž takmer šeptom, akoby sa bál, že ho bude niekto okrem Raskoľnikova počuť.
    -- Ľudský život! -- vykríkol Raskoľnikov. -- Čo všetko sa označuje za ľudský život! Hanba pomyslieť! Naozaj hanba! Potkan je niekedy na tom lepšie ako človek. Pán vyšetrovateľ, ste predsa inteligentný človek, mali by ste vedieť, že život niekedy nemá ani takú hodnotu ako za korunu nožík! A vy to aj viete. Len je to ťažko povedať nahlas. Vždy sa odkiaľsi vynorí stádo moralizujúcich kráv a začne bučať. Stáda baranov sa preháňajú dedinami a bľačia. Keby sa však pozornejšie pozreli na svet, uvideli by tie večné, nikdy nekončiace jatky, na ktorých kapú ľudia ako muchy. Počuli by zurčať potoky krvi. Videli by nimi brodiť sa ľudí, ktorí sú presvedčení, že nezabíjajú, len vedú vojny v mene pochybných ideálov. Vždy len v mene ideálov. Aký je v tom rozdiel, pán vyšetrovateľ? Vraždiť v mene ideálu vo veľkom, alebo pomôcť niekomu konkrétnemu za cenu jednej malej vraždy. Len sa nemračte! Ak pripustíme, že vražda človeka je vždy hriech, tak je to vždy hriech a krv nevyhnutne zaschýna na niečích rukách!
    -- Zjednodušujete, Raskoľnikov! -- namietol muž a štítivo odvrátil od neho tvár.
    -- Myslíte, -- položil Raskoľnikov neurčitú otázku a so záujmom si prezeral svojho spoločníka. Akoby sa zabával na jeho náhlom odpore. Niekoľkokrát si olizol jazykom hornú peru a s akýmsi zvráteným pôžitkom debatéra pokračoval: -- Ľudský život alebo má, alebo nemá hodnotu, ktorú mu vo všeobecnosti pripisujeme. Ak ju naozaj má, musí ju mať aj vtedy, keď sa ľudstvo vyvražďuje hromadne. Ak je hriech zavraždiť, tak opakujem, je to hriech vždy. Ak nie je vražda hriechom, potom nie je nikdy! Táranie o ideáloch, ktoré sa napokon aj tak vždy ukážu ako pochybné, je len táraním a nemôže nikomu život vrátiť. A ak toto nemôže, zbytočné sú akékoľvek reči. Sú len tým, čím naozaj sú, prázdnymi rečami. Tak to je, pán vyšetrovateľ!
    -- Nie celkom, Raskoľnikov, nie celkom...
    -- Čo myslíte, tým svojím -- nie celkom...?
    -- Pri vražde sa rozhodujete o bytí a nebytí iného človeka svojvoľne. Sám a z vlastnej vôle. Pri kataklizmách, o ktorých hovoríte, za vás volí niekto iný. Vy ste len jeho predĺženým ramenom.
    -- Ale výsledok je ten istý! Ba ešte horší!
    -- Ale nie v rovine individuálneho svedomia!
    -- Nebuďte smiešny! Len preto, že nie vždy vieme, koho sme zabili, je vari jeho krv menej krvavá? Alebo má jeho život menšiu hodnotu? Alebo vám taká krv nepoškvrní ruky?
    -- Je to skôr otázka svedomia, Raskoľnikov, svedomia!
    -- Nedajte sa vysmiať, pán vyšetrovateľ. Aj ten, aj tamten človek chce veľmi žiť. Svedomie je veľmi široké a skryje sa zaň všetko. Najmä ľudská zloba a zištnosť. Vrah je aspoň jasný. Pomenovateľný. Vraždiaci vojak je napokon čistý tiež len vtedy, ak stojí na strane víťazov. Nijaké svedomie a žiadny ideál ho neoslobodzuje spod náručia viny. Len víťazstvo. Nejestvujú nevinní porazení!
    -- Zjednodušujete!
    -- Myslíte?
    -- Nik nemá právo zbavovať sa individuálnej viny len poukazovaním na kolektívnu vinu.
    -- Vy teda myslíte, že spoločné hroby bolia menej...?
    -- Snažíte sa vyvliecť zo slučky, Raskoľnikov. Ste vrah. Vaše ruky sú krvavé. Ani tisíc hromadných hrobov neprikryje vašu vinu. Preliata krv je vždy preliata.
    -- Nehovoríme o tom istom, pán vyšetrovateľ!
    -- Asi nie, -- povedal vyšetrovateľ.
    Raskoľnikov sa odmlčal. Schúlil sa do klbka ako jež. Niečo sa ho dotklo. Nohy stiahol pod kreslo a ja som mohol konečne prejsť uličkou medzi kreslami. Musím povedať, že mi odľahlo. Akosi som nemal síl ďalej počúvať ťaživý rozhovor dvoch mužov. Musím tiež priznať, že mi neboli celkom cudzie Raskoľnikovove argumenty. Aj keď ma priam preskočila smrtka, keď som prechádzal vedľa neho a vo svetle žiariviek sa mi pred očami zablyslo obnažené ostrie sekery.
    Čo najrýchlejšie som sa chcel dostať k Nelly. Usmievala sa na mňa a čosi hovorila deduškovi. Ten tiež na mňa zakýval. Ale keď som prešiel vedľa Raskoľnikova, priam som sa zamotal medzi skupinku diskutujúcich ľudí najrozličnejšieho veku. Staručký generál s pestrofarebnými epoletami kyvkal malou hlavou na znamenie súhlasu. Očividne sa mu pozdávalo to, čo hovoril mladý muž s horúčkovitými čiernymi očami. Keď sa na mňa pozrel, mal som dojem, že sa mi nimi prepáli hlboko do mozgu. Ale on si ma nevšímal. Akoby cezo mňa previdel. Celkom zjavne som bol pre všetkých prítomných neviditeľný. Venovali sa svojim problémom. Vášnivo, zaujato a očividne bez akýchkoľvek zábran. Jedine Nelly ma brala na vedomie. Možno aj deduško a pes Azorko. Ale medzi mnou a Nelly bolo v tej chvíli veľa ľudí. A nebudem skrývať ani to, že rozhovor, ktorý som mal možnosť práve počúvať, ma zaujal. A tak som sa ku nej a k deduškovi vôbec nenáhlil.
    -- Takže, vy, knieža Myškin, ste presvedčený o tom, že človek je vo svojej podstate dobrý? -- položil generál-starček otázku, ktorá ho celkom vyčerpala. Kyvkajúcou hlavičkou sa takmer dotýkal Myškinovho pleca a zdalo sa, že sa mu každú chvíľu oň oprie a možno sa na ňom aj pokúsi zdriemnuť.
    -- Akože by človek nemal byť práve vo svojej podstate dobrý, keď vieme, že je obrazom božím?
    -- Knieža, knieža, nič, čo je napísané nemožno brať doslovne!
    -- Možno ste videli často život z odvrátenej strany, generál.
    -- Asi. Ale aj tak si nemyslím o človeku len to najlepšie. Skôr som ho vídal v polohe zvieraťa. Homo homini lupus! To sedí, knieža. Človek nemá ani náhodou prvoradú starosť o iného človeka. Priveľmi miluje život, a teda aj sám seba... Potom zasa seba a nakoniec seba... Tak je to. Idealisti ako vy môžu byť užitoční len v spoločnosti starých panien, ale aj tie sú zvyčajne z tej najhoršej ľudskej sorty. Nevedia sa rozdávať! Povedzte mi, knieža, načo je žena, ktorá nie je ochotná stiahnuť si nohavičky?!
    -- Hovoríme predsa o inom, generál.
    -- Nie, knieža Myškin, my hovoríme o tom istom: o živote!
    -- A práve preto vám tvrdím, že človek je dobrý. Len mu musíme veriť. Bez viery sa stáva z človeka zviera. Ale keď do toho istého človeka investujete cit, nehu a porozumenie, uvidíte, akých rozmerov dosiahne jeho vnútro. Nevídaných vecí je schopný človek!
    -- Nevídaných, hovoríte, knieža?
    -- Áno, nevídaných!
    -- Súhlasím... Ale mali by ste vidieť tie nevídané veci. Mali by ste ich zhliadnuť svojimi čistými očami! Bože! To sú veci. Mráz by vám chodil po chrbte a prebúdzali by ste sa zo sna. Nevedeli by ste, či sa vám prisnil ten najhorší sen, alebo ste priamo v pekle. Smrť je niekedy krajšia ako život medzi ľuďmi, knieža Myškin, verte mi. Človek splodil najhoršieho netvora a ten ho ustavične požiera. Vojna je ten netvor. A človek ho chová na svojich prsiach. Nepoučiteľne. Vždy znova a znova. Akoby ani nemal pamäť. Ja by som vám mohol rozprávať o tej vašej ľudskej dobrote, až by ste sa z toho zbláznili. Ale načo...? Bolo by to zbytočné. Vždy je to zbytočné. Aj keď sa vždy a po každej vojne hovorí, že je posledná. Jediná vojna, ktorá je naozaj posledná, je tá, ktorá ešte nebola!
    -- Vy teda vôbec neveríte človeku, generál?
    -- Uhádli ste, Myškin!
    -- Ale ako môžete s takou nevierou žiť?
    -- Možno lepšie ako vy s vašou vierou, knieža.
    -- Ale čo vás potom drží pri živote?
    -- Viera, knieža Myškin, tak ako vás, viera...
    -- Ale veď ste povedali...
    -- Povedal som, že hlboko neverím v človeka. Áno. To som naozaj povedal. A vďaka tejto viere, ktorá mi hovorí, že človeku nemožno veriť, môžem prežiť naozaj všetko!
    -- Ale človek je dobrý, generál. Človek je naozaj dobrý!
    Niekto ma odzadu chytil za plece a odsunul, akoby som bol kus nábytku alebo nejaký predmet. Keď som sa obzrel, uvidel som pred sebou vysokú Raskoľnikovovu postavu. Hrozivo sa nakláňal nad Myškina, akoby ho chcel chytiť za krk a zahrdúsiť. Ale jeho vystretá ruka bola nečakane mierna. Pomalá. Urobil ňou len akési vláčne gesto. Akoby chcel Myškina nežne pohladiť po tvári. Dolu lícami mu stekali slzy.
    -- Vy, knieža, ste idiot! Nádherný idiot. Inak by ste nemohli takto dôverovať človeku! Nie, -- chytil Myškina okolo krku a pobozkal ho na čelo. Ten naňho nechápavo hľadel, zajakával sa a postupne jeho telom prechádzala akási triaška. Hlavou mu začalo mykať ako staručkému generálovi a na ústa mu vystúpila pena. Telo sa mu zosunulo z kresla, na ktorom dovtedy sedel, a celý sa vystrel neďaleko mňa na kamennú dlažbu. Tam sa začal zvíjať a metať.
    -- Epileptik! -- zahundral generál.
    -- Idiot! -- povedal otvorene Raskoľnikov.
    Akási mladá dievčina si rýchlo kľakla ku kniežaťu a snažila sa mu do úst vložiť drevený klin. Raskoľnikov chytil Myškinovi nohy, aby si ich v záchvate bolestivo neudieral o hrany kresiel. Starček generál len nechápavo na všetko pozeral, kyvkal malou hlavou a ustavične opakoval: -- Nie, nie, holúbok, knieža, človeku nemožno veriť!
    Bolo mi trápne stáť uprostred tej nečakanej nepríjemnej scény, a tak som sa rýchlo pobral smerom k Nelly. Práve niečo vysvetľovala deduškovi. Ten sa k nej nakláňal a pohládzal ju po hlávke. Trochu ma to priviedlo do rozpakov. Nechcel som vtrhnúť do ich intímneho rozhovoru. Ale už bolo neskoro. Zočili ma. A Nelly sa na mňa usmiala. Dala mi najavo, že im neprekážam. Deduško sa na mňa povzbudivo usmial. Ale v jeho očiach som opäť uvidel to prázdno podobné slepcom, ktoré sa zračilo v očiach všetkých postáv, s ktorými som sa v čakárni stretol. Nelly bola akousi výnimkou. Pozerala sa na mňa jasnými modrými očami, v ktorých som videl svoj obraz.
    -- Pozri sa teraz na hodiny! -- vyzvala ma.
    -- Prečo? -- opýtal som sa zbytočne.
    -- Len sa pozri! -- nástojila.
    -- Stále sú také čudné ako prv! -- skonštatoval som nervózne. Hoci nezainteresovanému pozorovateľovi by sa v tom okamihu zdalo všetko v poriadku. Malá ručička už stála takmer na dvanástke, veľká tiež a sekundová práve štartovala od dvanástky smerom k dvanástke. Vyzeralo to, akoby sa čas tej noci mal konečne naplniť. No keďže som túto situáciu videl práve v tú noc už niekoľkokrát, vôbec ma to neprekvapilo. Trochu rozladene som sa pozrel na Nelly s výčitkou v očiach a bol som presvedčený, že pochopí, aký som sklamaný. Ani sa mi nežiadalo niečo na túto tému povedať. Obaja sme predsa videli, ako sa tie hodiny správajú.
    -- Dnes je to naposledy, -- povedala.
    -- Ak myslíš na tie hodiny, neverím! -- odvetil som.
    -- Ich čas sa naplnil, -- ukázala na ľudí v čakárni.
    -- Ako to myslíš? -- spýtal som sa.
    -- Hovorila som ti predsa, že všetci prídu! -- povedala.
    -- Áno, prišli, -- pripustil som.
    -- Aj odídu! Ich vlak už čaká...
    -- Aký vlak? -- spýtal som sa.
    -- Vlak do prázdna! -- povedala Nelly.
    -- Ale prečo?! -- vykríkol som.
    -- Nik ich nepotrebuje! Tu ich už nik nechce! Nevrav nič. Sme úplne zbytoční. Mohli sme tu byť len dovtedy, kým sme žili v ľudských srdciach.
    -- A ty? -- spýtal som sa, hoci som tušil odpoveď.
    -- Ja cestujem tiež.
    -- Ale prečo?
    -- Niet pre nás miesta v tomto meste. Sme ponížení a urazení! Kto by o nás stál...? Náš čas sa naplnil... Pozri sa na hodiny.
    Sekundová ručička sa nezadržateľne posúvala k dvanástke. Bolo jasné, že o okamih všetky tri hodinové ručičky splynú v jednu. Čas noci sa naplní a noc zmizne v nenávratne. Splynie s inými nocami a všetko sa bude opakovať. Pozrel som sa na Nelly, ale tá v kúte, kde predtým sedela, nebola. Nevidel som ani deduška, ani Azorka. Obzrel som sa za seba a videl som prázdnu čakáreň. Akoby niekto všetky tie čudesné postavy povymetal. Nechápavo som sa pozrel na hodiny, visiace na protiľahlej stene. Bola práve minúta po polnoci. Začínal sa nový deň. Do dverí nazrel železničný zriadenec. Nevraživo na mňa zazrel a povedal:
   -- Nepotulujte sa tu po stanici. Viete, že je v rekonštrukcii! Môže sa vám niečo prihodiť a my neberieme za nič zodpovednosť.
    Niekde som ho už určite videl, ale nevedel som si spomenúť kde... Veď kto by si pamätal železničiarov?!
    A tak som opäť kráčal spustnutým mestom dolu Ulicou M. R. Štefánika a po tvári ma pohládzal trochu studený jarný vietor. Myslel som na Nelly, jej deduška, Azorka, na bratov Karamazovovcov a na Raskoľnikova. Vietor mi občas osviežil tvár spŕškou drobných kvapiek, keď mi ich vrhol do tváre. Napriek tomuto osvieženiu som sa zatúlal až k tunelu pod hradby. Zopár bezdomovcov sa tam zohrievalo pri malom ohníku, ani neviem, ako som sa ocitol medzi nimi. A takmer som omdlel, keď jeden z nich vytiahol fľašku borovičky, vystrel ruku smerom ku mne a povedal to, na čo som myslel celou cestou z tej čudnej stanice, kde som stratil Nelly: -- Vypite si, pane, akosi sa ochladilo... na svete! Mohli by ste tu aj prespať, ale pri najlepšej vôli -- niet pre ľudí miesta!
    A tak som šiel!

(z knihy povídek Niečo ako sen, 2002)