-- prozaička, dramatička, narodená vo Vrútkach (1914)
Vlčí rád
Žena pri posteli ťažko zdvihla hlavu a ešte ťažšie ju obrátila k ohnisku. Takto v tme iba čo sa zabelel naškrobený čepiec obopínajúci jej vysoké, hladké čelo. Na otvorenom ohnisku dohárala pahreba. Videla žeravieť uhlíky a obhorievať halúzku. Z osiky. Za tie roky, čo pomáhala mužovi pri pálení uhlia, naučila sa rozoznávať stromy nie podľa listov, ale podľa toho, ako horeli. Koľkože mu to už pomáha? Pamätá sa iba na to, že ju vtedy „bielou Roxanou“ volali a jeho „čiernym Šebastiánom“. Odvtedy ona očernela a on obelel. Ostarela pri uhlí a pri psote, nečudo, že sa jej do kože votrela černota, a on že nie je biely? Akožeby nie! Tu hľa, na dosah jej ruky, leží jeho hlava, biela ako sneh na priedomí.
* * *
Aká je to smutná história a o čo je smutnejšia dnes, v deň Nového roku. Dole v dedine ho už privítali a kde je gazda zdravý, vpísal už hromničnou sviečkou do popola vlastného ohniska rok 1450.
I jej to prichodí urobiť, keď Šebastián leží a nevie, že v dedine vítajú Nový rok. Pozdáva sa jej však, že to urobiť nesmie, lebo je to gazdova robota. Ak by to, zavaruj Hospodine, nemohol urobiť, nikdy viac by už nevpísal do studeného popola nový letopočet.
Preto sa díva na tie tri uhlíky a na dohárajúcu halúzku. A myslí si, že by predsa mala oživiť oheň, lebo o chvíľu bude vo svetlici zima ako v psinci a ráno sa jej ťažko bude vykresávať nový oheň, ale takisto vie, že nový oheň na Nový rok sa môže založiť jedine na popole, v ktorom je vpísaný nový rok. Ako teraz? Či zobudiť Šebastiána a povedať mu, že sa už píše rok tisíc štyristo päťdesiaty?
Nie, za nič na svete ho nezobudí! Nech len spí po odvare z čiernej bazy, aspoň necíti bolesť. Napíše, keď sa zobudí, a možno mu nebude zima, keď na neho položí ovčiny aj zo svojej postele.
Vstane preto zo zeme a chvíľku postojí pri mužovej posteli, lebo jej nohy skľaveli a driek ustal. Napodiv, ako je vo svetlici jasno. Že by to tie tri uhlíky tak svietili? Asi hej, lebo oblok hneď po prvom mraze Šebastián založil machom a ona naň zdnuka zavesila ovčinu z tej chromej ovce, čo ju vlk dávil, no nestihol celkom, lebo mu Šebastián dolámal väzy.
Mocný a smelý bol Šebastián. Vždy. To poznanie ju hreje, napospol jej prehrialo všetky roky prežité tu hore a ďaleko od ľudí. A taký zabitý alebo do klepca chytený vlk im osladil psotu. Páni na zámku radi zaplatili za vlčiu kožušinu, a tak si obidvaja želali mať vlkov miesto oviec.
Ťažký život mali, verabože ťažký! Aká je dnes čudná. Prečo jej prichádza do srdca ľútosť a prečo si práve dnes ťažká? Či včera nebolo tak, ako je dnes, a či nevedela, do čoho ide, keď sa jej zachcelo ísť so Šebastiánom sem hore? Vtedy nešomrala, ba ani raz neoľutovala, iba teraz ju zrazu ľútosť opantáva...
Žena sa pomaly pohla od postele a prešla cez svetlicu. Pod nohami cítila chvojinu, ktorú ešte zvečera podonášala, aby v svetlici rozvoniavalo a aby nebola taká pustá na privítanie Nového roku. Keď došla k svojej posteli, ktorú sem zahlobil ešte čierny Šebastián, dotkla sa rukou vyhladenej dosky. Tu konča postele vyčkával, až ho zavolá k sebe, keď bola ešte „bielou“ Roxanou. Tu od nej vzal na ruky dvoch synov a dcéru.
Na tejto posteli sa prikrývala najmäkšími a najhustejšími ovčinami. Dá mu ich teraz, poukrýva ho, aby mu nebolo zima.
Žena sa zohla nad posteľ a objala ovčiu prikrývku. Keď ju pritisla k sebe, zazdalo sa jej, že počula pridusený bekot niektorej zo šiestich oviec v chlieve.
Niesla pred sebou ovčiny a vracala sa k mužovej posteli. Tam ich pomaly zložila konča nôh a obozretne mu ich rozložila po prikrývke. A keď ho prikryla, nanovo si k nemu prisadla.
Chorý sa na posteli nepohol, ani vtedy nie, keď šesť oviec v chlieve zabľačalo. Žena teraz už naisto vedela, že pred chvíľou dobre počula, ale sa jej nechcelo vstať a zájsť do chlieva hodiť im krmu. Iba čo si povedala, že im ráno dá viac, vtedy, keď aj Šebastián vstane.
Uprene sa zahľadela na žeravé uhlíky. Jeden z nich sa už scvrkol, osivel, čo nevidieť zhasne -- a keď aj ostatné dohoria, vo svetlici bude tma. Len keby Šebastián spal do rána, pričupí sa mu k nohám a zajtra možno bude lepšie.
Dobre bude, veď hej, oni nikdy nepýtali veľa. Len toľko, čo by mohol každý človek dať, keby chcel. Prišiel jej na um taký človek. Už je to dvadsať jarí, čo bol u nich: nech mu je zem ľahká! Ale dobrý muž to bol, a takých vlastní vybzíkali z vlasti. Husitom bol. Joachimom ho volali. Aj oni. Ako keby rodný bol -- i tak prišiel, i tak ho prijali. Len čo leto bolo a oni mladší. Tuhľa v tejto svetlici sedával, tam pod oblokom, ktorý vedie do dvora.
Žena pozrela v tie miesta. A či nedostatok svetla alebo driemoty to boli, čo jej pomohli vyčariť obraz starého Joachima tam pri obloku?
Žiada sa jej zrazu dotknúť lavice, na ktorej sedával. Žena vstane a pomaly podíde k obloku. Tu chvíľu postojí a potom vzdychne. Takto sa vzdychá za dobrým človekom, nuž veru -- za dobrým.
Žena sa pritlačí k obloku, podvihne sa na prsty, aby videla na dvor. Potom pridusene, so strachom povie: -- Zavaruj, Hospodine, veď sú to vlci...
Zdúpnela pri obloku a lepšie si pritisla tvár k smrekovej doske, ktorou Šebastián zadebnil oblok. Cíti vôňu suchého machu i smrekového dreva, ba aj kyslastý pach nevyrobenej kože, ktorá visí na obloku, a cíti aj štipľavý mráz povievať okolo pravého oka, ako sa cez dierku po hrči tlačí do teplej svetlice. A vidí stopy v neporušenom snehu a o brucho pritlačený čierny tieň, hneď pri poukladanej siahovici. A ako dvíha pohľad vyššie, vidí druhého stáť a vetriť ku chlievu. A potom počuje, ako tesne pod oblokom fučí hladný pažerák a prikráda sa popri stene ku chlievu. Koľko ich je? Traja, viacerí? Možno celá svorka, a to len preto, že nechala oheň vyhasnúť a že v treskúcej zime nevideli a necítili dym z komína, ktorý by im povedal, že v stavaní bdie gazda a že si veru ochráni to, čo má.
Takto však studený komín a clivé ticho dodáva vlkom odvahu, lebo ešte nikdy neprišli tak blízko k stavisku. Alebo azda ovce vycítili, že sa čosi robí s gazdom, keď boli také nepokojné, a ony to privábili vlkov? Čosi nie je tak, ako by malo byť: Roxana to vie, ale vie aj to, že ani prstom nepohne, aby čomusi zabránila.
Stačilo by jej zájsť k ohnisku, dúchať chvíľu do uhlíkov, kým by nezapukala smolnica, zapáliť fakľu, čo je zastoknutá na železnom háku pri dverách a vyjsť do pitvora. Z pitvora vedú malé dvierce do chlieva, zohnúť by sa jej bolo treba vpoly, a keby zavolala na čierneho barana: -- Ťaj, Menguš, ťaj! -- po hlase by prišiel k nej a za ním päť oviec. Zachránila by ich, lebo na pitvore sú ťažké dvere zbité z malých kmeňov, hladné beštie by ich tak ľahko nedobyli.
Aj so sekerou sa vie ohnať, prestrašila by ich, keby tak zrazu vyšla s fakľou, kým ešte nezdivejú pachom teplej krvi -- ale nič neurobí, nič, lebo keby čokoľvek urobila miesto muža v túto novoročnú noc, nikdy by už Šebastián nevstal z postele.
A čo by hneď všetky ovce mali vlci zadláviť a čo by mala denne schádzať dole na panské po posúch a krúpy, len nech zajtra Šebastián vstane z postele!
Žena pri obloku zrazu nevidí nič, čo predtým tak jasne videla. Plače a pritláča si tvár do ovčiny bielej Chromuše. Aký je to len rozdiel: vtedy a dnes! Akú radosť mali obidvaja, že ovca zostala celá a vlk s prelomenými väzmi. Kým ho Šebastián zdieral z kože, obväzovala ovci nohu do podolka vlastnej sukne. A keď ju napojila, povedala jej:
-- Neboj sa, Chromuša, budeš ty mať z jari jahniatka...
Aj mala. Troje odplekala a potom ju zarezali, lebo v zime nemali nadostač krmu. Juj, či len boli chudobní... Od nepamäti boli chudobní. Čudné, že to prv tak veľmi necítila.
Roxana spustila ovčinu cez oblok a zrazu ju prestali zaujímať vlci na dvore. Zaujalo ju čosi inšie. Proste chcela vedieť, prečo dnes inakšie cíti chudobu.
Tam, kde stála, mala bližšie k stolu ako k mužovej posteli, nuž si sadla na širokú lavicu pri stene, na ktorej v zime spával starý Joachim. Dva roky pobudol pri nich a boli to verabože pekné roky. Také plné. Ktovie, či to kto pochopí, akýže to môže mať človek za pocit plnosti, keď žalúdok nikdy nie je sýty a keď vo svetlici okrem otvoreného ohniska, dvoch priční zbitých z dosák, čo slúžia chudobnému za postele -- nič nie je. A jednako mali vtedy ten pocit. I Šebastián i ona. A keď Joachim umrel, zrazu bolo po plnosti. Ostal po ňom hlinený hrniec plný medu, dve nové trojnožky a pár kusov dreveného riadu, ale to čosi, čo ich napĺňalo, sýtilo, to odišlo, a tie veci iba čo im pripomínali veľkú stratu.
Keby tu dnes sedel starý Joachim -- bolo by inakšie. Nebola by vo svetlici tma a nebolo by v nej smutno. Ozaj, čo by robil tento dobrý muž, sedliak odkiaľsi z Čiech, ktorému vypálili dedovizeň, zabili synov a zavreli modlitebňu? Spieval by, hej, spieval by tú táborskú, ktorú spievali jemu podobní počas tých štrnástich bratovražedných rokov.
Roxana vari ani nevie, že ju ticho pospevuje, prvý i druhý verš. To nič, že je vo svetlici tma. V nej je svetlo, možno preto ju už nebolia tie švíky od panského korbáča, čo ich dostala v ten deň, keď jej prvorodený umieral. Ale vtedy veruže boleli.
Dodnes nepochopila, ako ju mohol žoldnier v záhrade zbadať, keď spal a ona okolo neho prešla bosá? Iste ju prezradil ten panský pes, takô malô, čo ho nebolo ani za čo chytiť, s veľkou mašľou okolo krku. Či len bola krásna tá stužka! Takú si do vrkočov nikdy nezaplietla, ale vtedy si sľúbila, keď bosou nohou odháňala psíča, že takú stužku jej dcéra raz bude nosiť. Nová a mladá „biela Roxana“. A kým si to všetko skladala v hlave a odháňala psíča, zahvižďal nad ňou korbáč a zašpel ju chrbát. Nestačila ani zjojknúť, ani povedať, prečo prišla, len utekala krížom cez hriadky kvetov na kamenné nádvorie, kde sedlali kone. Popri nich sa šuchla, lebo jej zrazu prišlo na um, že tam ju korbáč nedochytí. Ktorýže žoldnier by sa aj opovážil udrieť panského koňa? Poddaného hej, ale koňa? Takto ušla ďalšiemu bitiu.
Keď prišla domov, sem hore, privítal ju Joachim a bez slova jej pomohol vyzliecť skrvavenú košeľu. O tom len oni dvaja vedeli. Nepovedali jeden druhému ani slova, ale Šebastiána vylúčili z tohto tajomstva. Ktovie, čo by bol v hneve urobil? Len sa jej zrazu akosi nevidí, prečo sa odvtedy odvracal od nej, keď si vyzliekala košeľu. Raz sa ho na to opýta: teraz už môže. Aj chrbát sa jej zahojil, aj bohvie kde je žoldnier. A potom, či by dnes Šebastián zhorel do tla od hnevu nad tým výčinom? Dnes nie. Dnes už nie. Ale vtedy bol mladý, nuž čože takému pocítiť krivdu? Ale dnešný, biely Šebastián iným meradlom meria krivdu -- preto bolo dobre, že jej vtedy skrvavenú košeľu nevyzliekol on.
Ako na toto myslí, zachce sa jej zrazu počuť jeho hlas. Čo bolo na Šebastiánovi najkrajšie, to bol jeho hlas. Mocný ako zvon a jasný, že prehlušil víchricu. Možno by aj vlci ušli i ovce sa utíšili, keby čosi povedal, len slovíčko-dve.
Roxana rýchlo vstala z lavice a popamäti kráčala k ohnisku. Postála pri ňom, vystrela ruku nad pahrebu, ale tá už bola studená. Mala by teda zatiahnuť vetrák, aby teplo nevyfúkalo hore komínom, len kde teraz namacia motúz? Tu by mal byť, na pravej strane -- musí sa teda natiahnuť nad ohnisko, aby motúz dočiahla -- a v tejto polohe stŕpla. Pozdalo sa jej, že sníva, že zmizlo štyridsať rokov, v ktorých si dennodenne uväzovala okolo čela, líc a popod bradu naškrobený čepiec vydatých žien, lebo ju za chrbtom muž nazval bielou Roxanou.
-- Roxana moja biela.
Medzi ukazováčikom a prostredným prstom pravej ruky sa jej zachytil konopný motúz vetráka, nezatiahla ho však, lebo jej zrazu opadli sily a nohy sa podlomili. Oprela sa obidvoma rukami o kamennú obrubu ohniska a vydýchla ústami.
-- Kde si? -- prišlo ešte za ňou a len vtedy povedala:
-- Tu pri tebe, Šebastián.
Pomkla sa k nemu bližšie a zastala si pri posteli.
-- Prestalo ťa bolieť? -- opýtala sa ho ticho a hádala v duchu, či má oči otvorené a či zavreté. Lebo ak by mal otvorené, bol by pri jasnom vedomí, a potom by aj počul bľačať ovce, aj by si domyslel, prečo robia takú garazdu. Ale ak ich má zatvorené, tak ešte neprecitol a musí sa mu snívať len o bielej Roxane.
-- Tak mi prišlo na um, že ťa musel vtedy veľmi páliť chrbát.
Roxane sa povozili čeľuste: akoby chcela čosi povedať, ale nemala hlasu. Oveľa neskoršie sa jej podarilo pretlačiť cez hrdlo:
-- Ako vieš, Šebastián?
Cítila, že sa na posteli pohol, a pritom vedela, že ho z celého tela najväčšmi musí bolieť chrbát.
-- Viem, -- povedal jednoducho.
Musela si sadnúť k nemu na posteľ, pričom ďakovala uhlíkom, že skoršie dohoreli, ako mali. Takto sa nevideli a takto sa nemuseli jeden pred druhým hanbiť.
-- Mysleli sme, Joachim a ja, že ti to nesmieme povedať. Bol si vtedy ako divá riava a mocný tiež. A potom, ani to tak nebolelo, -- hovorila pomaly a zasa bolo dobre, že bola vo svetlici tma, veď inakšie by táto malá lož bola veľkou lžou.
Starec neodpovedal, iba čo sa mu prsty pomkli po ovčine a naďabili na jej pravú ruku. Tuho ju zovreli a ony jej povedali, že jej slovám neverí.
Zostala preto ticho sedieť, a ľavou rukou mu pohladkala päsť.
Po veľmi dlhej chvíli povedal:
-- Ako som obľahol, jednostaj myslím na Joachima, a pred chvíľkou sa mi marilo, že je tu, tam pri obloku.
Žena si uvedomila, že podobný dojem mala aj ona, ale pokojne povedala:
-- To som ja sedela pri stole. Mňa si videl.
-- Možno, ale aj tak myslím na neho, -- povedal znova a ona odvetila z hĺbky srdca:
-- Dobrý to bol človek. Zišiel by sa nám aj teraz.
Zišiel. To si už pred chvíľkou povedala. Ovce by obriadil, vlkov postrašil, oheň rozložil, rozprával by, spieval a natrel Šebastiánovi boľavý chrbát zajačou masťou. Iste na to myslí aj Šebastián, keď hovorí po nej:
-- Zišiel, -- ale vari aj pre čosi inšie, lebo hovorí ďalej: -- Vedel by mi odpustiť, keby som sa mu dnes priznal, že to ja som zabil toho panského žoldniera.
Roxane ruka oťažela na jeho ruke, ale čudné: ničím viac neodpovedala na toto priznanie. Iba čo v podvedomí zaznamenala, že jej cez komín fúka studený vietor rovno na nohy, lebo ju zrazu začali oziabať, napriek krpcom z ovčiny. Podobné zimomriavky sa jej rozsypali po chrbte, ale pod čepcom sa jej spotilo čelo a zvlhli vlasy. A ešte to, že zrazu bolo všade ticho. Tým hlasnejší sa jej zdal mužov dych a piskot na prsiach. Hneď ráno ho natrie tou zajačou masťou.
Kedy sa to dozvedel? Kedy? A kedy to spravil? Či jej to raz povie?
Čo ako tuho rozmýšľa, nevie o tom, že by sa bola prezradila. Plakala síce, ale vtedy plakala aj za prvorodeným. Akože mohol vedieť, kedy plače za ním a kedy od telesnej bolesti? Pravda, odsťahovala sa vtedy od neho, aby jej nevidel popretínaný chrbát, ale ľahko si mohol domyslieť, že to zo žiaľu sa odtiahla od jeho objatia. Ako teda?
Akože to povedal pred chvíľou? Či by mu Joachim vedel odpustiť, keby sa priznal, že to on zabil panského žoldniera. To teda znamená, že ho zabil po Joachimovej smrti, lebo ináč by mu to bol povedal hneď po čine. Ale kedy sa to stalo, kedy? To sa musí dozvedieť, na toto sa ho musí opýtať ešte prv, ako znova zaspí.
-- Šebastián, -- povie ticho. -- Ako si...? -- ďalej nevládze a ani nevie, čo ešte povedať.
Šebastián už dávnejšie povolil zovretie okolo ruky. Hneď, ako jej ruka oťažela.
-- Už neviem. Len to viem, že si v tú noc veľmi plakala. Tak ináč. A keď si sa obrátila, vždy si zjojkla. Ráno som ti ho videl.
-- Ako, veď som sa obliekala v pitvorci?
-- Zabudla si zavrieť dvere na dvor, keď ti Joachim natieral rany. Oh, Roxana moja biela, to bolo horšie, ako ten hrobček v lese. Vieš, -- pokračoval veľmi pomaly a jej sa zdalo, že takýto hlas mohol mať Šebastián iba vtedy, keď bol malým chlapcom, alebo ho bude mať, keď bude starým, veľmi starým človekom. -- Chudobný človek nemá toho veľa. Tie statky, ktoré si vyklčuje od života, tých je málo. Aj všedných dní je viac ako nedieľ. No a čo má -- to je jeho žena v dobrom i v zlom. A či ja môžem za to, že si mojím srdcom a že ti nikto nesmel ublížiť?
Zasa sa mu prsty zakvačili do jej ruky. Stískal jej ju zúfalo a ona cítila, ako mu bije srdce v bruscoch pritisnutých o jej dlaň.
-- Roxana moja biela, ako som len preklínal svoje medvedie ruky, slabšie od pápera, lebo ťa nevedeli ochrániť. Vovliecť ťa do biedy, sem na toto vyhnanisko, to vedeli, a ako ťa rady sem viedli, ale bieleho chleba ti po celý čas ani raz nenadrobili, jaj, Bože, nanič boli.
-- Pst, muž môj, nieže tak, nieže, -- povedala dosť hlasno a potom celkom ticho: -- Prv ako si sa zobudil, rozmýšľala som o všeličom a povedala som si, aké krásne bolo v mojom živote práve to, že mi pri tebe bolo vždy dobre a isto. Že som sa pri tebe nemala čoho báť. Ani teraz sa nebojím, len ľutujem, že si to spravil kvôli mne.
Zachytila mu prsty obidvoma rukami, keď si ich chcel vytiahnuť spod jej dlane.
-- Vari som to nemal urobiť? -- opýtal sa neveriacky.
-- Nemal, muž môj, -- povedala ticho. -- Nebola by som ťa pustila a do tých čias by som ťa bola prosila, kým by si mi nesľúbil, že to neurobíš. Ty nevieš, ako ťažko je život dávať. Ja by som ti to bola povedala, lebo tak, ako som ja rodila, tak isto aj jeho porodila jeho mať. A že sa jej neudal? Nie jej vina, ani jeho. Panský chlieb jedol, panským mravom sa priúčal. A potom robil to, čo mu rozkázali. Inde je koreň zla a ani ty, ani my, ba ani tí, čo po nás prídu, nevykopú koreň. A ty si chcel pomstiť môj boľavý chrbát: Juj, Šebastián, veľa bude ešte skrvavených chrbtov, kým sa narodí ten, čo raz a navždy rozdrúzga panský korbáč.
-- Roxana, -- počula ho ticho zjojknúť, ale pokojne pokračovala ďalej:
-- Sprostá som ja, neučená žena, ale viem, že raz bude dobre na zemi.
-- Kedy to bude, Roxana? -- prerušil ju ticho.
-- Raz, -- povedala, ale znelo to ako: zajtra.
-- A či sa toho my dvaja dožijeme? -- spýtal sa a odrazu bol netrpezlivý a unáhlený. -- Keď sme už starí a ja chorý. A čo ak to nebude ani o rok, o desať?
-- Bude o sto, o dvesto, možno o päťsto rokov,-- povedala tak ľahko, ako keby ich vážila na dlani. Zadržal dych, čo ho tak prekvapila.
-- O päťsto rokov? -- nechápavo a tak sklamane opakoval po nej, že sa musela poponáhľať, aby ho upokojila.
-- Čo na tom, že sa my toho nedožijeme? Hlavné, že raz svitne deň, keď zámkov nebude, -- povedala s istotou v hlase.
-- Že zámkov nebude? Och, Roxana, to vari nebude nikdy! -- povedal chorý tupo a pomaly, priam akoby s každým slovom vytekala z neho sila. Musela preto povedať:
-- Bude, Šebastián. Uvidíš, že raz... -- tu zrazu zastala, lebo jej prišlo na um, že hovorí nesúvisle, keď raz tvrdí, že o päťsto rokov zámkov nebude, a hneď nato ho ubezpečuje, že to uvidí na vlastné oči. Potom netrpezlivo mykla plecom a pokračovala:
-- Nebudú deti umierať od hladu, ako mreli tie naše.
Vo svetlici je zase ticho a uhliarovi sa na prsiach prikrývka z ovčín dvíha a klesá tak náhlivo, ako mu zapálené pľúca a vzrušenie dvíhajú hruď. Dych mu sipí, sipotu sa podobajú aj jeho ďalšie slová:
-- A čo bude, Roxana moja, ďalej? Či aj to vieš? Hoci ju nemôže vidieť, ona jednako prikývne na súhlas:
-- Viem. Tam, kde panstvo v teremoch tancovalo a kde kone sedlali, tam bude kvitnúť mak. A tam, kde ma psíča prezradilo, vlniť sa bude žito, a tam, kde stál dereš -- tam palicovaný bude rozkazovať.
Musela mať v hlase čosi prorocké, lebo chorý na posteli stŕpol, akoby od bázne, a potom takmer nečujne povedal:
-- Ty šalieš, Roxana, alebo sa ti to len sníva?
Sklonila sa nad neho, takže sa mu ústami dotýkala neoholenej brady. Obtierala si ich o ňu hore-dolu a dobre jej bolo takto sa dotýkať toho, ktorého od prvého dňa neprestala mať rada. A jemu zasa jej dotyk priblížil ten čas, keď živelne po nej zatúžil a keď si povedal do čiernych dlaní, že bez nej by život ani životom nebol.
Pre obidvoch zastal čas. Cez vetrák vsypal vietor na prázdne ohnisko spŕšku snehu. Zdalo sa jej, že sa Šebastián upokojil a že čo nevidieť zaspí. Preto sa pomaly od neho odtiahla, no nie dosť pomaly, aby ho neprebrala z driemot.
-- Roxana, -- povedal a ešte doložil: -- Akosi sa mi chce veriť, že aj taký čas nadíde, len či isto vieš, že to nebude dlhšie než o tých päťsto rokov?
Pomkol ustatou hlavou po ovčine a pokračoval:
-- Vieš, koľko uhliarov ešte príde po nás? Neporátala by si ich. Hviezd na nebi je menej. A aj oni budú takí biedni ako my.
Ustatá už bola, aj hladná, aj ospanlivá, ale v hlase sa jej neprestala chvieť istota.
-- A nech ich hneď bude toľko ako maku na roli, jeden z nich jednako len bude posledný, -- povedala a teraz zasa zacítila spŕšku zrnitého snehu na tvári a rukách. Zdvihla hlavu, že predsa len zatvorí vetrák, keď zmeravela mužovi pri nohách. V otvore vetráka, proti mesačnej noci, jasne videla prednú labu jedného z vlkov.
Tak už aj na strechu vyšli. Nevzdali sa, hoci ovce už hodnú chvíľu nebľačia a tlačia sa k pitvorcovým dverám. Takí sú si istí víťazstvom, že im už na nejakej chvíľke nezáleží. Vedia, že sa dnes dosýta najedia a napijú, zatiaľ čo ona nevie ani to najhlavnejšie: či sa dožije novoročného rána, toho sivastého brieždenia, keď zlo noci vystrieda dobro dňa. Hej, vlci sú mocní. Priam ako páni, pomyslela si žena a či chcela, či nie, musela sa usmiať tomuto prirovnaniu. Vlci a páni. Jeden ako druhý. Neúprosní, bezohľadní, s korbáčom alebo s tesákom. A ona a Šebastián? Takí sú ako ovce. Pričupení, chvejúci sa strachom a čakajúci, kedy im padne korbáč na chrbty a kedy sa im tesáky zatnú do tela. Juj, či sú slabí všetci poddaní! Ovce, ovce...
Čo tu hovorila o budúcnosti tak isto, že jej chorý Šebastián uveril, keď je slabá, slabšia od muchy v auguste? Prečo neukáže, že ona je z predkov tých budúcich víťazov? Musí, musí, predovšetkým sebe musí dokázať, že raz dôjde k účtovaniu, k prelomeniu toho korbáča, ktorý jej zošvihal chrbát.
Chce vstať, chce kamsi ísť, ale ju k zemi prikuje Šebastiánov zadúšavý kašeľ, jeho srdcervúci zápas s dychom, naširoko rozhodené prázdne ruky a príval horúcej krvi, ktorý ju na chvíľu oslepí a teplulinkou spŕškou jej polieva tvár. Nestihne nič inšie urobiť, len stáť v tejto krútňave a potom poľahky uložiť vysileného muža späť na ovčiny a cez prsia mu skrížiť chladnúce ruky. Nezavolá ho už menom: jeho krv jej navždy zavrela ústa, a keď sa jeho telo najprv zachveje a potom stíchne, vie, že je v toto novoročné ráno vdovou.
Do poslednej chvíle nebude vedieť, ako dlho stála nad ním, ale keď sa pohla od postele, naisto a pevne vošla do pitvora a dokorán otvorila malé dvercia. Dobre hádala: o ne pričupené stáli ovce a hneď vbehli do svetlice. Nechala ich vojsť, ukryť sa pred nebezpečenstvom, a sama sa vrátila na tie miesta, kde Šebastián do hrady zasekával tesársku širočinu.
Napäla sa a vytrhla sekeru z dreva. Poťažkávala ju pravou rukou a ľavou otvorila závoru na dverách. A potom vykročila na prah domca, ktorý pre ňu vystaval Šebastián, aby mu mala kde priblížiť nebo k zemi.
To jej letkom prebehlo mysľou: pásikavá sukňa, biele oplecko, cez ktoré sa po očku dívala na svojho muža. Páľava krvi a dychu, keď mu ovinula ruky okolo mocného hrdla. Desiatky a stovky zapálených hroblí, ktoré pre nich znamenali právo na život. Dni i noci. Dažde i slnečné rána -- a teraz... Teraz sa ide pomstiť za toto všetko, čo pred chvíľou prestalo dýchať. Ide zaťať do toho práva silnejšieho -- do toho korbáča a tesáka.
Vie, že zaťala dobre. Stačilo sa iba zahnať ostrou širočinou na vlka, ktorý pri chlieve čakal na svoju obeť.
Za mňa a za Šebastiána, pomyslela si zaťato a urobila dva kroky k siahovine. Pri tretom kroku si uvedomila, čiu krv nesie na bielom čepci a na prsiach -- a štvrtý krok už neurobila. Cítila, že na ňu zo strechy dopadlo čosi tažké, čo ju vyvalilo na sneh a čo do tej miery zbesnelo pachom krvi, že si žiadalo novú krv.
Dala mu ju cez roztrhnuté hrdlo: dvom vlčím tesákom, ako ju kedysi dala aj panskému korbáču. A kým zavrela oči od únavy a navždy, povedalo v nej čosi na uzmierenie:
-- Raz bude aj inakšie...
(z knihy povídek Kamenný ruženec, 1970)