Básne majú obvykle veľké biele okraje, okraje mlčania. Zavše sa aj v nich veľa hovorí. Možno sa práve v nich múdro mlčí. A šepká. Doznieva v nich rytmus, myšlienka, za cudnú bielobu papiera, skrýva sa nedopovedané, nevyslovené, ale naznačené a premyslené. S bravúrnou ľahkosťou potom báseň nachádza svoj nový život v nasledujúcom verši. A ten sa rodí akoby z nového mlčania na druhej strane veľkého bieleho okraja, kde tiež mohol byť text.
Nebol. Zrejme nemohol byť. Lebo tak sa básnici od samého svojho zrodu „dohodli“. Tak stvorili svoje spoločenstvo tajných a predsa akoby všetko odklínajúcich slov. Slov bez balastu. Slov v akomsi stave zrodu. Ošúchaných, predsa však úplne nových. Akoby sme ich nikdy predtým nepočuli. Prichádzajú k nám ako „hviezdny úder“ a sú v moci básnika, lebo ich nosí v sebe z krvi otcov a matiek, po kostiach predkov, kráčajúci básnik, čo od svojho zrodu musel (chcel či nechcel) načúvať ľudovej poézii (slovenské piesne).
Lebo slovenský človek má poéziu (alebo slovesnosť bytostne s ňou spojenú) sprítomnenú na každom kroku, pri každej udalosti, od zrodu až po smrť. Slovensko je krajinou básnikov. Osudovo ňou je. Od básnikov zdedila táto krajina svoj jazyk a básnici ho vybrúsili do čarovného, neopakovateľného diamantu, obrusovali a obrusujú jeho hrany, lebo cítia ako neodvolateľne je jazyk spojený s bytím a existenciou národa a krajiny.
K tomuto bytiu i jazyku (čo u málopočetných národov možno takmer stotožniť) viaže sa aj rozmanitosť a pestrosť básnických subjektov. Rozličnosť ideových a poetických východísk tvorcov zaradených do tohto výberu zostaveného z členov Spolku slovenských spisovateľov. Generačne rozložito od seniora Svetloslava Veigla, cez strednú generáciu Pavla Janíka až k Mariánovi Grupačovi, teda k zrelej, ale už vyhranenej mladosti.
Prítomná antológia je teda výberom zo slovenskej poézie. Výberom, ktorý však reprezentuje práve tú časť slovenskej literatúry, ktorá vedome svoj osud spája rovnako so základmi slovenskej kultúry ako aj s poučeným pohľadom na európsky a svetový kontext. Domnievam sa, že tento aspekt prítomného výberu má prinajmenej rovnaké oprávnenie na život ako ktorýkoľvek iný. Napokon, jeho obhajoba sa nachádza vo veršoch básnikov prítomného výberu. Vnímavý čitateľ preto zaiste nepotrebuje k zážitku z čítania ďalšie nadbytočné informácie!
PhDr. Ján Tužinský, PhD.
(Předmluva ke knize HĽADANIE KRÁSY. Antológia poézie členov Spolku slovenských spisovateľov. Spolok slovenských spisovateľov 2001. Sestavil Pavol Hudík.)