Už letmé listovanie v zozname členov Spolku slovenských spisovateľov dosť jednoznačne presviedča, že napriek názorom skeptikov poézia ani na Slovensku nevymiera, lebo popri prozaikoch, dramatikoch, literárnych vedcoch a literárnych publicistoch sú v ňom veľmi hojne zastúpení práve -- básnici. A máloktorý z nich pre poéziu „zomrel“ v mladšom veku, naopak, podaktorí sú poeticky najčulejší práve vo veku zrelom (napríklad Svetloslav Veigl či Gustáv Hupka). Iní si zas udržujú svoj frekvenčný štandard a ich bibliografia kníh poézie sa prinajmenej blíži k druhej desiatke. A pritom sa k nim tlačí živý básnický dorast.
Áno, poézia napriek všetkému žije, v súčasnosti vychádza aspoň toľko zbierok ako pred rokmi, hoci náklady sú nepomerné nižšie, ale číta sa, recituje sa. Žije jednoducho preto, že je stále veľa ľudí, ktorí ju k svojmu životu -- potrebujú.
A, pochopiteľne, vzhľadom na generačne, poetologicky a neviem ešte ako rôznorodé zastúpenie tvorcov jej obraz v súčasnosti je značné zložitý, z hľadiska jednotlivých aspektov náramne diferencovaný. Skrátka taký, aký jedine môže byť, ak má byť normálny.
Bohatosť a rôznorodosť poézie vybraného okruhu tvorcov na jednej strane a obmedzený rozsah rukopisu na strane druhej postavila zostavovateľov antológie pred neľahkú úlohu, ktorú si ešte sami sťažili tým, že sa (hoci skratkovito) snažili podať obraz viacerých slovenských básnikov z radov Spolku slovenských spisovateľov v historickom vývoji od ukážok z básnického debutu až po posledné, neraz zatiaľ iba časopisecky publikované verše.
Nechceme osobitne zdôrazňovať, že tak, ako je rýdzo individuálna tvorba, je v zásade individuálne aj jej prijímanie. Nech by sa čitateľ či zostavovateľ akokoľvek snažil o objektívnosť v súlade s hodnotovým systémom literárnej vedy, vždy napokon ide predovšetkým o jeho výber a jeho interpretáciu. A nech by vyvolala hoci námietky zo strany samotných básnikov, ktorí by v ňom radi videli predovšetkým alebo svoje posledné básne (lebo tie sú podľa nich práve tie najlepšie!?) alebo tie svoje najmilšie (hoci percipient má celkom iné skúsenostné, emocionálne a napokon i racionálne zázemie a sotva je schopný prijať básnikov vzťah bez dodatočnej explikácie), nech by na jeho adresu odzneli výčitky, že bolo treba zaradiť aj toho básnika či tamtú báseň, treba povedať, že výber je taký a aj môže byť iba taký, aký je a -- punktum. Vznikol na základe dlhoročného poznávania poézie i básnikov v presvedčení, že v častiach i ako celok môže podať obraz o slovenskej poézii druhej polovice dvadsiateho storočia. Pravdaže, musíme dodať, že aspoň jej podstatnej časti, reprezentovanej societou tvorcov združených v Spolku slovenských spisovateľov.
Prihlásenie sa k programu Spolku, pochopiteľne, sa nemôže neodraziť aj na charaktere poézie jej členov. V téme i v jej spracovaní. S vedomím zodpovednosti spisovateľa a úlohy poézie osobitne v dnešnom pretechnizovanom duchovne odumierajúcom svete. Akoby so snahou kriesiť zabúdanú puškinskú koncepciu ukázať ľuďom krásu v časoch zlých. Alebo modernejšiu: urobiť život človeka aspoň trochu znesiteľnejším. Morálne princípy, humánne zásady, súcítenie (áno, aj súcit) s človekom uvádzajú do súladu aj poetologicky natoľko odlišných autorov, akými sú napríklad Vlastimil Kovalčík a Jozef Mihalkovič či Viliam Turčány. Nie poézia deštrukcie človeka, nie verše hnusu, vulgárnej sexuality. Spoločným menovateľom vybraných tvorcov je ľudské, národné, pre značnú časť i náboženské cítenie a myslenie stvárnené rôznorodými poetikami, no jednoznačne človečenské a určené pre -- človeka.
S takýmto zámyslom ponúkame i túto antológiu.
Pavol Hudík
(Doslov ke knize HĽADANIE KRÁSY.)