Vybrané ukázky z antologie současných slovenských básníků, členů Spolku slovenských spisovateľov
Dezider Banga (*1939)
Cigáni majú dušu
Cigáni majú dušu
ako kúzelnícky klobúk.
Môžeš si z neho vytiahnuť
sponu do vlasov,
biele tkaničky čistého snehu.
Plno sladkých koláčikov lúk
v prútenom košíku kraja.
Cigáni majú dušu
ako kúzelnícky klobúk.
Môžeš v ňom nájsť
stromy v zimnom slnovrate,
mesiac, čo sa kúpe v zlate.
Cigáni majú dušu
ako kúzelnícky klobúk.
Môžeš z neho vytiahnuť
jablká a oblátky rána,
bieleho koníka,
čo prekračuje
vodopád tmy
a na číročírej ceste
ľuďom necháva podkovy
pre šťastie.
Slnečný vánok, 1999
Rudolf Čižmárik (*1949)
Zídeme sa, priatelia?
(Tomášovi a ďalším)
Michalská s Námestím SNP sú takmer paralelné.
Náhlili sme sa po nich obdeň do krčiem,
za inšpiráciou, priateľstvom a smädom,
aby sme nešli každodenne po tej istej ulici.
V Zelenom dome menili sme honoráre za víno,
dnes je tam valutová Wechselstube,
neponúknu ťa pohárikom,
ani keď položíš na pult stotisíc,
namiesto čašníka s korkovým nábojom
patroluje pištoľník ozbrojený olovom,
Savoy s Carltonom rúcajú mocní a cudzí
ako iné legendy, ku ktorým nemajú vzťah,
u Malých Františkánov
sú bezmenní Anjeli,
z Luxorky vyniesli tabule pamätníkov,
(no Zlatá fantázia si ich pripla ako metále),
len kúsok od Apíka,
ktorý sa stratil ako minulosť.
Zídeme sa?
Pred rokmi bol problém dohodnúť sa kde,
dnes s kým a načo a bez svedkov a čo z toho.
Zídeme sa, priatelia?
Vôňa tela, vôňa slova, 1999
Milan Ferko (*1929)
Lúčenie
Mám ruky prázdne ako krátery
a holé ako palmy.
Vybehni, vyjdi aspoň zo dverí,
vybehni, vyjdi aspoň zo dverí
a šatkou zamávaj mi.
Keď išiel Hlúpy Jano do sveta,
aspoň ho z domu hnali...
Lež ty si mŕtvo o rám opretá,
lež ty si mŕtvo o rám opretá,
bohyňa moja Kálí.
Už nemám perutí, som plaz a mlok.
Preč, iskry s túžbou klamnou!
A žiadalo sa iba cez oblok
a žiadalo sa iba cez oblok
kývnuť, len pozrieť za mnou.
Podrazil víchor všetky podpery,
padajú ťažké trámy...
Rozlúčením sa láska overí --
nevybehla si ani zo dverí,
a nezamávala mi...
Svet na dlani, 1961
Ľudovít Fuchs (*1926)
Sonety pre dvoch
Všetko sa začína a končí v nás,
ako tá chvíľa, keď si v sebe
objavujeme farby šedé
a k bolesti sa vôbec nepriznáš.
Kvet ešte spí a už ho páli mráz
pochybností a cesta vedie
k otáznikom bez odpovede.
Každý sa v sebe rodí mnoho ráz.
Ale ja hlavu nikdy neskloním,
hoci by som bol najsmutnejší mím,
vždy dôverujem novým slnkám.
Nepatrím medzi šťastné veľrieky,
no bezradnosťou hlas môj neznie, kým
som potok, v tvojich brehoch žblnkám.
Chvenie, 1990
Igor Gallo (*1936)
Cesta
Do Modrého kostolíka
pozývali zvony.
Prineskoro ísť.
Uctiť Pána Boha,
napísať mu list.
O tom, čo ho spaľuje,
kus po kúsku troví,
o vtáčkovi-letáčkovi,
čo zaspieval v kroví:
Tak, tak, tak,
tak sa seje mak,
takto ovos,
takto zrno:
Aká bude k tebe cesta,
Pane,
ide sa tam strmo?
z rukopisu, 2001
Marián Grupač (*1973)
Reťaz(r)enie
Sme napojení v reťazci
jeden na druhého
Každý je
ohnivkom v ohníku
ukovaným z krvi
Nikto nie je prvý!
Z každého z nás
-- ak sme zblízka --
ešte môže tryskať iskra
Sme bezuzdne príbuzní!
Aj v pnutí čo nás núti
tuhšie sa k sebe pritúliť
a tykať si
s pol(n)očnými dotykmi
Avšak po prietrži
už nikto nevydrží
osihotene trvať
ďalej
Ako stratená trblietka
ktorá v blate čaká
kedy ju obmotá
hrdzavá samota...
Dráždenie dažďa, 1999
Daniela Hivešová-Šilanová (*1952)
Romano ňilaj/Cigánske leto
Cigánske leto je kyslé.
Má chuť drobných nezrelých marhúľ,
sliviek odtrhnutých v júni.
Cigánske leto je skoré
zelené jablko
ukradnuté zo záhrady vo vilovej štvrti.
Nedozreté, nahryznuté a zahodené.
Je bezstarostné.
Má jedny šaty.
Noc ich operie,
hviezdy sa skryjú do látky
a ráno
vybehne Cigánka znova slnečná.
Cigánske leto, 1989
Gustáv Hupka (*1939)
Po rokoch
Prišiel som pozdraviť rodný dom
Kolísku hlbokej cesty
medzi vinohradmi v tienistom náručí
štyroch slív zovretú
Sklonený nad rokmi
cítim ich dych
vyschýnať
Starých slív
ktoré kedysi otec
vysadil k studni
čo bola stredom tejto zeme
už niet
Rodný dom stojí tak ako svet
stečený zo svojho detstva
Nad Šúrom vyčkáva ráno s hmlou
akoby sa vracal
cez ňu spiatky
Do uzla viažu nás
pondelky piatky
Opreté o steny
minúty plynú
na dvore nie je už
ani starý stôl
ani čaše a džbán s vínom
Rodný dom zmenený
Čas zo mňa sníma vinu
Aj orech so mnou zostarol
hoci som nebol pri ňom
Runy, 1984
Michal Chuda (*1947)
Videl som krásu v slove skrytú
Často myslievam na zázračnú
skrinku z bakelitu,
na čistý ľudský hlas,
čo oslovoval všetkých po mene.
A nebolo už iba naše slovo medzi nami.
Videl som krásu
v slove skrytú
a jeho múdrosť prebývala so mnou.
Už neboli sme sami.
Vznešené tiene blúdili mi snami,
akoby ušli z oázy.
Chvel som sa vo vánku
pred nesvojím dychom
a žil som cudzie životy --
jednoducho, ako keď vkladáš kvety do vázy.
Korím sa, brat môj, tvojmu hlasu,
čo zvestoval mi pravdu
i slobodu a krásu.
Nech tvoje slovo vrastá
do vĺn éteru
a nech si ľudia z jeho plodov
v príbojoch šťastia
vďačne naberú...
Jablko v dlani, 1998
Pavol Janík (*1956)
New York
Na vodorovnom zrkadle
vystretého zálivu
trčia hroty hranatého mesta
zabodnuté priamo do hviezdnatej oblohy.
V ligotavom mori lámp
nádherne stroskotávajú
flirtujúce flitrové lodičky
na tvojich vzrušujúcich nohách
plávajúcich v podpalubí
večerných brokátových šiat.
Odrazu sme nezvestní
ako ihly v labyrinte staniolu.
Niektoré veci berieme osobne --
siahodlhé limuzíny,
vypĺznuté veveričky v Central parku
a kovové telo mŕtvej slobody.
V New Yorku sa predovšetkým stmieva.
Zažne sa trblietavá tma.
Tisícramenný luster veľkomesta
píše každý večer na lesklý povrch vody
Einsteinov odkaz o rýchlosti svetla.
A ešte predtým súmrak zaplaví
strieborné plátna newyorskej oblohy
hektolitrami hollywoodskej krvi.
Kam siaha ríša z mramoru a zo skla?
Kam mieria rakety štíhlych mrakodrapov?
Boh si kupuje hot dog
na dne šesťdesiatposchodovej ulice.
Boh je černoch
a miluje sivú farbu betónu.
Narodil sa syn samého seba
v papierovej škatuli
od najnovšieho typu otroka.
Buď vôňa tvoja, 2002
Juraj Kalnický (*1951)
in-ter-net-so-net
pošli mi nehu očí
e-mail ju zabalí
počkám či nepreskočí
iskra z tej diaľavy
utrpím víťazstvo
ak pošleš vôňu kože
a túžbu – príď aj s ňou
ako len rýchlo môžeš
miluj ma do krvi
uverím – som prvý
a pribaľ hneď aj pusu
prekľaj ma za všetko čo som ti mohol dať
ak sa ti podarí rozlúsknuť rozmer vkusu
objím ma odvážne tak ako prvýkrát
Tŕnisté jablko, 2003
Teofil Klas (*1940)
Hniezda na zemi
Vtáctvo nebeské
má hniezda na zemi.
Vtáčie vzlety však
sa píšu do oblohy.
V pravde pútaný
je v pravde blažený.
V pravde voľnený
je v pravde preúbohý.
Na vznes do neba
sa zdola rozbieha.
Nadnes prichodí
let začínať len z hniezda.
Nebyť hniezdenia,
je túžba svojbrehá.
Nebyť pri zemi,
si padajúca hviezda.
Pútnik svätovojtešský 2005, Trnava 2004 [2003]
Vojtech Kondrót (*1940)
Premena
Rozbilo sa dvoje hodín
Máme ústa po čerešniach krvavé
Prstami po tebe chodím
jemne ako bosou nohou po tráve
Jak pri rieke čakám kým sa osmelíš
jedným prstom -- ako dieťa
spávala si v bledomodrej posteli
Moja vlna zaleje ťa
Pod vodou sa chveješ celá
a od chladu tvojich štíhlych bielych nôh
tma okolo skamenela
zrútil sa na nás antracitový stoh
Rozbilo sa dvoje hodín
Máme ústa po čerešniach krvavé
Prstami po tebe chodím
jemne ako bosou nohou po tráve
Prázdniny šestnásťročného, 1965
Marián Kováčik (*1940)
Bernardín
Vybral sa raz
Jano do Londýna
Ako tlmočníka
vzal si bernardína
Lebo dal na slová
múdrych kamošov
že tam žil aj slávny
majster Bernard Shaw
Bernardín vyrastal na dvore
s mníchmi
vo švajčiarskom kláštore
A tak do Londýna
nešli vzdušnou čiarou
ale obsadili
vagón pre Švajčiarov
Lenže
vôkol Temže
Ba aj v samej Temži
Angličanmi
sa to len tak hemží
Aj keď sú to veľkí
milovníci psiarski
Nevie nik z tých psiarov
slovka po švajčiarsky
Ba ja takých Sirov
poznám iba zopár
čo poznajú slovko
geletka
či lopár
Čudovali sa tí
Lordi domáci
čo sú to za dvaja
čudní čudáci
Tak si tie dve čudá
mestom chodili
až sa Jano stratil
na Picadilly
Na námestí Picadilly
v centre Londýna
kde sa valí ľudstvo
ako lavína
Ako píšu všetky
vplyvné noviny
Jana dostal bernardín
von z tej lavíny
Na krku mal súdok
so slivovicou
A tá najviac zaujala
britských šľachticov
Nebola to whisky
sherry ani gin
A to bola senzácia
pre Londýn
Tam na Picadilly
stojí soška Erosa
pod ňou si dal z toho súdka
Jano do nosa
Bolaže to senzácia
pre Londýn
Ale iný názor
mal náš bernardín
-- Mal som zostať hoc aj
v Mníšku nad Hnilcom
ako blúdiť po Londýne
s takým opilcom
Básničky zo psiny, 1995
Eva Kováčová (*1951)
Čosi šťastia . . .
Milujem hory,
keď v nich horí
prvý vzdych rána.
V opare nadýchaná
básňou
zíva stráň.
Cez mraky slov slnko prediera sa
na rúbaň.
Srnka sa mihne,
v očiach zvoniac placho,
malinčie zoschne
z kriku lesných vtákov.
Čosi šťastia z dlane vypijem,
ale neodíď, kým nerozdelím
sladkosť úžasu svojim snením.
Ľúbim ťa ako svitanie, keď vstáva.
Asi si blízko pri srdci mojich hôr.
Akú len radosť lístie mi dáva
a zdá sa, že už skôr stretla som ťa,
hľadiaceho do hlboka
môjho oka
zbozkávaného na mramor.
Zastavenie v čase, 1978
Vlastimil Kovalčík (*1939)
Čím
Citáty soli: sme už iba nimi z celku
toho, čím sme si bývali . . .?
Láska, potom aj táto noc je soľničkou,
a naše duše, svojou hĺbkou sú jej podzemím.
Lenže až to je najnahejšie
a najčistejšie, čoho vôbec niet?
Tak ako ani tvárou času nie sú hodiny --
hoci tie zdanlivo značia v sebe!
Ó prevzácna slávnosť:
nedôverčivá misa mlčanlivosti, príležitosť bezzubých
váz, či naposledy pristavené šťastie --
ak znamená: „to, čo máme“.
Rovina, rovnučičká rovina,
teda najrýchlejšia plemenne, lebo všetkému
ostatnému na nej je pomaly, ba veľmi pomaly...
No blízko ku skalnému dlhu, za horami za dolami
od najstráženejších miest, a súčasne
uprostred márnej bedlivosti...
Či všade sú
spretŕhané mapy?
Takto sa stávajú skôr strážcom --
ako výkladom; ak len dostatočne napodobnia hrdzu.
Tú rýdzu ružu soli.
Aletheia, 1971
Milan Kraus (*1924)
Aj básnik si len spieva
A básnik si len spieva,
celý je zadumaný,
do čaše víno lieva
zo srdca, jaj, z tej rany,
takže sa rozoznieva
báseň na všetky strany.
Krv vrie a pohľad planie...
Ach, ako dobre mi je,
keď slza lásky kanie
a vo verši sa skryje.
Úžasné vinobranie,
trhať plod poézie!
Trhať plod svojej duše,
keď priblíži sa chvíľa
tie tisíclisté ruže,
o ktorých mladosť snila,
tie ruže mojej duše,
čo slza postriebrila.
Lístok za listom, 1955
Teodor Križka (*1956)
Sú ľudia
Sú ľudia, ktorí potrebujú k piesni
bezbrehý domov, život bez smrti.
Priestor i čas, ba vesmír je im tesný,
aj prostý človek príliš podkutý.
Hľadajú sféry pre široké krídla...
Ak sa ich spýtaš, načo toľký vzlet,
neodpovedia, iba oči mydlia --
ryžujú zlato, kde ho dávno niet.
A sú zas iní, ktorým stačí malý,
ako mak tichý kúsok otčiny,
aby sa v nich raz plne rozspievali
ich večne uchodiace hodiny.
Zaklínanie jari, 1983
Milan Lechan (*1943)
Večer pri samovrave
Ja tú báseň
nerozchodím,
stále sa mi tisne do pera.
Dobiedza, prosí,
vyhráža sa,
tlačí ma v žalúdku
ako rýchla večera.
Nechcem sa chváliť,
a možno mi ani veriť nebudete,
ale ja som taký plodný autor,
že musím pred písaním
užívať antikoncepčné pilulky.
Láskovanie s (h)láskou, 1998
Ján Majerník (*1936)
***
V každej žene hľadám trochu teba
v každej tvári hľadám tvoju tvár
Nebola si ani anjel z neba
podobala si sa na pohár
Každú noc sa budím vo výkriku
každý deň ma udiera jak päsť
Do rokov si nesiem na jazyku
doživotný smäd
Okamih dospievania, 1967
Vojtech Mihálik (*1926)
Zlé chvíle rozlúčok
Zlé chvíle rozlúčok si smieme skryť
len dolu v srdciach. V smelej, prudkej dráme
života kto by očakával samé
výlety k ružiam, lety pod blankyt?
Túžba je najmocnejší ľudský cit.
Jak veční milenci sa stretávame
vždy na pár dní, vždy nové spoznávanie.
A ja by nikdy nechcel inak žiť.
Viem, že ti neraz prejdú bledou tvárou
bolestné, tvrdé slzy samoty.
V zápase za svet bez sĺz, bez požiarov
poznám tie slzy priam tak ako ty.
No keď sa vraciam ošľahnutý jarou,
vyjdi mi, prosím, kúsok oproti.
Sonety pre tvoju samotu, 1966
Jozef Mihalkovič (*1935)
O vyháňaní z raja
Hĺbiš svoj román -- obraz,
vzíde ti román -- púť,
kráčanie vlečúce sa roky.
Ba je to ako chorál.
Ako keby si musel
a predsa skrsla chuť.
Ako keby si nepočítal kroky
a iba na koreňoch oral.
Preložiť vraj sa nedá,
nepreložiť sa nesmie.
Báseň si vyšle zveda,
ktorý to cíti presne.
V pochlebovaní sile
tají sa odplata.
Hĺbiš sen v lone chvíle,
vzíde ti sonáta.
Napísať, to sa povie.
S pravdou von na pol slove.
Z polcesty späť sa nesmie.
Ľutovať -- za hotové.
Modranské reflexie, 2000
Štefan Moravčík (*1943)
Syrový trh
Mesto plné vzácnej krásy
založili starí Sasi
pri rybárskej osade,
kde Slováci sedeli.
Rybár v dobrej nálade
povedal raz svojej žene,
že či mu syr nezoženie,
neprichystá k nedeli.
Chcel si zmeniť chuť.
Kto by jedol iba pstruhy?
Hneď sa zbehol ľud --
bochník syra, potom druhý...
Hneď si musíš zahryznúť!
Neodolal milý s milou,
nekonal sa rybí výlov,
obchod bežal celou silou --
bol tu Käsmarkt s trhom syrov,
slávne mesto KEŽMAROK.
Márne rybár spochabený
pýtal si od svojej ženy
pod zub zase -- oškvarok...
Jeho žienka, blška malá,
s oštiepkom už domov cvála.
Musel uznať celý svet,
že nad syry veru niet!
Veselé potulky po Slovensku, 1999
Ján Motulko (*1920)
Otázky
Herodes? Pilát? Nero? Ježiš?
Ohnivý blesk, či ticho v spieži?
Zas pekla príjem? Zase kríže?
Otázka tvrdá. Kto ju zhryzie?
V tesákoch psích škrípe stará kosť.
Neprídu spravodliví na milosť?
Zobúdzanie popola, 1970
Ondrej Nagaj (*1940)
Každý deň sa láska
stretnúť nedá.
Pre šťastných raz
-- dvakrát v živote
objaví sa
ako jasná hviezda,
iný sa jej ani nedotkne.
Vstúpila si
v moju atmosféru
ako bolid,
ako kométa,
keď na dušu
žitím unavenú
mi večerný súmrak
prilietal.
Z tvojho jasu
zopár žltých lúčov
dotklo sa ma
teplým zachvením
a stalo sa
pre mňa zlatým kľúčom.
Preto tak rád
žijem na Zemi.
Aj kalina je kvet, 2000
Ján Navrátil (*1935)
Láska pri coca-cole
Sedeli sme spolu,
pili coca-colu.
Ona raz a ja raz.
Škoda, že sa nedalo
z jednej fľašky naraz.
Škoda, že sa nedalo piť
súčasne.
Ale aj tak vám to bolo
úžasné.
Ona raz a ja raz,
až to páli.
Na tej fľaške sa nám pery
stretávali.
Škoda, že nie naraz.
Ako dlane
pri potlesku,
plus a mínus
v blesku
pri prameni plameňa.
Jeden pól vždy meškal
-- ako ozvena.
Ale aj tak vám to bolo
úžasné.
Šetrili sme coca-colu,
nech nám fľaška
nezhasne.
Diskotéka L., 1982
Miroslav Pius (*1942)
Prísť k tebe nečakane
Prísť k tebe nečakane,
ale ani neprísť, len veľmi chcieť
a lámať v slabinách kameňolom mužnosti.
Zaklínať klin za klinom.
V čase veľkého slnka,
od steny k stene ťahám bielu čiaru.
Aby bol nejaký aut.
Aby sa dalo vypadnúť z hry.
V čase veľkého slnka
pod zeleným stromom puká tvoj tieň,
a nad ním ja so zaklonenou hlavou
padám späť,
k mäkkému chlapčenskému plaču,
k nevinným kvapkám krvi,
ktoré zaschli na ostriach vidieckych tráv.
Ale už za mojím chrbtom
súmrak maľuje lunu na červeno.
Odlož tvár do toho najhlbšieho zrkadla.
Po celú noc ťa budem smädiť...
Vášne a smútky, 1997
Dana Podracká (*1954)
Stopa vlhkosti
Krajina, darovaná pohľadu
vo vrásnivom útese svojho stredu --
pokojné, nepreniknuteľné more:
nad jagavou, do celkov sa trieštiacou
hladinou plachtí albatros, v mihu sa
zastaví a z dvíhajúcej sa vlny
uchytí rybu -- bože, ani neviem,
ako naraz si do mňa vnikol.
Hriech, 1996
Vladimír Reisel (*1919)
O láske
Keď už o láske hovoríš,
hovor vecne,
keď chceš, aj bezútešne.
To, čo poznáme:
známe neznáme.
Keď už o láske hovoríme,
povedz mi, prečo-začo?
Veď je roky v nás,
šveholila nám rečou vtáčou
i burácala búrkami,
a myslím si,
že ako dúha po búrke
sa stále klenie nad nami.
O láske vravia iba neláskaní.
Láska sa prosto je
a miluje.
Preto ma radšej miluj potichu,
stačí mi nečuteľný vzdych,
hoci aj jeden z posledných,
a slová ulož v zamatovom dotyku.
Žena a muž, 1983
Jaroslav Rezník (*1942)
Absolútnosť
Ak je Boh Láska,
potom to musí platiť i opačne:
Láska je Boh.
No ak je to tak,
potom Boh a Láska
sú si partnermi,
nestoja jeden nad druhým,
sú v absolútnej rovnováhe.
Preto láska nemôže byť hriech.
Ak by bola hriechom,
potom aj Boh je hriech,
čo je však absolútne
nemožné.
Odpusť mi, láska,
konkrétna, ľudská,
a tak neľútostne jazvená,
túto úvahu.
Viem, že zastal som s ňou,
sťa s bleskom v náručí,
až celkom blízko pri prahu
absolútna.
No ak myšlienka je prejav bytia,
tak potom je nutná
sťa pohyb zreteľný,
keď so srdcom je zle.
A tak neviem:
čím viac k tebe, láska, kráčam,
tým viac sa mi strácaš
v hmle.
Viem, že ťa to uráža,
až do krvi prudko tne...
Báseň býva -- Vykupiteľ,
no často aj -- výkupné.
Dôstojnosť a iné básne, 1996
Zlata Solivajsová (*1922)
Balada o slovenskom putovaní
Ja som tá sestra čo si bratov hľadá
Stáročia bosá cudzím svetom chodím
s kôročkou chleba dúškom vody
na sklený zámok vedú klzké schody
medené stráže pred bránou sa radia
Nie mi je súdené vyššie stúpať
po krehkých kostičkách vtáčat
Na soľné pramene bývam skúpa
more mi v ústrety kráča
Mať Mesiačkova Mliečnou cestou vonia
Slniečkova mať za dcéru ma prijme
Vietor však nikdy nezastihnem doma
a na dno duše zriedka zostúpime
Nad strmým bralom prízrak smrti visí
Tam brat môj prvý zaspal od únavy
Cudzí sok zatiaľ privlastnil si
pozotínané dračie hlavy
Druhý brat s posolstvom sa náhlil
Za svetlo pravdy vypichli mu oči
Tretiemu z bratov na česť siahli
že dom svoj bránil pred rytiermi moci
Len ešte dotkať zrebné košele
a zrušiť kliatbu mlčania
Odmenu ľahko oželiem
za jedno pierko z havrana
S rovnakým lósom Vlasť i ja
do tvaru kríža formované
predstúpime pred Kráľa Času
Už môžeš moju hviezdu zhasnúť
Jej hviezdu Pane požehnaj
Pierko po pierku, 1992
Pavol Stanislav (*1943),
(vlastním jménem Pavol Pius)
Osudová
Keď stretneš ženu
za polcestou života
ktorej si tykal
a ona
ti už netyká
hovoríš si:
je to vekom
a že teba sa to netýka
Keď v jedno ráno
v bielku oka
pod košeľou
srdce ti už netiká
hovoríš si:
Bože odpusť
Viem
že v mene tvojom
tvoja ruka
sa ma dotýka...
Boží rok, 1995
Vincent Šikula (*1936)
V Dubovej
Obloha cedí hviezdy.
Hrejeme si hniezdo. Škovránok
fosforovým hláskom
hneď zrána v ruženčekoch spieva.
V zemi hrdzavie lemeš.
Zajace obžierajú púčky viniča.
Ružový vietor rozháňa
po viniciach broskyňový kvet.
Otec si namočil hánky
na nové štepy. Mama
hádže sliepkam
a veselo si spieva:
Sadila prstene,
vzišiel kameň ...
Ružový vietor rozháňa
vo viniciach broskyňový kvet.
Zo zanedbanej záhrady, 1993
Ctibor Štítnický (*1922)
Pri víne sedím
Pri víne sedím, opustený, sám.
Na teba myslím, moja milovaná.
Čo robíš? Kde si? V spoločnosti? Sama?
A ja tu v žiali túžim, spomínam.
Kto tvoje ruky nežne zovrel v dlaň
a blúdi hviezdnou nocou tvojich očí
za tvojím srdcom, aby doňho vkročil,
kým ja tu pijem, opustený, sám?
Povedz, že je to všetko iba klam
a závrat mojej úzkosti a nudy,
bo zo spánku ťa v tmavej noci budí
zas môj bozk, keď ťa vo sne objímam.
Pri víne sedím, opustený, sám
a opriadam ťa celú spomienkami,
aby už vždycky, keď budete sami,
boli ste jak ja, opustený, sám.
Aby ti všetko, čo som dal a dám,
zavrelo srdce a väznilo telo
a aby v nich už nikdy nezaznelo
volanie, ktoré tu dnes zapíjam.
Miluj ma, lebo smutný som a sám,
bo tvoja láska pri mne teraz nie je
a moje srdce, plné beznádeje,
jak ružu v prvých mrazoch skry a chráň.
Na teba myslím, 1954
František Štraus (*1933)
Pri stretnutí
Na nevyladených strunách života,
hocako by si chcela,
ani najzručnejšie prsty muzikanta
nevylúdia čistý tón.
Sama disonancia: nahota duše
a bledá nahota tela!
Počúvaj: ktosi spieva Sancta Mária,
ktosi, kto si nepotrpí na bontón.
Tak sa od seba vzdaľujeme
most za mostom praská --
budú iba dve rovnobežky,
dve náprotivné cesty ako diaľnica.
. Ale nech sa čokoľvek stane,
nech sa celý svet môj zrúti,
nechcem ťa mať na náprotivnej strane,
kde unikáš mi ako biely anjel smrti.
Vedieť tak, ako majú znieť
tie tvoje struny
pri svite hviezd,
pri splne luny...!
Úzkosť, 1995
Ján Švantner (*1949)
Slovo
Dlho som hľadal slovo,
presné a čisté,
slovo, ktoré by neodviali vetry dní
a ktoré by rozžiarilo skutočnú podobu vecí,
slovo ako zákon, ako čin,
slovo neohmatané, a pritom všedné,
slovo silné
v nenávisti a silné
v milovaní, slovo pokrvné s dychom môjho brata,
slovo vidomé a pravé
na pravom mieste,
slovo so srdcom mojej mŕtvej matky,
slovo zvoniace v obraze tohto mučivého sveta,
slovo krúžiace pod závratnou oblohou
ľudskej reči, slobodné a živé.
Lampa, 1986
Viliam Turčány (*1928)
Poslanie potulného pevca
Prichádza pevec potulný
pozdraviť rodné kraje.
Kiežby mu domov útulný
dal to, čo on im praje!
Pokoj a med, spev nad úľmi,
čo sa až do sŕdc vsaje,
veď pustý kraj, kraj pochmúrny
sa inak neodkľaje.
Vietor, čo z piesní zadul mi,
nech rozševelí háje,
rozveselí sad s vincúrmi
i všetky obličaje --
a jabĺčko ... sa skotúľni,
nech sa i pútnik naje!
Prichádza pevec potulný
a pekné dni vám praje.
U kotvy, 1972
Svetloslav Veigl (*1915)
Prišla si
Prišla si zľahka ako chodí vietor po ružiach
jak som ťa kreslil v extázach a volal v snách
Prišla si s bozkom horúcim čo páli nebesá
a podmaňuje zem
pri cestách nehodných duch strážny v tebe ozve sa
a rozpaľuje sen
Jak anjel prichádzaš vždy keď som strašne sám
ústa mi viažeš plameňom keď trpkosť tečie z rán
Hľa tu som v teba zakliaty v tvoj ret i slzy sladké
Súžením drahým vykúpil som sa v križovatke
Láska smrť, 1946