Z tých približne štyristo žijúcich členov Spolku slovenských spisovateľov vyše stovky permanentne či sporadicky písalo a píše poviedky. Ak k tomu pripočítame tvorbu neorganizovaných, no už renomovaných tvorcov, a aj tých, ktorí sú zaregistrovaní v iných rozdrobených spisovateľských organizáciách, možno skonštatovať, že na päťapolmiliónový národ je na Slovensku poviedkárov celkom dosť, najmä ak uvážime, že tu existuje aj menšinová literatúra písaná v maďarčine, ukrajinčine, rusínčine, rómčine a čosi je i v nemčine. A -- paradoxne -- v časoch, keď sa podmienky pre vydávanie pôvodnej tvorby v transformujúcej sa spoločnosti podstatne zhoršili, napriek desivému tlaku brakovej západnej literatúry, ktorá už zaplavila i slovenský knižný trh, napriek deštrukčnému pôsobeniu najmä viacerých súkromných televízií, ktoré povrchnými príbehmi plnými násilia, sexu a hororu vytláčajú dobrú knihu z voľného času konzumentov, akoby v protiváhe rastie počet tých, ktorí potrebujú vyjadriť svoju sebareflexiu cez literárnu tvorbu, potvrdiť svoju osobnú identitu aj písaním, i keď mnohé -- aj veľmi hodnotné -- rukopisy zatiaľ zostávajú v dosť beznádejnom očakávaní. Píšu mladí i starší, viacerí sa odhodlávajú vynaložiť osobné úspory na vydanie napísaného vlastným nákladom. Týka sa to, pravdaže, všetkých prozaických žánrov, no poviedka, popri románe a novelách, je najzákladnejšia a najfrekventovanejšia, ako to dokladáme i v bibliografických prehľadoch jednotlivých autorov.
Áno, literatúra na Slovensku bola i stále je vážnym a neodmysliteľným výrazom národnej identity. Túto jej funkciu determinoval neľahký dejinný osud malého národa.
Literárny kritik Alexander Halvoník vyslovil: „Naša literatúra je prevažne vážna, filozofická, hľadavá a blúdivá. Je pre ňu charakteristické, že v nej niet veľa radosti. Pre mňa je dôležitejšie, či slovenská próza skutočne reflektuje naše bytie. A tu musím povedať -- so všetkými rizikami paušalizácie -- že áno. Možno povedať, že je v tom reflektovaní priveľmi poctivá a dôsledná. Pritom si myslím, že vlastne ani nemala inú možnosť...“
Výstižná charakteristika! Lebo po stáročia, vlastne celé tisícročie slovenské slovo bolo vlastne jediným prostriedkom vzopätia a odporu proti sociálnemu i nacionálnemu útlaku, hoci v 9. storočí bol jazyk našich predkov pápežom Hadrianom II. oficiálne uznaný za štvrtý -- po hebrejčine, gréčtine a latinčine -- bohoslužobný jazyk. Vyspelá kultúra Veľkej Moravy nechala svoje zreteľné stopy - i v jazyku - u našich susedov Staromaďarov, ktorí po pamätnej bitke pri Bratislave v roku 907 a zániku Veľkomoravskej ríše si nadlho podrobovali slovenské územie a ľud v ňom v rámci Uhorského štátu. Stáročiami ako úradný jazyk síce panovala latinčina, po kolonizácii v mnohých mestách aj nemčina, no slovenčina našich predkov sa len tu i tam, slovkom, názvom, vetou, dostávala aj do úradných listín. Tak v notačnej listine obce Svätý Michal, vyhotovenej po latinsky roku 1294, sa objavuje prvýkrát zápis „slovenský“; o 200 rokov neskoršie, v Uhorskej kronike Jána z Turca z roku 1488 slovo „Slovák“. Expanzívne mocenské stotožnenie uhorského s maďarským v ďalších storočiach viedlo aj k tomu, že predstavitelia našich južných susedov vyhlasovali: Slovenského národa niet. Preto sú v časoch obrodenia v slovenskej literatúre hojne zastúpené Obrany -- národa, jeho práv, najmä na používanie materinskej reči. A keď roku 1840 Uhorský snem uzákonil ako úradný jazyk všetkých administratívnych i súdnych úradov maďarčinu a vyhlásil ju za vyučovací jazyk na školách všetkých stupňov, ba i v cirkevnej správe a matrikách, Ľudovít Štúr, jeho súputníci i nasledovníci v zápasoch o práva slovenského národa požadovali predovšetkým slobodné používanie materčiny a na národnouvedomovací proces využívali literatúru. Vlastne až do konca prvej svetovej vojny naši predkovia museli modlitbu Pána, Otčenáš, drmoliť v reči, ktorej vôbec nerozumeli -- v maďarčine. Napokon, zápas o národ neprestal ani potom, pretože masarykovsko-benešovská koncepcia v novom spoločnom štáte Čechov a Slovákov napriek dohode z Pittsburghu o rovnoprávnosti presadzovala ideu národa československého, podľa ktorej slovenčina je iba nárečím jazyka českého a literatúra v nej písaná odnožou literatúry českej. Ešteže literáti mali viac porozumenia pre súžitie ako politici.
Pravda, dnes má Slovensko štátnu suverenitu, jeho ľud sa transformoval na moderný národ, aj jeho literatúra nesie všetky podstatné znaky modernosti, vyplývajúce z vlastnej evolučnej podstaty, ale aj podnetmi zo sveta, ktorými sa inšpiruje bez toho, aby ich neinvenčne kopírovala.
Ak skvelí slovenskí realistickí poviedkári z rozhrania 19. a 20. storočia -- Jozef Gregor Tajovský či Martin Kukučín -- predsa len kládli veľký dôraz na národnouvedomovacie a ľudovýchovné poslanie svojich próz, už napríklad ich súčasníčka Timrava zobrazovala slovenský ľud s kritickou analýzou hĺbkového ponoru Dostojevského, hoci bola vzdelaním i životom naturistkou obmedzenou prostredím svojho rodného Hontu, ktorého hranice nikdy neprekročila. Prírodná danosť je iste aj v poviedkach či novelách vrcholov slovenskej prózy prvej polovice 20. storočia -- Jozefa Cígera Hronského či Mila Urbana. I v nich organicky splývajú pojmy „národné“ a „ľudské, človečenské“ ako výraz podstaty identity slovenského národa.
Tento historický exkurz považujeme za dôležitý pre pochopenie základného ladenia slovenskej literatúry, a teda aj predloženého výberu poviedok. Ako i z neho jednoznačne vyplýva, slovenská poviedková tvorba vybraných autorov je prirodzene mnohovrstevná tematicky, žánrovo, časovo, štýlovo, rozsahom atď. Časový horizont výberu od najstaršej poviedky (Hykisch, 1963) po najnovšie (Tužinský, Ševčovič, 1999) naznačuje smerovanie k výraznejšej intelektuálnej, filozofickej náročnosti a modernejšiemu výrazivu. Pocit potreby nových pohľadov na slovenskú históriu sa objavuje i v ďalších návratoch k druhej svetovej vojne (Chudoba, Hudec), ale aj k dvadsaťročnej sovietskej okupácii po obsadení nášho územia v roku 1968 (Ťažký). Klasický príbeh typickej predstaviteľky ženskej literatúry (Čeretková-Gállová) striedajú poviedky zbavené nadmernej sentimentality (Švenková, Bátorová) a vedú až k próze výrazne filozoficko-psychologického ladenia (Farkašová). Popri klasických príbehoch (Ševčovič, Hykisch) celý rad autorov uplatňuje modernosť i v potlačení príbehovosti a zvýraznení pocitovosti (Ferko, Farkašová). Až napodiv sa často objavuje konfrontácia sna a skutočnosti (Holka, Tužinský), popri realistickom príbehu zaznamenávame i prvky grotesky, non-sensu až absurdity.
Nazdávame sa, že predložený výber je dostatočným svedectvom o bohatosti, myšlienkovej hĺbke a estetickej pôsobivosti slovenskej prozaickej tvorby. Iný možný výber by vari mohol mať iba doplňujúcu informačno-estetickú hodnotu.
Pavol Hudík
(Doslov ke knize Hľadanie človeka.)