Mária Bátorová
-- prozaička, literárna vedkyňa, narodená v Trenčíne (1950)

Tell

    -- Nemáte pre mňa drobné, -- otŕčalo ruku vysoké, chudé dievča, vlasy nakrátko, za uchom cigareta, úzke čierne rifle ju predlžovali a z mladého tela tvorili rachiticky ohnutú krivku. Prešľapovala drobunkými krokmi oproti davu a akoby v tom istom rytme poskakoval za ňou pieskovohnedý pekinéz. Ľudia odvracali hlavu od čiernych kruhov pod očami. Dav sa valil ďalej, hltali ho úzke čierne východy na ulicu, alebo padal po schodištiach do rozličných smerov metra.
    Dlaň zvyknutá kde-tu na drobnú tvrdú mincu sa automaticky zmŕštila okolo papierovej bankovky. Nebola si istá, lebo darca prichádzal zozadu a dav sa vlnil ďalej. Na druhý deň na tom istom mieste dostala znova celodennú gážu, mohla potom sedieť pri fontáne, Benny sa olizoval po polovici hamburgera. Takto to šlo týždeň. Bola si už istá, videla toho istého muža odzadu: dlhé šedivé vlasy, na vrchu hlavy zostrihnuté, upravené, na pleciach roztrasené v cípoch, kožená bunda na chudom kostnatom chrbte, modré rifle akoby vždy čerstvo vyžehlené.
    -- Fascinujú ma vaše nohy, -- povedal nad ňou hlboký hlas s cudzím, ruským prízvukom. Zastrel jej slnko, takže keď pozrela hore, videla ho konečne prvý raz spredu. Končistá, zanovitá brada, pod vysokým čelom hlboko vsadené modré oči, okolo nich a na lícach hlboké vrásky. Videla, že má oči naozaj upreté na jej tenisky, a prišlo jej to smiešne, takže sa rozosmiala, náhle a nahlas. Benny rýchlo zdvihol ňufáčik, vytreštil veľké oko, druhé akoby mal trochu stiahnuté, a vrtel chvostom. Myslel, že sa začne naháňačka.
    -- Nohy? Veď pozeráte na moje chodidlá, -- povedalo dievča ešte vždy so smiechom.
    -- To, to, to, -- odpovedal a pomaly, nepokojne prešiel jeho ostrý pohľad od tenisiek k jej rozosmiatej tvári. -- Čudujem sa, ako môžete na takých malých chodidlách pretancovať svet.
    -- No, že by som práve po svete tancovala, sa nedá povedať, -- zamračilo sa náhle dievča. Benny sa pri tomto tóne znova zaryl hlboko do dlažby a oprel bok o jej ľavú tenisku. Naháňačka nebude.
    -- Máte rada modernú hudbu? Nechcete ísť dnes so mnou na koncert? -- spýtal sa rýchlo. -- Je to mimo mesta, v jednej starej veži, prídem sem po vás o pol šiestej večer. Volám sa Leonard, -- doložil ešte a, nečakajúc na odpoveď, odišiel. Znova videla jeho rozviate vlasy a sebavedomý krok.
    Sedela chvíľu a uvažovala, čo to má znamenať. Pozerala na svoje tenisky a mimovoľne sa usmiala. Obyčajne muži obdivovali jej oči, tvár, veľké poprsie... Chalani jej hovorili: ty rozprávaš také cool vecičky... Až ku jej chodidlám nikto doteraz nedošiel. Uvažovala chvíľu, či má ísť na koncert, alebo ako zvyčajne do Magnusa, pivo, frťana, stále tie isté reči, vždy na konci treba niekoho nafetnutého dopraviť domov...
    Do pol šiestej sú celé dve hodiny času. Vystrela sa na kamenný, vyhriaty okraj fontány a Bennyho si položila na brucho. Len čo počul biť jej srdce, rytmicky sa rozchrápal.
    Na tomto meste je najpríjemnejšie, že si nikto nikoho nevšíma. Povolené sú všetky anomálie a každý ich prijíma ako právo človeka byť samým sebou. Nie je to nevšímavosť, je to príjemná, pestovaná tolerancia. Toto mesto je slobodnejšie ako Paríž.
    -- Tak, som tu, -- prebudil ju hlboký hlas nad hlavou. --Vidím, že na mňa čakáte.
    -- Ani nie, -- otvorila napoly oči, -- len som odtiaľto neodišla.
    -- No, tak poďme. Motorku mám tu za rohom.
    -- Na motorke? Ja... nemám prilbu, bundu... mám psa a strach z motoriek...
    Chvíľu na ňu pozeral a prenikavé modré oči akoby zmäkli. -- Počkajte tu, alebo poďte... -- chytil ju za ruku a viedol do jednej z ulíc. -- Vyberte si, ktorá sa vám páči, -- ukázal na rad prilieb rozličných farieb.
    Skúsila červenú a hneď ju dala dolu. -- To akoby som provokovala krv. Aká je vaša motorka? -- spýtala sa náhle.
    -- Čierna.
    -- No, čo táto strieborná metalíza s ružovými pásmi?
    -- A takú ľahkú bundu k tomu. Skúste si ju!
    -- Nie. Aj tú prilbu vám potom nechám. Možno sa vám zíde pre niekoho iného, -- koketne sa k nemu naklonila.
    Na zákrutách potom nahýnal stroj a na diaľnici sa slalomom rútil pomedzi autá. Vyťahoval sa a ona myslela, že už-už musia havarovať. Zatvárala oči a tisla sa mu k chrbtu, až Benny v ruksaku skučal na jej prsiach.
    -- To bolo posledný raz, -- povedala, keď zliezla dolu.
    -- A ako chcete ísť nazad? -- uškrnul sa.
    Z parkoviska upraveného ako schönbrunnské záhrady išli pešo k veži. Za ňou práve zapadalo slnko, takže v čierňave zrúcaniny akoby horeli purpurové okná a v ohni sa mihali postavy. Zastala v úžase nad tým obrazom. Leonard sa otočil a chvíľu nevedel odtrhnúť pohľad od dievčaťa so psom.
    -- Poďte, večer to bude tiež pekné.
    Pomaly kráčali malým nádvorím, plným skupiniek. Leonarda mnohí zdravili, nazdar, Leo!, bolo tu a tam počuť a ju si nik nevšímal. Jej výstrednosť zanikala v tejto extravagantnej spoločnosti a to bolo príjemné. Odrazu malý amplión nad vchodom zvolával skoro šeptom ľudí dnu.
    -- Poďte, pozrieme sa zatiaľ na druhú stranu do údolia. Podliezli popod malú kamennú bránku v múre a stáli na plošinke nad priepasťou. Dievča rýchlo bralo Bennyho na ruky, lebo zastal na okraji, natiahol krk dopredu, ňuchal a celý sa roztriasol. V údolí sa kľukatila rieka.
    -- Bojí sa výšky. Strašne sa bojí výšky. Okrem toho, malo by tu byť zábradlie, -- otočila sa a podliezla späť.
    Vošli do veže. Na vnútorných konzolách horeli fakle. Cez čierno čalúnené dvere vošli do prvej miestnosti na pravej strane. V strede polkruhu stál mladík celý v čiernom, aj dlhé vlasy mal čierne, nahladko učesané, zviazané do chvosta. O bok, nie o bradu opieral nástroj, niečo ako husle, len s dvoma strunami a vyludzoval na ňom úžasne jemný, skoro monotónny zvuk. Ostatní sedeli na nízkych lavičkách okolo steny na kožušinách skoro na zemi. Leonard ostal stáť pri dverách, hoci niekto na neho kýval, dievča si sadlo na zem a Benny sa pri tichých zvukoch zaryl do dlážky pod jej tenisku. Otočila sa na šuchot a videla už len Leov chrbát, takže sa rýchlo zdvihla a zavrela za sebou. Išli takto z dverí do dverí. Vždy iný nástroj, maximálne dvaja hudobníci, z ktorých každý hral svoje. Na úzkych schodoch stretávali skupinky alebo jednotlivcov, ktorí počas troch hodín menili podľa ľubovôle miesta v trojposchodovej veži. V jednej z miestností sa ozval potlesk, keď Leo vošiel. Uklonil sa, dievča usadil a sám si pomaly sadol. Rusovlasá dievčina s flautou začala posledný part odznova. Flauta kvílila, burácala, ak len flauta môže a vládze burácať. Benny tichučko vrčal. Zvuky počujú psy vraj šesťkrát silnejšie ako ľudia. A toto boli disonančné zvuky. Vzala ho teda na ruky a vyšla s ním von, potom hore schodmi až na samý vrch veže na balkón. Naokolo ticho padal súmrak, obloha bola zelenkavá a nad obzorom, kde zašlo slnko, červená. Skákali po nej medvede, žaby, ježe, dynastie kráľov s veľkými bradami a prázdnymi očami ako na Goyových obrazoch, ktoré sa vo chvíli menili na profil starej mamy alebo na ňu odzadu, ako nesie misu s koláčmi, z čoho o chvíľu bola osamelo idúca ťava. Kto to len povedal, že v oblakoch je všetko?
    Balkón bol dookola poistený drevenou ochodzou. Odrazu počula tichý šum, a keď pozrela dolu do vnútra veže, zacítila slabý dym fakieľ, videla okolo zábradlia každého poschodia hlavy a z pootváraných dverí vychádzala hudba, zvuky sa spájali a tvorili tichú, príjemne nepravidelnú symfóniu. Benny sa silno držal jej ruky a ani za nič by sa nebol nechal položiť na zem, lebo pod sebou cítil hĺbku.
    -- No, ako sa vám to páči? -- vyšiel Leo k nej.
    -- Je to... predovšetkým zvláštne... čakala som koncert, buď nejaký na štadióne, v športovej hale alebo klasický... toto je... ale páči sa mi to, je to akosi... akési prirodzené... Akoby ten, kto hrá, bol spojený s prostredím, akoby ho dotváral, príjemná identifikácia... neviem to inak povedať. A čo si myslíte vy?
    Leonard mlčal. Chrbtom k nej, opretý o ochodzu pozeral do súmračného údolia.
    -- Povedala som niečo, čo sa vám nezdá?
    -- Nie. Dokonca ste to vyjadrili veľmi dobre. Ani jeden kritik toto o tejto hudbe nepovedal. Ešte možno tak, že je to identifikácia nie s prostredím, ale s prírodou, s tým, čo je v človeku z prírody... A hudba je na to. Hudba je najslobodnejšie umenie, nemá hranice, tak ako vietor, more, obloha...
    -- Popierate tým klasiku?
    -- Čo rozumiete pod klasikou? Myslel som na to, že zviazať tóny do kompozície je priam hriech, no, nech je to kamufláž, cirkusové, nadrilované číslo...
    -- Protestujem. To je popretie tvorby, kombinácie, štruktúry...
    -- Hm, vyzeráte, akoby ste boli študovali...
    -- Možno som trochu študovala. Otec je známy moskovský huslista. Ale to je jedno...
    -- Vy viete po rusky? Nepoznať vám to na prízvuku...
    -- Zato vám áno. A čo potom interpreti, keď popierate komponistov. A keď nie noty, prečo nechávate vaše veci interpretovať?
    Leonarda zjavne zabávalo, ako sa rozčuľuje. -- Čím viac vás poznávam, tým je to lepšie. Inokedy to bolo naopak. Všetky očakávania sklamali.
    -- To sa vám zdá, pretože už nič nečakáte...
    -- Počúvajte. Je to pekné, keď človek pozerá do večerných oblakov.
    Započúvali sa. Tóny stúpali z kužeľa veže a oni boli bližšie k oblakom ako k zemi, večerný priestor bol zrazu naozaj nekonečný...
    -- Prečo ste odišli z mojej hudby, nepáčila sa vám? -- spýtal sa Leo, keď mali nasadnúť na motorku.
    -- Mne možno áno, ale Benny bol nespokojný. Je veľmi disonančná. Nie som si istá, či aj ja nemám rada viac melódie.

    * * *

    -- Späť ste išli pomaly, -- povedalo dievča, keď ho vysadil pred secesným domom z roku 1902.
    -- Keď vy myslíte na psa, prečo by som ja nemyslel na vás a potom... možno som chcel byť dlhšie s vami...
    Dievča sa na neho zadívalo zelenými očami, ale hneď ich sklopilo: -- Ďakujem za zvláštny večer.
    -- Ako sa vlastne voláte?
    -- Ester.
    -- Ester, kde vás nabudúce nájdem?
    Ester si v tom momente uvedomila, že ju Leo nechce vidieť na stanici metra ako doteraz.
    -- Ale ja nemám inú možnosť, -- odpovedala, akoby to naozaj bol povedal.
    -- Nepozvete ma za ten pekný večer na čaj?
    -- Teraz už nie. Ale príďte zajtra okolo štvrtej. Ten balkón hore, s nikou, je náš.
    -- O. K. Dovidenia.
    Keď sa na druhý deň Leonard blížil k domu, videl Ester, ako pomaly kráča s Bennym v náručí. Videl jej malé tenisky, ako sa z kroka na krok vlečú. Pred domom ju oslovil, a prv než jej tvár, uvidel, kým sa otočila, Bennyho znetvorené, veľké zakrvavené oko.
    -- Nejaký bastard ho uhryzol do toho zdravého, -- povedala miesto pozdravu. -- Chcem s ním ísť hneď k lekárovi, ale idem po niečo hore. Príďte zajtra.
    Leonard čakal v protiľahlom vchode a videl znova Ester, ako vyšla, na konci ulice vošla do záložne a potom zmizla za rohom. Keď sa o hodinu vracala, ešte vždy tam stál.
    -- Chcel som vám povedať, zajtra ani do konca týždňa nemôžem prísť, cestujem... Čo na to povedali?
    -- Je už starý, ale možno sa z toho dostane. Dal mu tam ophtalmoseptonexovú masť, možno sa to stiahne. Najhoršie je, že je teraz slepý, nič nevidí.
    -- Psy majú ňuch, zorientuje sa...
    -- Je už starý... -- opakovala letargicky. -- Ale poďte, uvaríme si ten čaj.
    Vyšli na tretie poschodie. Byt mal predsieň, záchod a veľkú miestnosť do L. Za jej dverami bol sprchovací kút, drez s varičom, sklápací stôl s baldachýnom, na ktorom viselo kuchynské náradie, dve stoličky, jedno staré kreslo, starý televízor, všade po stene regály s knihami. Druhá časť L bola v strede vodorovne predelená na „poschodie“ s malým rebríkom.
    -- Tam som spávala, keď žila stará mama, -- naberala Ester vodu do veľkého starého ruského čajníka. -- Dolu spávala ona. Teraz tam mám písací stôl.
    -- Každý centimeter je využitý. Kedy zomrela?
    -- Vlani. Všetko okolo mňa umiera... -- povedala Ester znechutene. Potom si sadla oproti. Počuli, ako voda ticho bublá. -- Posledný mesiac bola v nemocnici, úplne bez pohybu. Videli ste už niekedy dekubity? -- Ester nečakala na odpoveď. Musela teraz, prvý raz po roku vyrozprávať tomuto cudziemu človeku aspoň niečo z toho, na čo sa dodnes strhávala v noci: -- Sivasté, odumierajúce mäso, otvorené rany a do toho výkaly... keď som ju obrátila, umyla, zavolala sestru a tá jej to celé zastriekala, vydezinfikovala, vidím, znova pozvoľna to ide na tie rany a znova... Vedela trpieť, alebo už vôbec nič necítila, lebo sa na mňa nádherne usmievala a šepkala: Estí, Estí... moja malá... A predtým bola rok v tejto malej izbe... Bývala striedavo nervózna a zlá a zase veľmi dobrá. Napriek výpadkom pohybu chcela chodiť von. Posledné leto bolo horúce. Každý deň som s ňou zišla tie tri poschodia v strachu, že ju neudržím smerom dolu... a hore som ju takmer niesla na rukách. Potom s Bennym a tak dookola. Vtedy som prestala chodiť na prednášky. Posledný mesiac som sa už len modlila, aby zomrela...
    Ostalo dlhé ticho.
    -- Nezačali ste znova študovať?
    -- Nie. Načo. Všetko okolo mňa umiera...
    -- Čo máte s Ruskom? -- pozeral Leonard na čajník a šálky. Na zmienku o otcovi zabudol.
    -- Starká bola ruská Nemka alebo nemecká Ruska. Ako chcete. Narodila sa tu cez prvú svetovú vojnu z nemeckej matky a ruského oficiera. Žila tam a po druhej svetovej vojne sa vysťahovala sem. Prišla som za ňou, keď sa naši rozviedli, -- Ester vstala, aby už nemusela rozprávať, a Bennyho, ktorý sa s hlavou na zemi pomaly motkal zboka nabok, postavila nad misku s vodou: -- Ani tú nenájde. Je úplne slepý, -- povedala celkom ticho. Ale Benny len dvakrát oblizol a motal sa ďalej, malým čelom narážajúc o všetko v ceste. Položila ho znova na mäkký vankúš do koša pod knižnicou.

    * * *

    Keď Leonard o týždeň zazvonil, na stoličke uprostred izby videl škatuľu, v nej na pravom boku na vankúši ležal Benny, labky zložené pred sebou ako dieťa. Vedľa horela sviečka.
    -- Vypadol z balkóna, -- šepkala Ester. -- Vlastne... vyskočil za mojím hlasom... povedala som mu: Benny, idem ti kúpiť, čo máš najradšej -- pečienky, lebo sa mu to zlepšovalo, zdalo sa, že vidí, vonku bol živší... pýtal sa na balkón, hovorím mu, vyzeraj ma, rýchlo sa vrátim... a naozaj, keď som odchádzala, sedel v bezpečnej vzdialenosti od zábradlia ako vždy. Tak ma čakával... len chvíľu som sa zdržala, kto by to pomyslel... volala na mňa kámoška odvedľa, trochu sme kecali, smiala som sa práve na nejakých jej kecoch a zrazu som počula za chrbtom tupý zvuk... ležal na zemi, trhalo ho a chrčal... netrvalo to dlho... ako mohol, keď sa tak strašne bál hĺbky, práve takto skončiť. Viete, čo stále cítim? Ako mi silno, silno túli hlávku ku krku, ako decko...
    -- Poďte, Ester, pochováme ho. Poznám jedno miesto.
    Ester prikryla Bennyho dečkou z koša, Leonard zavrel škatuľu, sfúkli sviečku.
    -- Najmä v zime je to tu pekné. Pripomína mi to... -- nedokončil Leonard.
    Ester sa nepýtala, čo mu to pripomína. Bez záujmu vysadla znova na motorku, ešte raz pozrela na miesto, kde pochovali Bennyho. Zosadli na Neumarkte.
    -- Dáme si niečo? Pozývam vás.
    Ester bezmyšlienkovite prikývla. Išli teda v pravom prúde davu. Odrazu Leonard siahol dolu za jej rukou a zastavil ju. Vedľa jedného z vchodov do Kaufhofu sa chystali hrať štyria muži. V čiernych frakoch, bielych košeliach s mašľami, primáš nad päťdesiat, so šedivou vlnistou hrivou. Cez plece si prehodil biely obrúsok a napnutý postoj huslistu dával tušiť, čo sa odohrá. Na tabuľke vedľa puzdra čítali: Moskovský komorný orchester. Možnosť objednávky na domáce slávnosti. Okolo sa pri prvých tónoch tvoril kruh, ale aj mnohí s ruksakmi na chrbtoch ľahostajne prechádzali povedľa. Rušil aj čierny neumarktský blázon, ktorý chodí v zime v lete bosý, vydáva príšerné zvuky a pľuje ľudom pod nohy.
    -- A títo vyhrali vojnu, -- povedala Ester. -- Hanbím sa, že som z nich... Žobrácke impérium! -- zakliala ticho.
    -- Také jednoduché to zas nie je. A že to hovoríte práve vy...
    Ester zmĺkla. Nadšení pouliční diváci tlieskali, do husľového puzdra sa sypali mince. Leonard písal niečo na škatuľku od cigariet, podišiel k primášovi a strčil mu ju do vrecka.
    -- Patríte k ruskej mafii? -- spýtala sa ho.
    -- Nie. Len som tu už okolo hudby dosť dlho. Poslal som ich do bohatých zámočkov na Rýne. Večer čo večer zarobia toľko ako na ulici za celú zimu. Nerobievam to, ale títo boli naozaj dobrí. Počujte, Ester, viete, ako sa vyhnúť modrine? No, rohu, do ktorého by sme sa buchli, -- spýtal sa Leo mlčiacej Ester v malej kaviarni.
    Ester si odpila z kölšu a neodpovedala. Možno by mala vstať a odísť do Magnusa. Čo sú to za blbosti!
    -- Nedívajte sa tak na mňa. Myslím na to, ako vás ochrániť... Dôležité je vedieť, o čo by sme sa mohli udrieť. A ak sa tomu nemôžeme vyhnúť, aspoň to chyťme do ruky, aby sme úder zmiernili... rozumiete mi?
    -- Prečo ma chcete chrániť a pred čím? Každý má svoj osud a neujde mu... -- povedala Ester pomaly. -- Napríklad ja by som chcela cestovať... vidieť ruskú step... na ňu ste mysleli na mieste, kde sme pochovali Bennyho, však? Ale to sa mi nikdy nesplní, -- hovorila rýchlo, nečakajúc na odpoveď. -- Ledva zaplatím každý mesiac ten byt. Hľadala som prácu, ale keď sú štyri milióny nezamestnaných... chodila som upratovať, ale teraz ma nechcú, ženú ma od dverí, myslia, že ich okradnem, tak som išla somrovať, pár drobných pre Bennyho; teraz už ani to netreba... ale prečo ste ma vtedy oslovili?
    -- Viete, ľudia sú ako telly... Viete, čo to je? Tell sú vrstvy zeme zachytávajúce čas -- jednotlivé kultúry, je to prierez, v ktorom archeológovia zachytávajú jednotlivé epochy... no a keď sa ľudia stretnú, bez toho, že by vedeli prečo, oslovia sa alebo aj nie jednotlivými vrstvami v sebe. Vidíte, ja som nevedel, že ste napoly Ruska a vlastne nič o vás, a predsa ste mi nesmierne blízka, akoby až niečo zo mňa samého a neviem to vysvetliť. Podajte mi ruku, Ester.
    Ester váhavo natiahla úzku ruku a vložila ju do veľkej, teplej dlane. Obe ruky sa už nepohli, ale absolútne v tom momente zapadli do seba.
    -- Ste s niekým? Máte chlapca?
    -- Nie. Už nie. Keď som študovala, bol Róbert. Študuje právo. Aj potom sme sa ešte párkrát stretli, ale keď mi bolo najhoršie, keď zomierala starká, nechal ma o pol jedenástej večer samu na stanici S-Bahnu... a minule išiel okolo v metre a obišiel ma, sklopil oči, to veľmi bolelo, skrátka, sa ku mne nepriznal... -- vytiahla si Ester ruku z Leovej. -- Ale možno... sa ešte vráti, -- povedala ticho, sotva to počul. -- Mala som ho veľmi rada.
    -- Ester, poďte so mnou, dnes spravím čaj ja.
    Váhavo sa na neho zadívala. Prečo chce, aby s ním šla? To, že nehatene rozprávala, jej bolo vlastné. Len teraz tu bol niekto, kto o tom rozmýšľal, dopĺňal to, bolo to zaujímavé... prvý raz... akoby otec, ktorého temer nezažila... a možno ešte čosi, čo sa iskrí... a ešte... neurčitý pocit, že ju aj on potrebuje...
    Ester nevedela, ako veľmi ju potreboval v tomto rozkolísanom svete anonymity a samoty. Doteraz to tak nevnímal, ľudia mu prechádzali cez dušu a nebolo mu za nimi ľúto, vždy si stačil, vždy si bol všetkým. A tu... toto stratené, útle dievča, rozhodnuté žobrať, na začiatku života sa vzdať dôstojnosti, všetkého... tak dôsledne to robiť... v tom to bolo... a potom... tie vrstvy, tell istých vrstiev...
    Kráčali pomaly k nábrežiu Rýna, okolo Ludwigovho múzea. Pri jednokoľajke, beznádejne osamelej jednej koľaji pomníka holokaustu od Danyho Karavana, Leo kráčal, ukladajúc jednu nohu pred druhú, Ester za ním. Pred čiernymi kvádrami, do ktorých jedna koľaj ústi, pripomínajúcimi železnú pec, Leo zastal a vyvrátil hlavu hore. Ester si uvedomila, že čierne kvádre sú usporiadané do magického čísla, zastierajú z tohto miesta východ slnka a výhľad na obrovskú sochu Wilhelma na koni. Pomníky holokaustu zastierajú nemeckú históriu.
    Po nábreží šli kúsok k najstaršej zachovanej časti mesta a v dome nad talianskou reštauráciou Leví kráľ na tretom poschodí otvoril Leonard dvere do tmavého starodávneho bytu. Stlačil vypínač a razom sa rozsvietilo viacero zákutí vo veľkej predizbe. Obrazy Beethovena, Liszta, Čajkovského...
    -- Kde ste to vzali? -- zhíkla Ester. -- Myslela som, že tu budete mať samú pop-muziku. Tatko mal rád Beethovena. Teraz vraj tá jeho nová žena -- priekupníčka s kožušinami -- míňa v Grécku pri mori 500 mariek denne. On koncertuje... -- zarazila sa, lebo nevedela, prečo začala zrazu práve o otcovi a ešte o jeho druhej žene-priekupníčke a potom Leo kamsi zmizol, akoby tu zrazu bola sama... -- Halóó, -- zavolala tíško a podišla k prvým dverám. Leo sedel vo foteli a vyzeral ako prízrak. V šere sa mu beleli na pleciach šedivé prúdy vlasov. Nad fotelom viseli nejaké zvláštne domorodé husle -- drevo s jednou strunou, a keď sa obzrela, všetky steny boli ovešané rozličnými exemplármi huslí. -- Ach... -- nezmohla sa na nič iné.
    Leo hodil rukou a ťažko, bez slova vstal. Šla za ním do kuchyne, na stole stál starodávny čajník, presne aký má od starkej. Sadla si do kúta na malú pohovku. Leo obradne pripravoval čaj, takto to ona už nevie.
    -- Koľko ste vlastne v emigrácii? -- spýtala sa, pozorujúc jeho pomalé, vláčne pohyby.
    Pretože sa nepriamo pýtala na to, ako žil celý život, a pretože práve to by nevedel popísať, odpovedal celkom o inom, a predsa na jej otázku: -- Poznám tu jedného Rumuna. Schopný človek, vydal nedávno knihu -- antropológ, stará matka bola Nemka, napriek tomu mu nepriznali občianstvo. Mnohí mu pomáhali. Jedna nemecká profesorka mu zohnala byt a teraz si predlžuje pobyt, ako sa dá...
    -- Má deti? -- pýtala sa Ester, znova narážajúc viac na Lea ako na neznámeho Rumuna.
    -- Práve to je zaujímavé. Má dvoch synov. Jeden sa narodil ešte v Rumunsku, má asi dvanásť rokov, druhý je už rodený tu, má asi šesť, a teraz ostáva celej rodine dvanásť rokov, kým chlapec bude mať osemnásť, potom tu konečne budú zapísaní nastálo ako jeho rodičia a brat.
    -- Ten malý je záchrancom rodiny, to je také rozprávkové, nie? -- usmiala sa Ester.
    -- Ešte aj tak vyzerá, ako Exupéryho Malý princ -- zlaté kučery, drobný, krehký, niekedy, ak chcete, môžeme k nim zájsť... Len to je tiež tak: ona, jeho žena, bola v Rumunsku niečím, dobrá etnografka, ktorá sa tu neuplatní; on, člen akadémie vied. No a tu, odkázaní na iných, prosebníci charity, cirkvi, ona teraz študuje teológiu, niekde ju už zamestnajú, potom... aj celý nábytok, všetko majú cez cirkev...
    -- Ako to, že vy ste sa tak uchytili?
    -- Som tu už dávno, -- povedal váhavo Leo. -- A potom, tu je to celkom iná paradigma. Vy to neviete, nepamätáte sa, aké bolo kedysi Rusko... po vojne... keď sme stavali, budovali socializmus, veľmi úprimne... A potom toto Nemecko... ťažko povedať, v čom to je, na jednej strane taká úzkostlivosť, na druhej úplná ľahostajnosť k vlastným veciam. Heine ich dobre charakterizoval: sú, akoby zhltli palicu, ktorou ich bili... Preskakujem bez súvislosti, ale ono to nejako súvisí... Poviem vám princíp úspechu, keď teda chcete, veď na to sa ma vlastne pýtate... -- Leo sa oprel v hlbokom foteli a zmĺkol. Nebolo to ľahké vysvetliť. -- Človek si volí, -- pokračoval, ešte stále uvažujúc, -- medzi tým, čo mu je najdrahšie... tak, povedzme, zvolí si slobodu, tvorbu bez obmedzovania, už doma to skúšal, ale nechápali ho, príde do slobodnej demokracie, ako je táto, a vidí, že ani tu ho nik nechápe, môže to robiť, ale platí tu iná konvencia, do ktorej sa rovnako nevojde.
    -- Hovoríte slobodná demokracia... Demokracia neexistuje. Sú len silní a slabí, bohatí a chudobní. Tí prví môžu byť iba veľkorysí, ale o demokracii, ako by mala vyzerať, vedia niečo iba tí druhí, lebo o tom snívajú...
    -- Amerika je demokracia a Anglicko... veľmi stará demokracia.
    -- Amerika? To nemyslíte vážne, -- zasmiala sa krátko Ester, -- s genocídou Indiánov a Anglicko so svojimi kolóniami?
    Leo zamyslene počúval, potom sa rozvravel: -- Celkom s vami nesúhlasím. Sloboda v umení vzniká naozaj na Východe, ale dá sa plne použiť len na Západe... Náš Východ, Ester, slobodu nikdy nenájde. Pyramída, riadenie zvrchu, patriarchálny princíp, je to hlboko v ľuďoch.
    -- Nie je to balkánsky a orientálny princíp vôbec? -- spýtala sa ticho, váhavo Ester a skrížila nohy pod seba.
    Leo začudovane na ňu pozrel. Potom si spomenul na jej politologické štúdiá: -- Ako to myslíte? -- pýtal sa pre istotu. -- Myslím na bývalú Juhosláviu, na to, čo sa tam stalo, a na Izrael... na Čínu, ako pustila na druhý deň zjednotenia vojsko a tanky do Hongkongu... Koniec koncov, čo sa týka Juhoslávie -- Srbska dnes. Myslíte, že je tá invázia správna?
    -- Čo nazývate inváziou? -- znervóznel Leonard, ba skoro skríkol. -- Ja to vidím ako prelom, toto nerešpektovanie štátu... načo sú štáty? Konečne sa to poruší, dajú im dobre zabrať! Veď oni, hrdinskí Srbi, to všetko začali, genocídu v Kosove!
    Ester s úžasom a bez slova pozerala na neho, ako rozhadzuje rukami. Potom predsa len ticho, ale rozhodne povedala: -- Ak sa nemýlim, Charta NATO deklaruje obranu, nie útok a potom... Bezpečnostná rada OSN nedala súhlas na bombardovanie... nebola vyhlásená vojna a na oboch stranách zomierajú ľudia. Patríte ku krajným liberálom, že neuznávate zvrchovanosť štátov?
    -- Isteže. Hádate správne. Ale späť k tajomstvu úspechu v umení, -- ozval sa po chvíli ticha Leonard. -- Keď vezmete do úvahy, Ester, že všetky motívy umenie spracovalo už v staroveku, všetko už raz bolo povedané, hrané, maľované, potom ostáva spôsob tvorby ako nový...
    -- Pri serióznom základe vedomostí o klasických zákonitostiach? -- skočila mu do reči Ester so sotva badateľnou iróniou.
    -- Mám na mysli čo najindividuálnejšie vyjadrenie seba, -- pokračoval pokojne, -- umenie zintímnelo, lebo nenájdete dvoch ľudí rovnakých -- tak má umenie sympatizantov, malé skupiny, jednotlivcov, ktorí sa s vami identifikujú, nie celkom, ale sú akosi príbuzní -- telly, viete... V tomto, ako sa tomu dnes múdro hovorí, postmodernom svete, medzi zmiešaním všetkého so všetkým, nájdete podobne cítiacich a vidiacich, najmä ak sa ich nepokúšate zväzovať... Aj toto mesto je preto príjemné, že je križovatkou mnohých kultúr. Jediné, čo ostáva pri vlastnej podstate, je príroda, Ester. Ale vráťme sa k tajomstvu úspechu v umení... Ester... vy nepočúvate... na čo myslíte?
    -- Myslím na Bennyho... -- povedala Ester tak, ako bolo. Leo sa zvláštne, mäkko usmial a akoby urobil pohyb, celým telom pohyb k dievčaťu so sklonenou hlavou, sediacemu na jeho starej pohovke. Potom sa spamätal a povedal len: -- Chcel by som byť váš Benny.
    Ester nezdvihla hlavu, ani sa nepohla. Len tá veta jej vošla až do kostí, prebehla ňou ako náhla elektrina. -- Vyskočil za mojím hlasom... -- povedala tvrdo a posmešne.
    -- Viem, že rozprávam nezaujímavo a zdĺhavo, ale dopoviem, na čo ste sa pýtali. Tajomstvo úspechu je v tom, vymyslieť si zaujímavý aspekt a vedieť ho podať. Zaujímavý, to znamená iný... Ester, počúvate ma?
    -- Prepáčte, už nie, a keď vás zaujíma, na čo som teraz myslela, -- povedala ako natruc, -- na dobre chladené pivo u Magnusa... -- vstala, -- prevediete ma po byte? Chcela by som niečo vedieť o tých nástrojoch. Ale len krátko, nechcem vás unavovať.
    Leo mlčky vstal, cítil, ako sa mu vzďaľuje, znova cítil svoj vek a tmavé priestory bytu sa mu zdali ponuré. Ester naopak, keď sa rozsvietili lampy, akoby všetky inak muzeálne exponáty ožili, akoby ich spájala zvláštna dynamika a napätie, v čom to len je, rozmýšľala, ako išli z izby do izby.
    Leo rozprával zrazu málo. Viac mlčal, pretože každý z predmetov mal svoju dlhú históriu. Až pred poslednými dverami zastal a so stradivárkami v ruke, nepozrúc na Ester, povedal: -- Ostaňte tu, Ester, byt je veľký a ja vás nebudem rušiť. -- Zároveň si uvedomoval zbytočnosť toho návrhu, veď Ester už pred polhodinou bola v myšlienkach inde, unikala mu, bola ako vietor, napriek tomu už dávno, ba vlastne nikdy, necítil blízkosť iného človeka tak ako jej. Pozrel na jej drobné, zafúľané tenisky, vedel, že odídu, že neostanú...
    Otvoril dvere do poslednej izby. V strede bola veľká drevená dvojposteľ, pri okne stojan s notami a puzdro s husľami. Tie, na ktorých hrával naozaj, boli tu. Nad posteľou viseli zvláštne hodiny. Drevený rám starého okna malého domu, v jeho strede, tam, kde sa latky križujú, kde býva kľučka, veľká čierna podošva, v nej hodinové ručičky, zjavne funkčné.
    Ester zatajila dych, keď si uvedomila zmysel obrazu: -- Čo je to?
    -- To mi venoval môj najlepší priateľ, vraj by šiel za mnou na kraj sveta, ale... ani sem nikdy neprišiel. Asi nemohol. Jedna z mála vecí, ktoré som si z Ruska priviezol.
    -- A... toto? -- ukázala nesmelo Ester na stenu, kde vedľa obrazu-času viseli neuveriteľne útle, už sivé baletné topánky.
    -- Matka bola baletka...

(z knihy próz TELL, 1999)