Anton Hykisch
-- prozaik, dramatik, publicista, narodený v Banskej Štiavnici (1932)

Slobodné kráľovské mesto

    1.
    Bola to dovolenka v osamelosti. A keďže osamelosť pre mladého človeka je stavom núdze, bola to dovolenka z núdze.
    Možno sa pri tomto zistení cítil troška zle. Je nevďačné tvrdiť o letných dňoch strávených v rodnom mestečku, že je to dovolenka z núdze.
    Všetko išlo, ako predpokladal. Bolo mu to známe z detských rokov a v prvé dni mu pôsobilo rozkoš chodiť po uliciach detstva v dlhých nohaviciach, s diplomom a plnou peňaženkou vo vrecku. Nekonečne dlho spal, dovolenka v osamelosti sa skracuje spánkom, potom doobeda chodil po hlavnej ulici a díval sa s neskrývaným obdivom naturalizovaného domorodca na turistky.
    Potom absolvoval rodinný obed a návštevy u niekoľkých tetiek, absolvoval to s vytrvalosťou, ktorú mu dodávalo len popoludňajšie kúpanie. Len tak mohol s treťou tetou prekonať i prechádzku na cintoríne, kde sa potkýnal o pováľané náhrobky a horlivo nosil vodu v kanvičke, aby sa astry zmohli a dostali vlahu. Cítil sa vtedy mladý.
    Večer sa vracal do mesta s mokrými plavkami v ruke a bez chuti chlóru v očiach. Bol unavený, v meste medzi múrmi bolo chladno a nikdy netúžil po pive. Vždy si tak hodinku myslel, že sa teraz nudí a tento večer stráviť bez ženy je nezmysel, ale o pol deviatej sa korzo vyprázdnilo a v dvoch kaviarňach boli samí chlapi nad pivom a nad kartami a niekoľko turistov.
    Slobodné kráľovské mesto, ešte spred tatárskeho vpádu, malo na hlavnej ulici žiarivkové osvetlenie, ale omietka sa sypala na hlavu aj teraz a bolo jej dosť na ďalšie tisícročie.
    Vtedy sa vracal do domu, kde steny medzi izbami mali v priemere deväťdesiat centimetrov a obvodové múry vyše metra. Snažil sa na to nemyslieť a prižmúril oči, aby videl prírodné kúpalisko s tmavými telami, ktoré nemali v priemere deväťdesiat centimetrov, žili a dýchali, jednoducho pripomínali dovolenku, o ktorú tu vlastne išlo.
    Starostlivo zatváral za sebou ťažkú okovanú bránu a kľúč zavesil na určený klinec, čo bol vedľa vchodu najmenej dvadsať rokov. Strýc bol už mŕtvy, jedine tohto človeka sa mohol spýtať, odkedy je tu zhrdzavený klinec. Starcov v rodnom dome sa opýtať nemohol, driemali na stoličkách a to bola predohra spánku. Presne päť minút po pol desiatej.

    2.
    Prebudil sa čosi po polnoci, v izbe bolo svetlo, mesiac šialený a usmieval sa z empírového zrkadla, bolo to zúfalé a človek mohol dostať šok, lebo zrkadlo bolo na dva kroky od širokého divána.
    V literatúre sa to nestáva, v  živote áno. Bolel ho zub.
    Nebol tým nijako prekvapený, čo neznamená, že nebol z toho nešťastný. Nosil vždy so sebou sedolor, nezapálil nočnú lampičku, ale pri mesačnej iluminácii po krátkom čase vylovil z nohavíc tabletky. Zbytok vody v pohári bol teplý a odstáty ako široký dvor okolo mesiaca.
    Preglgol a nič sa nezmenilo.
    Vyliezol načisto spod perín a oprel sa o vŕzgajúce okno, vonku bol vánok a pod domom šumeli stromy, ktoré nevidel, a mlčali žiarivky na náprotivnej stráni, ktoré videl. O hodinu začne tabletka účinkovať, potiahol si pyžamové nohavice, vyklonil sa z okna, nalomil muškát v debničke, snažil sa ho zarovnať, keby sa mu bolo chcelo ísť k stolu po zápalky, bol by kvet trocha podoprel, všetko sa v živote podopiera, život sa skladá z radu podopieraní, myslených, pravdaže, v dobrom.
    Ešte dva dni a potom odcestuje do Bratislavy. Všetko zmizne a bude už len zbytok letného kúpaliska, Zlaté piesky, kolegyne, rysovacia doska a nový šéf, ktorý sa ešte neprejavil čo a ako. Už po dovolenke, nepršalo vám? Ja som bola v Mamai, to je rozprávka, musíte tam ísť, ste slobodný, preboha, pre vás to nie je problém, nič nevravte a projekt musí byť fertig na podpis do dvadsiateho. Áno, pani Benková, výkresy budú do dvadsiateho.
    Zub bolí a v tejto chvíli odpočívajú na stenách pod klenbami hradného múzea banskí grófi a ktovie, či aj na nich svieti mesiac a či aj títo ľudia naozaj žili a či ich boleli zuby, tieto voskové tváre v zlatých rámoch, čo skrývali vo svojich ryhách zahádzaný čistý a decentný prach.
    Dom, v ktorom spím, má obvodové múry čosi vyše metra, to mi nejde ako projektantovi z mysle. Ako decku mu to nevadilo, teraz nad tým premýšľa a bolí ho zub. Dom je nádherný, je v ňom chladno aj teraz v auguste, a tu medzi múrmi ti neprídu na um horúce augustové noci.
    Vonku za oknami je všetko ako efektná divadelná kulisa s tylovou oponou na proscéniu.
    Dva hrady -- to je naozaj mesto, ako sa patrí. Turistom štedro poskytuje propagačné brožúrky a návštevníci obdivujú ich kriedový papier, on tu však vyrástol a len teraz si uvedomuje, aký luxus je mať až dva hrady nad mestom a oba vidno práve z tohto okna.
    Pod týmto domom sú okrem toho terasy ulíc, medzi nimi miniatúrne a strmé záhrady, strechy rozhádzané ako karty na rozdupanom piesku, bojí sa, že sa dodriapu pod krehkou pílkou mesačného svitu.
    Slobodné kráľovské mesto nemalo generálneho projektanta a stavali ho stáročia. Znie to vznešene, ale zub ho pravdivo bolí hádam nad tristoročným múrom, ktorý je na Slovensku nových sídlisk pomaly vzácnosťou, nad ktorou sa človek nadchýna aj s uboleným nervom v  zubnej korunke.
    Nefajčil, ale teraz zatúžil po cigarete, aby v jej dyme zaplašil nielen bolesť, ale aj strieborný mesiac, chcel ho vyhnať zo zrkadla, lebo teraz svetlo oblapilo sošku Kleopatry, veľmi gýčovitú sošku, veď Kleopatra bola pekná a nemala deformované stehná a prsníky, ku ktorým sa približoval zelený had, chvalabohu, nikdy sa k nim nedostal. Keď mal štrnásť rokov, táto soška ho vzrušovala a želal si, aby bola väčšia, teraz možno stojí pred ženbou a soška je veľmi maličká.
    Pozrel sa na hodinky. Všetko bolo strnulé, nikde ani hláska ani kroku, je to úžasne pracovité banícke mesto, v noci sa spí a len niekedy sa miluje, cez deň sa fachčí a poobede sa kritizujú turisti.
    Koľké prázdniny tu strávil takto bez boja nad knižkami a s vytrénovanými svalmi od plávania! A teraz každý spí. Namojdušu, nie je to veľkomesto, v ktorom si možno v noci predstavovať veľmi čudné a zaujímavé veci, niekto počíta, iný vypravuje vlak, miluje ženu alebo stráži kasárne, nahráva rozhlasovú reláciu alebo kladie panely na novom sídlisku v nočnej smene.
    Spí. Určite spí.
    Možno to bude doháňať ešte dva týždne. V tomto meste aj mladé ženy spia veľmi veľa. Šetria sa. A on si zúfalo myslí: Pre koho?

    3.
    Doma nemajú pivo, len teplú vyprchanú minerálku a vtedy predvčerom bolo aj večer mimoriadne horúco.
    Sadol si teda na terasu kaviarne a dolu hrala hudba. Pri parkete hlúčky turistov a miestne veličiny nad debatami o pláne okresného stavebného podniku a Mikulčíčkinej afére v kombinačke s účtovníkom z Raja, tu v hoteli, prosím.
    Pivo bolo chladené, veľmi pekne ďakujem, je lepšie ako v Bratislave, aspoň niečo možno okrem iného v tomto bývalom kráľovskom meste pochváliť. Ďakujem, odpovedal úctivo čašník, i keď už nie sme ani len okresným mestom, udržujeme si štandard, na ktorý sme boli zvyknutí. Bolo to seriózne a možno to čašník vravel každému, kto sa nepodobal na predsedu MNV a vyzeral ako cudzinec.
    Samozrejme, čašník sa zmýlil, ale vtedy to nášho hosťa nad pivom potešilo.
    Potom si starostlivo vyhliadol vysokú čiernu ženu v tesných bielych šatách, zhora z terasy videl všetko, aj krásny výstrih. Usmieval sa a rozhodol sa, že si s ňou zatancuje, lebo ju obťažoval chlapík v kockovanej košeli. Červený a opitý. A on neznáša opitých ľudí, pokiaľ nie je sám v takom stave.
    Pravdaže to bola vznešená a pekná žena, skoro bájna, na jeho krátkozrakosť sa pohybovala graciózne a bola tu, v tomto meste na nejakom zájazde, lebo sedeli v boxe len dve a znudené tancovali s opitými bývalými kráľovskými mešťanmi.
    Sadol si teda dolu, o dva stoly ďalej od miesta bojiska, objednal si dve deci červeného, ktoré už nebolo chladené, keď k nemu pristúpil pretučnený Jano Marčák, potľapkal ho po pleci a zareval:
    -- Vitaj, Pipo, ty stará filcka... Poď si k nám sadnúť.
    Nemohol si tam ísť sadnúť, lebo Marčák bol opitý a sedel s Kockovaným. To zrejme nešlo.
    -- Sadni si, Jano, -- stiahol ho na stoličku, dal mu glgnúť z vína a Jano Marčák mu povedal, som rád, že sa stretávam so spolužiakom, nemohol som doštudovať a tak som montérom, stučnel som (priložil si jeho ruku na svoje dvadsaťpäťročné brucho a začal ho hladkať, potom vylial zbytok vína na obrus) a ženy mi chutia, len ich je tu málo a všetky sú známe, boha im, kamarát, nebuď nafúkaný, ak si hneď k  nám nelofneš, urazím sa.
    -- Ďakujem ti, -- odpovedal mu ticho, -- dúfam, že sa máš ako montér bohovsky, počul som, že chceš predať motorku a oktáviu budeš mať hneď. A ak by si nebol momentálne šťastný, z toho si nič nerob, ani ja som nie.
    Pripiť si už nemali z čoho, Jano sa odplazil a zdrapil Kockovaného za plece, ukázal na mňa a zahrozil mi, vtedy som videl, že Kockovaný úpie pod päsťou Marčákovou, a vykročil som za ženou v bielom.
    Tak to bolo, presne tak, biele šaty ako tabletka sedoloru.

    4.
    Napriek všetkej snahe spoločenských príručiek a kurzov spoločenského tanca v PKO, tanec je vždy, už od prvej chvíľky veľavravné interview.
    Bola prítulná a pripisoval to obojstranne cudzote. Dvaja osamelí v cudzom meste sa bezpečne zblížia i telesne. Bol to infantilný rozhovor, ktorý rúcal dobré predstavy z  vkusných šiat:
    -- Ste tu nadlho?
    -- O dva dni odchádzam, pani.
    -- Dovolenka...? Skúsme to rýchlejšie. A nie som pani. Prikývol a nevedel na čo. Vlasy mala skvelé a dobre udržované, sestra je holička a on sa v tom vyznal.
    -- Ste tu na výlete...? slečna?
    -- Mám vám to prezradiť?
    Pravdaže, medzitým prestali hrať.
    -- Ten chlap, v kockovanej... obťažoval vás...
    -- Ďakujem, rytier, zachránili ste ma.
    Aj nabudúce, pomyslel si a hľadel do prevrhnutého pohára, ktorý odtekal zlosťou Jana Marčáka.
    Po prestávke boli prví na parkete a pokračovali.
    -- Predstavte si, mladý muž, ja vás poznám.
    -- Nie som slávny... Vedeli by ste rozkresľovať obvodové murivo a priečky?
    -- Dnes večer nehovoríme o práci... Poznám vás. Mali ste desať rokov a --
    -- Neboli sme do seba zamilovaní?
    Pocítil, že to bolo hlúpe a netaktné, mesto je veľmi malé a teraz horúčkovite premýšľal a predstavoval si ušubrané spolužiačky s mašličkami, bože, ako jej voňajú vlasy a tancuje výborne.
    -- Poznám aj vašich rodičov, aj na vášho strýka sa pamätám.
    -- Nemôžem vám tieto informácie odvolejbalovať.
    -- Môžete si ich odtancovať. Páčim sa vám...? Naozaj sa na mňa nepamätáte?
    A potom znova. Kedy odchádzate? O štyri dni? Už o štyri dni a boli ste tu už desať dní. Skoro jej vykĺzlo, to je škoda.
    Bol sklamaný. Nie je to turistka, každý ju tu iste pozná a títo mešťania majú sakramentsky dobrú pamäť, zajtra ma už s niekym spária, ale usmieval sa na ňu, lebo mu bolo dobre a ona to vedela.
    Na tanec sa viac nepamätal. Sedolorové šaty a vlasy. Všetko je dobre známe.

    5.
    Veci sa končia pred dvanástou, lebo čašníci bývajú nad mestom vo vŕškoch a jeden ide aj na autobus do susednej dediny.
    Stál vonku pred hotelom a čudoval sa, aké je to zrazu všetko bez problémov.
    -- Moja švagriná, -- predstavil vysokú staršiu ženu. Zadíval sa na ňu pod lampou. Nevolá sa Trieska, ale jav sa vždy nerovná podstate.
    Trieska si vykračovala vedľa nich, nechichotala sa a všetko brala vážne, a im dvom sa ruky nenápadne stretli. Bola obyčajná letná noc s dávkou vánku, ktorý rozcuchával vlasy, a pri Trieske nemohol myslieť na lásku ani na nič podobné.
    Znudený čakal, kým prejdú dlhánskou hlavnou ulicou a pred bránou ho sedolorové šaty poprosia podržať kabelku, kým otvorím bránu, to sú všetko obrovské brány ako na neprístupných hradoch. Ďakujem, bolo to krásne, škoda, že už odchádzate, spomeňte si na nás v Bratislave. Pá... A padací most ženského hradu sa s hrmotom a rinčaním hrdzavých reťazí zdvihne do augustovej noci.
    Trieska sa nečakane odpojila a išli sami vari päť minút strmou ulicou, a keby sa nebola spýtala, či sa ešte z detstva pamätá, kde bola n-ská čistiareň, boli by mlčali úplne beznádejne, naplnení napätím, o ktorom sa nedalo hovoriť.
    Bývalé kráľovské mesto bolo opustené a prvý raz bol rád, že má na nohách sandále s gumovou podrážkou. Podľa zvuku on pri nej neexistoval, bola len ona, jej pekné topánky na stredovekej dlažbe, na obrovských obrúsených a vydutých dlaždiciach.
    -- Naozaj sa už nepamätáte, kde bola naša práčovňa? Mama tam pracovala šestnásť hodín denne.
    Zastala pred jednoposchodovým domom, ktorý mal zase obvodové murivo vari vyše metra a oblúkovú bránu, nepoprosila ho, aby jej podržal kabelku, ale šikovne otvorila obrovskú bránu, ktorá nezavŕzgala. A vtedy sa mu zazdalo, že je šesťročný a cíti, bezpečne cíti spoza brány zvláštnu vôňu práčovne a chemickej čistiarne a vidí na dvore porozkladané drevené sudy s roztokmi a dráždivou farbou, ktorá útočí na vybielené plátna a blúzky.
    Bola blízko neho a uvedomoval si, že to, čo cíti, sú jej vlasy.

    6.
    Pohol sa v okne a zdalo sa mu, že sedolor začína účinkovať, ale v žiadnom prípade nemôže spať, lebo vonku je mesiac a toto mesto existuje ako v rozprávke.
    Kdesi tam hore, pod hradom, cítil tie vlasy.
    Chytil ju za ruku, stískal jej prsty a premýšľal, čo robia tie ruky cez deň, včera, dnes, o dva dni, keď on tu nebude.
    Privrela bránu a boli pod oblúkmi veľkej a dlhej brány bývalej n-skej čistiarne. Išiel vedľa nej, lebo v jeho dlani bola jej ruka a očami namáhavo vnímal spoza oblúka široký štvorcový dvor s mohutnými pavlačami.
    Bola v strehu a potom sa o neho oprela.
    -- Budeme sa dlho lúčiť? -- povedal pošepky. Vedel, že teraz sa bozkajú a ona zmizne kdesi v tomto podjazde.
    Bol prekvapený a zacítil, že neodíde. Ani žena. Ani on.
    Spoza jej opáleného pleca díval sa po dvore, za ktorým sa slabým objatím naťahovala skromná lampa v  kúte, a čakal, kto sa vynorí z polnočných úkrytov. Mal by som ísť domov, starí sa zobudia, keď sa budem plaziť cez spálňu a zase prevrhnem fľašu santovky pri otcovej posteli.
    Trocha sa uvoľnil a chcel pomaly odísť k bráne, chcel aby ona išla s ním a mohli sa oprieť o dobré drevo tejto brány.
    -- Poďme na kávu... Ale neprezradíš ma?
    Roztvorili sa mu oči, ona ho pohladila, vzala za ruku a poslepiačky otvorila kdesi na boku sklené dvere, ktoré viedli na točité schodište.
    -- Prosím ťa... veľmi ticho, -- prechádzali niečím, čo spoza roliet mohla byť kuchyňa ako tanečná sieň. Zatvárala za sebou dvere veľmi starostlivo, na kľúč. Stískal ju oveľa viacej a pocítil na líci obrovskú vlnu hanby, ktorá ho ošpliechala tak, že ju mohol osušiť len viditeľným prejavom náklonnosti a neočakávaného zblíženia.
    V nasledujúcich sekundách sedel vedľa nej na širokom diváne, svietila malá lampička a sedel v strehu nad sklenými dvermi s kretónom, za ktorými spala jej matka.
    -- Vitaj, -- povedala nahlas a s hrmotom otvorila barovú skrinku, vybrala starú karafu s korkovým venčekom a naliala do nemoderných kalíškov, nepýtal sa, čo to je, len pil, triasla sa mu ruka a kvapol jej na šaty, rozosmiala sa, sú už dosť pokrčené, čo myslíš, zajtra pôjdu do prania, na zdravie, na najkrajší deň života.
    Vypil dva kalíšky rýchlo za sebou, nedôverčivo sa díval na nízke dvere s kretónom a odvracal zrak od jej šiat, lebo sa bál o seba.
    V izbe bolo absolútne ticho bez mrazu, okná boli neurčito zakryté a nebolo tu ani zvuku okrem ich dychu, dych bol skôr optický, nadvihovali sa jej prsia, bolo to pravidelné a strašné, prestal piť.
    -- Čo si o mne myslíš? -- spýtala sa.
    Nepovedal, čo si myslel, ale sa k nej priblížil, už ju mal celú v rukách, bola ťažká, ťažšia, ako prezrádzali šaty, toto nebola nikdy moja spolužiačka, je ako zrelý septembrový plod a nikdy nemohla mať na sebe mašličky.
    -- Si krásna... takú ženu som ešte nevidel, necítil... -- dodal veľmi ticho a pomaly, ale bol o tom presvedčený. Točila sa mu hlava, cítil, že sa musí zachytiť, aby sa nepremenil v nič.
    Hladkala mu tvár, ty nevieš nič, každý rok som sa na vás tešila, chlapci, chodili ste z fakúlt z Bratislavy, z Košíc, len ja som tu bez školy čistá ako ľalia vypáchla v tieni práčovne, n-skej práčovne, môj milý, pi, len pi, ak neklameš, že som najkrajšia, vypi more a potom ťa čakám. Nezáleží na tom, čo si myslíš, ak ma cítiš a nevieš premýšľať.
    -- Neviem.
    Snaží sa teraz zacítiť to všetko, čo ho v týchto chvíľach okružovalo, chcelo sa mu výskať a maznali sa s menami ako najmenšie deti. Najkrajšia žena. Najkrajšia žena. Za oknami je ticho. Najkrajšia žena.
    Bola jedna hodina po polnoci a obaja sa prestali dívať na dvere s kretónom, vstali, premeriavali sa, striedavo sedeli a stáli, dotýkali sa jeden druhého a šepkali si nezmysly.
    -- Nehovor o tom, aký som bol ako študent, dobre?
    -- Ako dobre, že sa na mňa nepamätáš. Teraz sa ti veľmi páčim... Povedz po mne... Veľmi sa ti páčim... Zopakuj to!
    Ležali vedľa seba a necítili pod sebou rozstrapkané podušky. Bola ako moderná váza s úzkym hrdlom a tvarmi, ktoré nikto nevedel ohodnotiť, kde sa vedome zužovali, ale nakoniec tvary boli tu a boli nezameniteľné, nepodkupné, boli tu a boli jeho, bez prudérie, nárekov i chichotu, chcel zrazu fajčiť, či by sa boli spamätali, nemali síl.
    Narovnala sa nad strakatou poduškou.
    -- Čo bude zajtra?
    Dívala sa so strachom, ale potom sa kruhy strachu rozišli po hladine a znova si ľahla, zatvorila oči a zase rozprávali a vedeli, že naplnenie je veľmi blízke.
    -- Prídeš za mnou do Bratislavy? – vytiahol blok a ťahal papier, chcel načmárať telefónne číslo projekčnej kancelárie, štvrté poschodie vpravo, predposledné dvere, to ľahko nájdeš.
    -- Neodídeš. Neodídeš, -- opakovala a bola v ňom už dávno, nebolo nič, ani sedolor, existovali a to bolo všetko nič.
    -- Koľko máš rokov?
    -- Dvadsaťpäť.
    Jej sa nepýtal. Bola silná a zároveň nadobúdala krehkosť váz budúcich matiek.
    -- Ja mám dvadsaťšesť. Nevadí ti to?
    Zdvihol ju a stáli znova vedľa seba, pomaly otvorila dvere tam kdesi do kuchyne, obaja cítili, že tma je ich priateľom, vykĺzli von a nevedeli, kto bol kde, sedeli potom na nejakej truhlici, z ktorej spadla dečka a jemu vypadli kľúče z vrecka, za oknom na dvore bola lampa a nehybné oblúky, napoly zosypané arkády a spiace dvadsiate storočie.
    Potom si videli len oblúky obočia a hovorili, že sú to arkády, nič iného sa spoza záclonky nelesklo, o to viac sa zbystrili ostatné zmysly a vnímali sa v tejto neúplnej tme jasnejšie ako hocikedy predtým. Cítil, že takto bezpečne a pri plnom svetle nebude nikoho ľúbiť už nikdy na svete, toto svetlo by bolo zázrakom fyzikov, dalo by sa s ním vyhrievať, poháňať stroje i riešiť rovnice.
    Mal ju pri sebe a cítil, že aj ona premýšľa nad tým, čo znamená chvíľa a prečo je svet zložený z dlhej rieky veľkého času a z nečakaných chvíľ, ktoré sa zastavujú a nepremýšľa sa. Kde sa žije, ako sa žije? Kto žije a kedy žije? Vo veľkom plynutí, v tých malých chvíľach? Pravdaže vo veľkom plynutí, vedel, že musí v to veriť, ale tu boli vlasy a bezmedzná oddanosť, aká sa nehádže dobytku, len ľuďom, a ak sa človek nechce hanbiť, musí si ju zaslúžiť a je večným dlžníkom, kým nevydá zo seba všetko, čo má na tejto zemi. Čo mám na tejto zemi a nezávisí od mozgovej kôry, škôl i šiat, od múrov a od času, čo môžem dať...
    Zdal sa sám sebe slabý na túto veľkú úlohu, všetko sa zrazu nečakane skomplikovalo, lebo tu nešlo o to vyspať sa a potom ticho odísť a uvážiť, či to bolo dobré a či sa aj ona dobre cítila.
    Ticho, v ktorom vyrastajú obrysy kuchynského stola, predsa sa možno búra vesmír. Aspoň v tomto meste a v tejto chvíli. Vesmír bez rozžiareného mesiaca. Či to cíti aj ona? Myslí na to? Môže teraz ona spať, povedzte, môže?

    7.
    Obaja vedeli, že minúty prinesú aj odliv a prestali sa ho báť. Všetko sa stalo a potom sa upravujú vlasy a pokrčené šaty. Nahmatal spadnuté kľúče a zrazu ticho povedala:
    -- Vzal by si si ma? Ako dobre, že nemôžeš, lebo v decembri. No áno, vydávam sa. Pred Vianocami. Nepošlem ti oznámenie, nenahneváš sa?
    Vrhli sa k sebe a bozkávali sa nanovo a možno vzlykali, keby to nebolo pravdivé, bolo by to banálne, ale to všetko je boľavý zub a jedna dovolenka v osamelosti.
    -- Ja sa nežením, -- povedal zbytočne a chcel sa ešte viac usmievať.
    Prečo takíto ľudia nečakajú?
    -- Na teba? Kým sa ti uráči všimnúť si vidiečanky? Pán vysokoškolák.
    Chytil ju a zapchával jej ústa. Si hlúpučká, chodili sme sem na prázdniny štyri roky a báli sme sa vás, dievčatá, tak ste sa zmenili, ste mocné a vznešené, že sme sa báli, budúce ženy potentátov mesta, riaditeľov kombinátov, námestníkov, tajomníkov národných výborov, referentov, profesorov, pánov primárov.
    -- Mlč.
    Chytila jeho hlavu do dlaní, snívali sme o vás, ste z tohto kraja a vy sa nevraciate a dačo tu hnije, prichádzajú sem ľudia so spartakmi a musia sem prekladať ľudí, na príkaz strany sem chodia mladí ľudia pracovať do zapadákova, lebo tieto múry by sa rozsypali bez normálnych ľudí.
    -- Je to dobrý človek?
    -- Je to normálny človek. Veľa chce a je tvrdý... Budeš mnou pohŕdať, lebo budeme mať auto a veno zo zbytkov dlane mojej matky... -- zasmiala sa, -- spomeň si na n-skú čistiareň.
    -- Prežil som v  nej najkrajší...
    -- Psst!
    Poutierala mu ústa vreckovkou, navlhčila ju pod dýchavičným vodovodom, ktorý s rachotom prebúdzal stáročný dom a rozkmital arkády pod nimi.
    -- Kde pracuješ? Zajtra --
    Bürgerský dom pod novým hradom. Pokladnica prevádzkarne emenvé.
    -- On tam tiež pracuje?
    . -- Nie, ale tam robia komplexnú previerku. Ak chceš, príď! Nezľaknem sa.
    Bozkali sa a možno to bolo naposledy.
    Schody boli v prostriedku zodraté a zaoblené a prudko sa zvažovali, bol v jej rukách a zdalo sa mu, že ona veľmi štrkoce kľúčmi.
    Brána bola dlhá, možno to bolo desať metrov a nevidel, aká je hore klenba, ale nepohli sa, prejsť týchto desať metrov trvalo možno hodinu, bolo to všetko jedno a vedz, zajtra prídem.
    -- Idem na dovolenku. Napozajtra, k jazerám.
    Ale zajtra tu bude. Zajtra.

    8.
    Musel privrieť okno, lebo začalo pršať a muškáty sa striasali.
    Kleopatra mala fušerskú postavu a had bol ako schudnutá uhorka.
    Do rána sa vyjasní a on bude dúfať, že vie, prečo hodno žiť v dvadsiatich piatich rokoch.
    A možno aj tie stocentimetrové múry sú nevinnou hračkou malého mesta.
    Pomaly si ľahol do postele a zabával sa tým, že tuho myslel na ňu, a bol presvedčený, že ju bude úspešne prenasledovať sugesciou. Veď pod hrad to nebolo ani tak ďaleko. Nato stačí každá televízna anténa.
    Nie, naozaj, nebola to dovolenka z  núdze v tomto slobodnom kráľovskom meste.
    Konečne sa mohol usmiať. Sedolor je biely a skvelý, zuby sú biele a zaspávajú v omámení, ktoré vydychuje akúsi čudnú samopašnú veselosť zaľúbených.

(ze souboru povídek Stretol som ťa, 1963)