Logo Obrys-Kmen

 Číslo 17
Příloha internetového Obrysu - Kmene
1. května 2005 


Andej Chudoba
-- prozaik, básnik, scenárista, narodený v Malých Krškanoch (1927)

Sneh a havrany

Andrej Chudoba     Krajom prehvižďala nočná trojkráľová víchrica, ale ráno bolo pokojné a čisté a zaviaty dvor spola odmetený. Vo dverách stál strýc v baranici, hľadel na ružové nebeské baránky a zhlboka vdychoval priestranné biele ticho, v ktorom akoby zamrzli všetky hlasy, keď sa tu z ničoho nič tlmene, akoby spod ľadu, z blízkej zaviatej dediny ozvalo clivé klinganie umieráčika.
    -- Už sa zasa havran kolíše na zvone, -- zašomral strýc a kapcom odkopol trojfarebného kocúra, čo sa mu obšmietal okolo nôh. Strýc, územčistý červenolíci šesťdesiatnik, neznášal mačky a ženy, možno aj preto, že už roky žil pod jednou strechou s dvoma švagrinami a troma neterami, teda s mojou sestrou a s dvoma mojimi sesternicami. Strýc považoval havrana za posla smrti a hlas umieráčika pravidelne sprevádzal prirovnaním, ktoré pred chvíľou vyslovil. Veril na staré čáry-máry, znamenia a mámenia a svätosväte tvrdil, že vrany a havrany ohlasujú nešťastie a smrť, pretože keď sa jeden z jeho štyroch bratov, alkoholik, istej daždivej jesene utopil v zaliatom hrobe, pár dní predtým prileteli nadol tí „čierni diabli“, jeden z nich sa usadil na domovom štíte a on, strýc, by mohol odprisahať, že potrikrát vykrákal bratovo meno.
    Strýčiná, vdova po utopencovi, očistila na snehu dno medeného kotla, zboku fľochla na strýca a opovržlivo nakrivila ústa.
    -- Zasa si fľašku cical, ty starý trepák?! -- A hneď nalačno, aby mu fruštik nezaškodil, pripojila sa ďalšia švagriná, moja matka, počerná s veľkými hnedými očami a nápadne hrubými perami, tiež vdova, čo miešala vo vedre pomyje pre prasce.
    Vtom -- akoby zhora ktosi mocne fúkol -- sneh na streche sa zvíril do iskrivého obláčika a zasypal obe vdovy, takže sa v okamihu premenili na sochy zo starého striebra.
    Obe žensky zapišťali. Jedna z nich vykríkla:
    -- Vari sa tamhore bosorky besnia!
    Snehový poprašok zasiahol aj strýca. Otriasol hnedú baranicu a s prižmúrenými očami skúmal vysoké nebo.
    -- To nie je dobré znamenie. Ten vetrisko sa ešte vráti.
    Sestra vo vnútri, celá v tmavom, v modrotlačovej blúze s vyhrnutými rukávmi a zamúčenými rukami, sa nahla ku oknu, no nie kvôli snehovému mračnu, ale kvôli vojakom, čo v uzavretom tvare pochodovali cez dvor, štrngotali plechovými šálkami, šliapali nadol k dedine na raňajky. Viedol ich prešedivený okuliarnatý nadporučík, ale ostatní boli zväčša sedemnásť-osemnásťroční mládenci, štíhli a vystrihaní a doružova vyštípaní mrazom. Sivozelené súkenné šiltovky mali stiahnuté až na uši, pochodujúci vzadu sa na sestru usmievali. Boli to dve čaty horských strelcov a prišli k nám ešte pred Vianocami. Veľmi nám asi nedôverovali, lebo kamkoľvek sa pohli, všade len so samopalmi a nadporučík, ktorý sa ubytoval u nás, spával zväčša obutý a dozaista vedel prečo, lebo ešte aj nočnú víchricu občas prehlušovalo temné dunenie, pripomínajúce vzdialenú letnú búrku. Ubytovali sa v opustenej pastierni povyše nás, k nám chodievali po vodu, lebo na kopci nebola studňa, kúrili v starej hlinenej peci, ich dym sa miešal s naším dymom, tak ako náš život s  ich životom. Nadporučík aspoň desať ráz cez deň meral tých dvesto metrov k chalupe pod slamou chodníkom popri starom orechu, čo sa sčasti nakláňal nad zaviatou záhradou, vprostred nej trčali dva strašiaky s  handrovými hlavami.
    Keď dôstojník s pobočníkom-tlmočníkom po prvý raz vošli do kuchyne, strýčiná akurát sedela za krosnami a sestra, sedemnásťročná urastená hepa, miesila v koryte na koníku cesto na chlieb. Dôstojník nás po vojensky stroho pozdravil, všetkým prítomným popodával ruku, dokonca aj mne, pätnásťročnému výrastkovi, prezrel si izbu, v ktorej mal bývať, súhlasne pokýval hlavou, cestou naspäť sa vyhol lampe visiacej z povaly a zastal uprostred kuchyne. Stál tam vysoký muž, štyridsiatnik, v krátkom kožuchu, podšitom mačacinou, ružovobelaso vyholený, v okuliaroch, s podlhovastou tvárou a rovnými úzkymi bledými perami, ozajstný nordický typ, nemecký dôstojník, akého nám neskoršie ukazovali vo vojnových filmoch. Čosi ho nečakane zaujalo, možno čosi preňho nezvyčajné, no z jeho stuhnutej tváre a sklenobelasých očí sme nemohli nič vyčítať. Všimli sme si len, že od jeho pravého oka smerom k ryhe nad ústami, sa mihol zvláštny zášklb a zjarčil jeho líce čímsi, čo sa podobalo vráske, odhaľujúcej starú, dávno zahojenú jazvu. Možno tá jazva tam ani nebola, možno to bol len tenký pásik odrazeného svetla, možno to bol len mimovoľný mimický pohyb, vyjadroval však niečo hlboko vnútorné, zatajované, pre nás nezrozumiteľné. Jasný nám bol iba smer jeho pohľadu. Uprene hľadel na sestru miesiacu cesto, na jej bielu šiju nad širokým tmavým golierom, na vyhrnuté rukávy a na jej mocné zamúčené ruky, obratne a vytrvalo hnetúce cesto, na jej stúpajúce a klesajúce plecia, lebo zhlboka dýchala, až dychčala, rozfukovala ružový múčny prach, čo krúžil okolo nej a zľahka sadal na jej jasnočervenú šatku, uviazanú vôkol hlavy. Nemohli sme ten pohľad prehliadnuť, ale nikto z nás mu poriadne nerozumel. Mohlo to byť náhle zaujatie neznámou prácou alebo dávno nevidený obraz mierového zátišia, hra farieb a svetla na rozpálenej dievčenskej tvári alebo predvianočná nálada vyžarujúca z pokojných domáckych vecí rozmiestnených v priestore. Nezrozumiteľné ticho, v ktorom bolo počuť iba vŕzganie dreveného koníka a mľaskavý zvuk mieseného cesta, konečne prerušil voľajaký priezračný letiaci tieň -- zo strechy sa zošudil naviaty sneh a v slnečnom svetle sa zatrblietal ako meteorický roj... Hneď potom sa nehybná scéna znova pohla a ozvučila, znova som vykladal orechy z vreca do slamienky, strýc znova štiepal polienka pri sporáku a matka ponúkala dôstojníkovi zrebný uterák so sivým, doma vareným mydlom. Dôstojník akoby len teraz precitol do skutočnosti, prevzal ponúkaný uterák, a keď si všimol neforemné mydlo, farbou pripomínajúce trojdňového nebožtíka, pravé líce mu znova zjarčil ten čudný zášklb a povedal:
    -- Ja, ja... das ist der Krieg.
    Zahľadel sa na mňa, akoby som ja mal na to niečo povedať, potom vošiel do svojej izby a až do neskorého poludnia sme ho nevideli. Spal alebo pracoval, nevedno. Medzitým všetko pokračovalo tak ako predtým. Vojačikovia -- lebo vojaci to ešte neboli -- znášali z povaly ražnú slamu (kedysi ju dedo chodieval predávať až do Štiavnice), motali sa po zasneženom dvore, obdivovali matku ako zručne sádže cesto do pece a vyzývavo sa uškŕňali na sestru, keď s vedrami vyšla po vodu. V dedine už dvakrát zazvonili, vojakom na saniach priviezli várnice s oneskoreným obedom a dvaja starší vojaci v prilbách natiahli telefónne drôty až k oknu nadporučíkovej izby. Naoko takmer idyla: iskriaca belosť, nekonečný sneh siahajúci od pamäti do nepamäti. Oslepujúca bieloba zviditeľňujúca všetky šťastné i trpké spomienky, čistota, prekleňujúca všetky jamy a priepasti duše, oslňujúca belasosť ako súčasť vesmírneho jasu, ako kvapka z mora svetla, s ktorým raz splynieme. Možno ho v sestriných očiach postrehol aj tvrdý vojak, čo dozaista viac ráz hľadel do očí smrti a pritom možno na niekoľko minút aj zabudol na zmrazujúcu tmu v jej prázdnych očiach. Strýc, účastník prvej svetovej, dlhoročný dedinský zvonár, si smrť zosobňoval v obraze havrana, čo sa kolíše na doznievajúcom zvone, lebo vraj, keď istého jesenného večera vyzváňal na pobožnosť', cez otvorené okno vletel do veže havran a pazúrmi sa mocne zadrapil do rozkolísaného zvona. O pár dní nato zomrel starý zvonár, strýcov predchodca.
    -- Je to čierny anjel, posol smrti, to mi nikto z vás nevyvráti -- zdôrazňoval oboma rukami, keď moja matka s ironickým úsmevom nedôverčivo krútila hlavou, lebo jej švagor tento tajomný príbeh vykladal len vtedy, keď už mal dobre pod klobúkom a cez Svätvečer pripojil k nemu aj ďalší o tom, ako raz jednej noci až voľakde za Uralom počul vyzváňať rodné vianočné zvony. Tento strýcov pamätný príbeh patril u nás k štedrovečernému stolu a završoval dávne rodinné udalosti, ktoré sa pri ňom obvykle spomínali, okrem matkinej zmienky o tom, že každý človek má dve duše -- jednu piatočnú a jednu vianočnú...
    Nadporučík prežil Štedrý deň medzi svojimi, a keď sa ráno vrátil, zaželal nám pokojné vianočné sviatky a potom siahol do svojej vojenskej brašny a prekvapenej sestre podával biele okrúhle toaletné mydlo s vlisovanou podobou odlietajúceho vtáka. Sestra sa najprv všelijako okúňala a vykrúcala, ale nakoniec si ten vábivý voňavý darček vzala. Dôstojník sa vari po prvý raz usmial a to nás tak vyviedlo z miery, že mu za darček nikto nepoďakoval, istotne aj preto, že jeho úsmev odrazu prekrižoval ten zvláštny zášklb a znova zjarčil jeho líce hlbokou vráskou, čo mierila kamsi hlboko pod kožu, azda až tam, kde v každej ľudskej bytosti jestvuje čosi podobné vianočnej duši...
    Strýc sedel na lavici pri okne, strúhal zuby do hrabieľ a znepokojene sledoval, ako sa z času načas zosýpajú zo strechy iskrivé snehové obláčiky. Podchvíľou mu ruky zastávali, obzeral sa a šomral:
    -- Nepáči sa mi to. Ani zamak. Tie čierne diabliská zasa priletia. Nech som huncút, ak nie!
    Keď videl naše nedôverčivé pohľady, priklincoval:
    -- Veď uvidíte!
    A naozaj. O dva dni, pred sviatkami Troch kráľov, sneh cez noc nečakane odmäkol a ony prileteli. Zdá sa mi, že nás vlastne zobudilo ich krákanie. Najprv krákali voľakde v poli, ale čochvíľa ich teplé vône privábili až ku dedine. Vari päťdesiathlavý rákoš sa zlietol na stodolu a okolité stromy. Jeden starý vypasený havran sa usadil na samom vrchu starého orecha ako na pozorovateľni a hrubým krákaním akoby usmerňoval prelety svojich druhov. Dedinu v bielom kotle zahaľovala ľahká hmla. Nebo vyzeralo ako nehybné zamrznuté jazero. Strýc už užil svoju raňajšiu „medecínu“ a kadiaľ chodil, tadiaľ vyhlasoval:
    -- Tej noci zasa dunelo. To dunenie prihnalo tých diablov. Zachytili mŕtvolný pach, darmožrúti.
    Švagriná sa naňho osopila.
    -- Ba z teba páchne ako z krčmy. Radšej by si sa mal pobrať a vymeniť Ďura na Lazisku.
    Na Lazisku, odľahlej samote za dedinou, sme ukrývali kone pred rekviráciou. Strýc sa ohradil.
    -- Akože, ja sa mám pobrať? Veď tuto -- ukázal na mňa -- náš prvý mládenec je na rade.
    -- Nepôjde. Ja ho chcem mať tu, poruke. Ty si už od božieho rána nalôchaný a vojakov... aha, plný dvor.
    -- Akýchže len vojakov, švegeriňa? -- zatiahol strýc pohrdlivo. -- Veď sú to ešte chlapčiská a oficier ich drží nakrátko, tvrdo, po esesácky. Aj ten mal vraj od svojho pluku odísť na vianočnú dovolenku, ale vraj voľačo vyparatil, preto sa s týmito chlapcami musí vrátiť na front a odviesť ich na istú smrť.
    Strýčiná strmo zakrojila do čerstvého pecňa:
    -- Pálenka z teba tára.
    -- Ale ba, vari ten jeden kališťok, čo som si drgol?
    -- Že vraj jeden kališťok, ty... ty...
    Strýčiná chcela čosi od pľúc zacifrovať, odrazu však odhodila nôž a utekala ku kypiacemu mlieku. Hneď nato sa vonku ozvali dva výstrely. Dnu vbehla rozpálená štrnásťročná sesternica a oznamovala, že vonku vojaci strieľajú na vrany a chichúňala sa, že pes sa od strachu schoval do búdy a poľakané sliepky vyleteli z kurína.
    -- To nie sú vrany, ale havrany, -- zavrátil som ju.
    -- Že havrany?! No teda! Čo nemám oči?!
    -- To teda nemáš, lebo sú to havrany.
    -- A nie sú...
    Začali sme sa detsky škriepiť. Znova padli dva výstrely.
    Zdalo sa, že na dvore strieľa nadporučíkov pobočník, zopár vojačikov hľadelo kamsi do neba. Zo svojej izby vyšiel nadporučík, v nízkych dverách sa zohol a pritom sa skúmavo zahľadel na sestru i na mňa, ako keby sme mali s tou streľbou čosi spoločné. Dlaň mu obopínal nový čistý obväz, okuliare mu modravo svetielkovali, navidomoči ho dačo podráždilo, len som nevedel, či havraní škrek alebo streľba. Vyšiel ta von a hneď po ňom vošiel dovnútra strýc a ustarostene predpovedal: -- Tie havrany sa nevyrojili len tak. To nie je dobré znamenie. Niečo sa stane. O pár dní sa prelomí front. Cítia to, mrcinári.
    Matka-švagriná prikladala do sporáka. Cez liatinové dvierka vyblkol chumáč iskier, matka sa mimovoľne uhla.
    -- No, čo nevravím. Ešte aj ten oheň nám dáva znamenia. Matka rázne pribuchla dvierka.
    -- Nože, netrep vospust sveta, len čo strašíš deti.
    Zvedavá sestra vybehla na dvor a o chvíľku vtrhla dovnútra celá zadychčaná.
    -- Esesman bude strieľať na vrany. Poďte sa pozrieť. Vraví, že tú najväčšiu zostrelí jednou ranou.
    -- Tou obviazanou rukou? -- zapochyboval strýc, ale aj on sa bral za sestrou na dvor.
    Na starom košatom orechu, na samom vrchu, na dvoch protistojných konároch, sedeli dva havrany. Ten najväčší sedel na najvyššom mieste, obracal hlavu na všetky strany a krákal, akoby vzdialenému kŕdlu posielal dohovorené signály. Ten druhý sa hrčil v našušorenom perí a vyzeral, akoby driemal. Nadporučík vzal z pobočníkových rúk krátku karabínu, ľavou zdravou rukou si ju oprel o plece, jednou nohou ustúpil trochu dozadu, vystrel sa, zamieril a havran na orechu sa v okamihu premenil na chumáč lietajúceho peria. Vojačikovia zatlieskali ako na koncerte. Dôstojník sa k nim obrátil s karabínou sklonenou k snehu a v jeho sklenobelasých očiach, za okuliarmi, sa zrazu zjavilo niečo, čo sa mi navždy vrylo do pamäti, ten prazvláštny zášklb v tvári a tá hlboká kosá vráska, mieriaca hlboko pod kožu, až kamsi do neprístupného vnútra. Táto chvíľa sa celkom podobala na tú, keď sestre podával okrúhle biele mydlo s vlisovanou podobou odlietajúceho vtáka. Bol to zasa krátky, ale zreteľný kŕč, záchvev akejsi vnútornej bolesti, nevyslovená ľútosť zmiešaná s pohŕdaním, čo sa azda podobalo jeho pohŕdaniu smrťou a súčasne bolo také blízke láske, že som nevedel jedno od druhého rozoznať. Len neskoršie, keď som dozrel, sa mi zdalo, že som ho vtedy na okamih predsa len pochopil... Dôstojník chvíľu poťažkával karabínu, prezeral si ju, akoby na nej niečo hľadal a podal ju pobočníkovi. Len potom sa na sotva badateľný pokyn rozbiehali vojaci hore dvorom, smerom, kam ku vzdialenému lesu odlietal havraní kŕdeľ. Vyzeralo to tak, že ho ozvena po výstrele zahnala na nenávratný útek.
    Zanikajúci krákor a zvedavosť aj mňa pritiahli pod orech.
    Čierny vták, vlastne jeho rozkmásané telo, ležalo v snehu medzi roztrúseným perím a jeho veľké modré a hádam ešte živé oko hľadelo na mňa tak neznesiteľne prísne a vyčítavo, že som odvrátil svoj pohľad a so zvesenou hlavou som obišiel skrvavené vtáčie pozostatky. Dôstojník nečakal na mŕtveho vtáka, vošiel dovnútra, do svojej izby a vyšiel z nej až predvečerom na zvyčajnú kontrolu stráží. Sivozelení mládenci v šiltovkách vyhodili mŕtveho havrana na hnojisko, kde sa už pozvoľna roztápal sneh. Strýc ho tam však nenechal ležať. Len čo sa vojaci roztratili, zahrabal ho hlboko do hnoja. Keď si čistil gumáky na škrabadle pred dverami, počul som ako hundre:
    -- Zakopal som ho, aby ho nenašli, keď sa vrátia.
    Lenže sa nevrátili, do rána sa nebo zasa vyjasnilo, tuho primrzlo, havrany vari navždy odleteli na zimoviská.
    Cez noc som spal veľmi nepokojne, ešte aj v spánku sa mi zjavovali havranie oči, až tak, že som viac bdel ako spal, a tak som celú noc počúval to znepokojujúce mumlavé podunievanie, tak veľmi pripomínajúce vzdialenú letnú búrku... Nadránom sa mi však prisnil krátky živý sen... Videl som sestru vo sviatočnom snehobielom kroji a zvedavo som sa jej opytoval:
    -- Čože si sa tak vyfintila, veď trojkráľovská zábava nebude. -- Ale bude, bude a just bude! -- hlavato dupala sestra čižmičkami a v očiach sa jej perlili guľaté slzy...
    Ráno ma zobudil hrkot vedier, buchot čižiem a vzrušené hlasy v nadporučíkovej izbe. Cez pootvorené dvere bolo vidno, ako pobočník lomcoval bakelitovou telefónnou skrinkou a do slúchadla kričal na kohosi, kto ho dobre nepočul alebo mu nerozumel. Vari o polhodinku prifrčala na dvor ľahká štvorkolesová brička. Vystúpili z nej dvaja dôstojníci v brigadírkach. Jeden starší a pomenší v trávovozelenom plášti s mnohými gombíkmi zapnutými až ku krku a ten druhý o hlavu vyšší v kožúšku zo zajačiny, zneďaleka taký podobný nášmu nadporučíkovi, až sme si sprvu mysleli, že je to on. Ten starší sa hneď pobral smerom k pastierni, a mladší náhlivo a bez pozdravu spolu s pobočníkom vošiel do nadporučíkovej izby. Len čo tí dvaja privreli za sebou dvere, prestali búchať krosná, naše tváre sa zmenili na nevyslovené otázky, uvedomili sme si, že sa voľačo stalo, voľačo vážne, len sme nevedeli čo, a v tom bezradnom nevedomom tichu sme sa napäto sústreďovali na cudzie hlasy, prenikajúce spoza dvier v nepríjemnej tónine, pripomínajúcej neobyčajne ostrú vianočnú výmenu názorov medzi nadporučíkom a jeho podriadeným. Asi po desiatich minútach naše nehybné napätie povolilo, obaja muži vyšli z izby. Ten v brigadírke niesol nadporučíkovu služobnú brašňu a pobočník nám výrečným gestom naznačoval, aby sme ďalej pracovali. Iba v kuchynských dverách sa ten v brigadírke obrátil a kývol na strýca, aby vyšiel za ním.
    Keď sa strýc vrátil dovnútra, všetkých nás obišiel tajomným pohľadom a vravel takmer pošepky: -- Ľudia moji, tu voľačo smrdí.
    Očami ukázal na nadporučíkovu izbu a pokračoval: -- Opytoval sa ma naňho. Kedy som ho, vraj, posledný raz videl?
    - Ja som ho videla vychádzať, keď odbili dve, -- vykríkla sestra, ktorá spávala na dlážke vedľa krosien.
    - Čuš! O tom ani muk! -- zahriakol ju strýc. -- Keby niečo, nič si nevidela a nepočula. To je najlepšie.
    Strýc sa pokochal v našej nemohre a ukončil ju zasväteným vyhlásením, so zrozumiteľným posunkom: -- Dezertoval. A zato je guľka.
    Lenže všetko bolo celkom inak. Brička sa zhora vrátila s čímsi, čo mohlo byť aj ľudské telo, prikryté hnedo-zeleno-žltým stanovým dielcom. Videli sme to len zobďaleč, lebo brička nezastala pred oknami.
    Muž v brigadírke s nadporučíkovým pobočníkom vošli ešte raz do nadporučíkovej izby, a keď o chvíľu vyšli, všimol som si, že pobočník je už bez pištole. Jeho pištoľ niesol muž v brigadírke. Pobočník vyšiel pred ním a cez okno sme videli, ako si sadá na kozlík vedľa kočiša. Muž v brigadírke zastal pri dverách (výškou a kožúškom nadporučíkov dvojník), poťažkával púzdro s pištoľou, nepríjemne skúmavo si nás premeriaval, až nakoniec jeho prižmúrený pohľad zotrval na sestre, oblečenej vo sviatočnom, žiarivo bielom, a mne sa v tej oslepujúcej belosti, celkom mimovoľne, zjavilo veľké modravé oko mŕtveho havrana.
    Muž v brigadírke hľadel na sestru ledva chvíľku, ale tá chvíľka akoby nemala konca.
    V jeho očiach však nebolo nič drsné a vojenské. Bol to len pohŕdavý pohľad unaveného muža.

(z rukopisu)

Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
Optimalizováno pro Internet Explorer 4.x, rozlišení 800x600
© 2001 - 2005 Obrys-Kmen