-- prozaik, publicista, dramatik, narodený v Nových Zámkoch (1947)
Smetiar
Bojím sa násilia.
Zobúdzam sa uprostred noci. Vidím syna, ako zomiera. Cez vojnu ho dobili. Dusím sa strachom a bezmocnosťou. Chcel by som zabudnúť. Po toľkých rokoch! Nedá sa.
Cez deň som nevyspatý. Snívajú sa mi sny, v ktorých veľkou metlou zametám obrovské námestie. Sám som obor. Ženiem pred sebou smeti, ktoré vypľúva mesto. Domy sa chvejú od nárazov gigantickej metly.
V skutočnosti som starý smetiar; mám oranžovú vestu a vozík s drevenými kolesami. Na Poľnej ulici, pri múre Ondrejského cintorína je neveľký parčík a tam stojí maringotka. Do nej si ukladáme náradie a na rozheganých laviciach oddychujeme: hluchonemá Juliška, Vratko a ja. Som najstarší; už dávno som na dôchodku, aj ma prepustili, napísali lístok, kúpili hodinky, ale ja som sa vrátil do maringotky: budem, reku, robiť aj zadarmo, len ma tu nechajte. Bez roboty zhyniem. Tak ma nechali. Vratko je, ako sa vraví, slabomyseľný; inak veľký dobrák. Trochu sa ho bojím: keď stisne ruku, praštia kosti. Myslí to však dobre.
Smetiarov je málo: ulice zametajú autá so smiešnymi cuciakmi, podobné obludným včelám. Keď zavčasu ráno vychádzame z maringotky, pripadáme ľudom ako prízraky; vozíky hrkocú po kamennej dlažbe a my sme poblúdení pútnici. Na rohu Poľnej ulice sa rozdelíme a každý sa vydá do svojho rajónu.
Zametám na tejto periférii už takmer polstoročie; vidím, ako málo sa zmenila: len odpadkov je viac. Nízke domce pritlačené jeden k druhému, pavlačové byty s robotníckymi rodinami, dve krčmy, z jednej strany Ondrejský cintorín, z druhej Medická záhrada. Ľudia ráno odchádzajú do práce s neurčitými nádejami, túžia po zmene, opití vínom nemožnosti; po fajronte sa chlapi zastavia v krčme U koňa a ženy sa náhlia za nákupmi. Chlapčiská posedávajú na lúčke pri našej maringotke, brnkajú na gitare a občas vykradnú nejakú trafiku. Je mi ich ľúto; všetci sa podobajú na môjho syna. Vratko ich niekedy odháňa, keď priveľmi kričia. Ja mlčím; bojím sa, že ma stlčú.
Začínam zametať na Poľnej, ženiem pred sebou smeti: opadané lístie, zdrapy papiera, ohorky cigariet, prach, drobné kamienky, ohryzky a bohviečo ešte. Zametám pomaly a dôkladne, aby okraje ciest a chodníky zostali po mne celkom čisté: rozmach, záťah, záklon dozadu, pohyb dopredu, metla sa zaprie do smetí a posúva ich ďalej. Kôpku zmetiem na lopatu a vysypem do vozíka. Vozík sa plní len pozvoľna, prejdem tri, niekedy aj štyri ulice, potom zamierim k najbližšiemu kontajneru a smeti tam presypem.
Rád sa hrabem v smetiakoch: páchnu zánikom. Odpadky vám viac povedia o ľuďoch ako slová. Keby som mohol poslať do vesmíru svedectvo o našej civilizácii, pošlem kontajner odpadkov. Je v nich všetko, čo z opice urobilo človeka: predovšetkým márnivosť.
Odpadky z Poľnej ulice sú ako jej obyvatelia: predstierajú. Chceli by viac, ako môžu. Hrabem sa v zemiakových šupkách, v kúskoch stvrdnutého chleba, obnosených háboch, zodratých topánkach, medzi fľašami od lacného alkoholu, plechovkami od sardiniek a trojkorunových paštét. A vtom, zrazu, uprostred toho už nepotrebného sveta nevyhnutnosti sa zajagá téglik od najdrahšieho pleťového krému (ešte vonia hebkými pokožkami mladých žien), obal mámivého koňaku, ktorý hádam nemožno ani piť, len omaciavať v ústach, či igelitové vrecko od akejsi závratne čistej bielizne. Poľná ulica sa búri proti jednotvárnosti a priemernosti života: gesto, ktoré nič nerieši, ale ponúka zabudnutie.
Bývam na Poľnej ulici. Tak ako iní, aj ja predstieram. Vyberám z kontajnerov lesklé vecičky, fľaše z drahých pijatík, škatuľky, dózičky: vyumývam ich, vyleštím a vrátim im predošlú dôstojnosť. V kuchyni mám starý kredenc a na ňom zbierku nájdených vecí; hľadím na ne a predstavujem si, aký by mohol byť svet lesklý a voňavý. Mám z toho potešenie.
Radosť mi kazia noviny. Nemám rádio ani televízor, tak zo smetiakov vyberám noviny. Ľudia do nich balia odpadky, alebo ich len tak odhadzujú. Sú potrhané a vlhké, ale mne je to fuk; papier vystriem, vysuším a môžem čítať. Čítam všetko, aj keď všetko nechápem. Desí ma násilie, o ktorom hovoria písmená-chrobáčiky. Zalezú do všetkých štrbín môjho tela a nemôžem ich vypudiť ani potom-strachom, ani močením-úzkosťou. Vojny a vraždy. Mŕtvoly. Manifestácie.
Všade krv.
Bojím sa novín, ale nedá mi, aby som ich nevyberal z páchnucich pohrebísk. Ožívajú hrôzou, ktorou sú potlačené. Hrôza je zakaždým iná, hoci tá istá. Krv je krv. Krv môjho syna bola jasnočervená, svietivá, ako sú ochranné vesty smetiarov; až po zaschnutí stmavla a očernela.
Prejdem ulicami, vysypem dva alebo tri vozíky, prehrabem niekoľko smetiakov, a keď sa blíži poludnie, vrátim sa do maringotky. Sedíme na úzkych laviciach a mlčky obedujeme. Žujem krajec mastného chleba a zapíjam vlažným čajom z termosky. Žiada sa mi čosi povedať o hrôzach z novín, ale komu? Hluchej, bláznovi? Nechám si úzkosť pre seba; oni sú proti nej obrnení. Svojím spôsobom sú šťastní.
Najeme sa a Juliška kývne hlavou: je čas ísť. Táto vychrtnutá a vysušená stará dievka je našou vedúcou. Z nás troch nemali veľmi na výber; ale mne je to jedno. Niekto musí byť tým, kto poslúcha. Ja mám v hlave iné svety.
Kráčam znovu po uliciach a vždy poobede sa mi zdá, že vozík oťažel; sily ubúdajú. Idem po tej istej trase ako dopoludnia: na cestách sa znovu nazbierali smeti, aj keď ich nie je veľa. Zametám pomalšie, pohyby sú lenivé a metla ospanlivo škraboce po dlažbe. Bolia ma ruky aj nohy, dýcham boľavo. Vždy po pár metroch musím postáť a nabrať do pľúc vzduchu. Krv mi pulzuje až v očiach; keď tuho zavriem viečka, na sietnici sa skrúcajú fialové a čierne hady, vyliezajú až z môjho nadutého brucha. Pichá ma v boku. Po chvíli sa telo upokojí, nuž sa poberiem o pár metrov ďalej: metlu vlečiem za sebou ako bielu zástavku vyjednávača. Keď sa domotkám ku krčme U koňa, je dobre; vozík odstavím na parkovisku vedľa áut a môžem si vypiť malé pivo.
Chodím sem roky a krčma je stále rovnaká: dlhá, úzka miestnosť s výčapným pultom na konci, pár stolov pokrytých špinavými obrusmi, drevená dlážka napustená dechtom a popľutá lepkavými pivnými slinami. Zaprášené okná žmúria na rušnú ulicu, za cestou je železničná trať a potom fabrika. Moji kumpáni sedávajú v kúte pri okne; zdá sa mi, že tam rokmi znehybneli, pripomínajú bronzové súsošie obliate polevou lesklého blata. Popíjajú pivo a mudrujú. Hluchý rušňovodič, poštár, krivý hrobár, výhybkár od električiek, kominár. Kamaráti z Poľnej ulice.
Keď žena rodila, stavil som sa o sud vína, že to bude syn. Vyhral som: do krčmy sme dokotúľali súdok a opíjali sa. Celá krčma pila s nami. Chlapi tancovali po stoloch a spali na dlážke. Bolo to náramne veselé; dodnes na to spomíname.
Žena po pôrode zomrela a chlapca som vychovával sám. Bol to dobrý chlapec, len mal smolu, že ho cez vojnu dobili. Objednám si malé pivo a prisadnem si k chlapom. O čomsi diskutujú, ale ja ich nepočujem; odpijem, prevraciam tekutinu v ústach a potom ju zľahka pustím dolu gágorom. Cítim, ako zmýva prach. Je mi lepšie, zrak sa zaostruje, jazyk mäkne. Po chvíli sa môžem zapojiť do rozhovoru.
Všetko potrebné sme si už povedali, a tak sú naše slová zbavené príťaže; lietajú, ako sa im zachce. Nedráždi nás ich približnosť. Všetci hovoria a všetci počúvajú-nepočúvajú. Aj ja sa pridám. Vytiahnem z vrecka kúsok novín, ktorý som ráno našiel v smetiaku. Ešte sú vlhké, trochu páchnu rybacím olejom; prejdem po nich dlaňou a nasadím si okuliare.
Prevravím: -- Ako tu píšu, zabili egyptského prezidenta. Zomrel pri prevoze...
Chlapi stíchnu, moja správa ich zaskočí. Hrobár mi nakukne ponad plece.
-- Si ty len sprostý kubo, -- povie. -- Veď to bolo pred piatimi rokmi...!
Zháčim sa. Možno má pravdu: noviny sú už zažltnuté. Ale čo sa na tom zmení? Akoby čas bol dôležitý! Príde mi ľúto egyptského prezidenta. Zavše čítam, koľko musia prezidenti poslať blahoprajných telegramov: stále sú nejaké sviatky. Zdôverím sa s tým poštárovi. Aby ustavične stáli na pošte!
-- Naozaj si kubo, -- odpovedal. -- To nerobia sami. Na to majú ľudí...
Čítam ďalej, aj keď písmenká sú už päť rokov mŕtve. No mne sa zdá, že žijú. V aute vybuchla bomba a zabila ľudí. Vojna pokračuje v uliciach mesta a policajti slzným plynom rozohnali demonštrantov. Manifestácia proti raketám. Celé roky tie isté správy; nechápem, prečo mi tvrdia, že noviny sú päť rokov staré. Aj zajtra v nich bude všetko rovnaké.
Predstavujem si manifestáciu: kroky dupocú po dlažbe. Milióny nôh udierajú o zem. Kým vládzem, kráčam s nimi. Potom sa posadím na kraj chodníka a opriem sa o strom. Ďalej nemôžem; ale kroky dunia, všetko sa chveje, rinčia okná.
To cez Malú stanicu prechádza nákladný vlak a nárazy kolies rozvírili vzduch. Nič nepočuť, len šumenie krvi v ušiach.
Rozhovor zamĺkne; chlapi sa vtiahli do seba, krčmou prechádza uragán. Vlak prefrčal; je ticho, ktoré nič nesľubuje.
Kráčam ďalej, vozík tlačím pred sebou, ale už nezametám. Niežeby nebolo čo: smeti sú večné, rovnako ako človek. Na chodníkoch i cestách sú znovu ohorky, listy, papiere, pľuvance. Dotlačil som vozík až k lekárskej fakulte. Teraz prichádza najkrajšia chvíľa dňa: pichnú mi injekciu.
V bočnom krídle fakulty je nemocnica; chodba je lesklá, vonia liekmi, kachličky na stenách zrkadlia biele postavy lekárov a sestričiek. Pri veľkých oknách sú kvety a stromčeky v kvetináčoch. Pri vchode si treba obuť mäkké papuče: kĺžem sa po čistučkej dlážke ako baletka.
Pred ordináciou je vždy niekoľko pokorných pacientov. Posadím sa na koženkovú lavicu a vychutnávam dusnotu ticha. Všetko je čisté a dôstojné. Niekto nemá rád nemocnice: ja naopak. Je tu poriadok, aký na mojich uliciach nikdy nebude. Cítim sa ako Veľký Smetiar, ktorý vládne nad smeťami.
Trpezlivo čakám; čím dlhšie sedím, tým lepšie je mi. Pustím pred seba aj pacientov, ktorí prišli po mne, až som tam sám a ticho nikto neruší pokašlávaním, smrkaním, chriakaním a šuškaním. Potom vyzrie sestrička, poobzerá sa a zamrmle:
-- Poďte ďalej, dedo...
Moje vzrušenie rastie, zväčšuje sa ako snehová guľa letiaca dolu svahom, plní ma šteklivým chladom. Ambulancia je čarovná, lesknú sa chrómové vecičky, škatuľky s liekmi stoja vo vitrínach ako neporaziteľná armáda. Pri stene je úzka posteľ potiahnutá igelitom: lôžko rozkoše.
-- Dedo, -- hundre sestrička. -- Gate dolu a ľahnite si!
Prsty sa mi trasú, keď si rozopínam gombíky na nohaviciach, stiahnem si trenírky a zvädnuté pohlavie pritlačím na igelit; cítim, ako ma mrazí a studení až v slabinách. Sestrička je mladá a bacuľatá, tvár má hrubú, očká prasačie, ale prsty jemné a citlivé. Najprv mi vatou potrie kožu; hladká ma, prehmatáva bunky a vyvoláva spomienky na dávne dotyky. Láska ma. Vzrušuje. Roznežňuje. Potom vezme injekciu, vytlačí z nej vzduch a pichne ma do zadku; ako v krátkej ostrej bolesti ihla prerazí napnutú kožu a vnikne do mäsa. Zasyknem rozkošou. Cez ihlu prúdi horúci roztok a zapaľuje v tele oheň. Odspodu chladí, zhora páli. Trasiem sa. Sestrička vytiahne injekciu, pritlačí vatu a povie: -- Tak! Zakryte si ten svoj sersám...
Ešte chvíľu tak ležím a vťahujem do seba bolesť s rozkošou. Telo sa musí upokojiť a rozpálená krv schladiť: pichajú mi inzulín, pretože som ťažký cukrovkár. Už roky. Je to droga, bez ktorej nemôžem žiť. Niekedy sa mi uľaví, ale občas mi je aj po injekcii ťažko; nohy mi zoslabnú a v žilách akoby sa usádzalo bahno. Tak aj teraz: vyšiel som z ambulancie a na chrbte som niesol vrece žita. V hlave mi hučal ventilátor, v žalúdku duneli banské kombajny, cez črevá sa brodili krokodíly.
Vonku je to lepšie: vietor zmierňuje bolesť. Nohy ma zanesú k vozíku, ruky sa chopia rúčok a Ja-Mozog ideme späť na Poľnú ulicu do maringotky. Chôdza prináša úľavu, ale ťažoba číha spoza rohu, aby ma ovalila po hlave. Možno to prejde, až keď si večer ľahnem: o polnoci sa mi bude snívať o mojom synovi. Budem sa dusiť strachom a potom-močom.
Cestou mám ešte dva kontajnery. V prvom nie je nič zaujímavé, v druhom je akési čierne plastikové vrecko obviazané motúzom, balíček. Také vrecko sa vždy zíde: možno doň zabaliť desiatu alebo chlieb, aby nestvrdol. Balíček som vytiahol, trochu očistil od zemiakových šupiek a hodil do vozíka. Pohol som sa. Prešiel som pár metrov a premýšľal som, prečo je vrecko previazané: možno v ňom niečo nechali.
Vzal som balíček a pozorne ho poťažkal; zacítil som mäkkú, poddajnú hmotu a hneď som si pomyslel, že je v ňom skazené mäso plné červíkov. Občas som našiel kus mäsa, na ktorý gazdiná zabudla a potom ho vyhodila do smetiaka: raz-dva sa v ňom usadili hnusné biele červíky a rozliezli sa po celom kontajneri. Ak je v balíčku mäso, radšej ho hneď zahodím. Zvedavosť mi však nedala. Vrecko bolo dosť ťažké, možno staré šaty alebo topánky. Našinec nikdy nevie, čím ho spoluobčania prekvapia.
Posadil som sa na kraj chodníka a balík som položil vedľa seba. Aj tak si potrebujem oddýchnuť, pretože telo-cudzinec sa už zasa vzpiera a Ja-Mozog si s ním neviem poradiť. Sedím a vnímam bolesť, ktorá sa predvádza v útrobách. Zdá sa mi, že opäť počujem kroky, dlažba duní: ľudia zrejme idú manifestovať, aby mali noviny o čom písať. Ale nie; to ulicou prechádza nákladné auto a do tváre mi vypľulo kúdol čierneho dymu. Kroky stíchli.
Motúz je riadne zauzlený a moje prsty sú skľavené, neobratné, márne sa zatínajú do uzlov; nechty sa lámu, kosti pukajú. Strácam trpezlivosť, aj by som išiel, ale nohám sa nechce.
Sedím. Potom sa mi predsa len podarí rozviazať jeden uzol a motúz povolí. Bez záujmu rozmotávam klbko; cíp igelitu sa odhrnie a pod ním sa čosi zabelie. Ako som tušil, je to mäso; čakám, kedy sa ukážu červíky, a som pripravený štítivo cúvnuť.
Vrecko je rozbalené. Cúvol som, skríkol, zamrel, onemel. Krv sa vzbúrila, vírivo sa hnala do mozgu a rozpumpovala srdce. Rozložil som sa na miliardy buniek a moje oči hľadia ako cez osemstenný hranol: na igelite leží scvrknuté detské telíčko. Riedke vlásky má pozliepané, na pokožke zaschnutú krv, páchne močom a slizom. Je to chlapček: drobnučké pohlavie má vtlačené medzi nôžky, ruky pritiahnuté k telu, do bokov sa zarezal špagát. Vyjavene pozerám na svoj nález, hlava je prázdna, nevládze rozkazovať ani myslieť-nemyslieť, je len dutým bubnom, v ktorom sa rozliehajú údery. Zrazu sa však (aká hrôza!) telíčko pohne, obal zašuchoce. Zdesene si pomyslím, že aj v ňom sú už červíky (alebo to len vietor nadvihol vrecko?); ale ruka zmení polohu, noha sa zachveje, telom prejde kŕč. Žije! (Žije?) Ďobnem prstom do bruška, potiahnem za pätu: telo naozaj pulzuje, hrudník sa nepravidelne dvíha, viečka sa mykajú. Moja hlava-bubon je zrazu plná impulzov a staré nohy, ktoré si inokedy myslia svoje, trúbia na poplach: všetky bunky sú v pohotovosti.
Do môjho tesného bytu je len kúsok, a tak sa náhlim domov. Vrecko s chlapčekom je položené vo vozíku na smetiach. Ponáhľam sa, takmer bežím, v útrobách mi hrkoce. Hoci je to neďaleko, na prahu starého činžiaka som vlhký od potu a v pľúcach mi chrapľavo píska. Ruky sa mi trasú, keď kladiem telo do perín; musím postáť, vydýchnuť, upokojiť cievy.
Až po chvíli môžem konať. Najprv treba to úbohé stvorenie nakŕmiť; ale čím? Spomeniem si, že na chodbe je miska s mliekom pre mačky. Mlieko by som mal prihriať, vari aj prevariť, ale na to niet času. Chlapček sa nehýbe, ochabol, možno už nežije. Ľavou dlaňou som mu podvihol zátylok a pokúšam sa naliať mlieko z misky priamo do úst. Je to márne; mlieko steká po brade na krk. Namočil som do mlieka malíček, roztvoril mu pery a prst vopchal do úst. Aj to je zbytočné: hlávka mu zvädnuto padá zboka nabok, telo je meravé a chladné. Vzdávam sa.
Až naraz! Chlapček sa mykol a pocítil som, ako sa pery stiahli oko prsta. Ťahá! Cicia. Rýchlo som znova namočil malíček do mlieka a vopchal mu ho do úst. A zase: ohmatával perami prst a vťahoval do seba. Naberal som mlieko a črpkal mu do tela. Zdalo sa mi, že chlapča sa ako-tak zasýtilo: náhle prestalo piť a z hrdla mu vyrazil mečivý, zúfalý škrek, až som sa vystrašene mykol. Ale hneď sa mi uľavilo: plače, reve, trepe sa, teda žije a z najhoršieho je asi vonku.
Zrazu mi všetko pred očami splynulo: nazrel som do minulosti. Látka pamäti sa napla a na jej vrstvy začali dopadať prvé kvapky spomienok. Aha, veď takto mi po pôrode prišli ukázať môjho chlapca. Bol zabalený v akejsi plachietke a prenikavo jačal. Trčala mu iba hlava, na tvári zostali stopy krvi. Vtedy som ešte nevedel, že žena je mŕtva. A teraz akoby sa vrátil: plače a ja som rovnako bezradný. Neviem si poradiť a hrdlo mi sťahuje úzkosť. Bezradný som bol aj vtedy, cez vojnu, keď ho priniesli krvavého a dobitého. Nedospelý chlapec, takmer dieťa; z ciev mu unikal život. Umýval som mu tvár vodou, ale vedel som, že je to snímanie z kríža: zomrel mi v rukách.
Plač ma vrátil do prítomnosti; rozhodol som sa, že prihrejem vodu a chlapca opláchnem, potom ho zanesiem bacuľatej sestričke do nemocnice, nech si s ním poradia. Postavil som na sporák hrniec s vodou, zo skrine som vybral starú flanelovú košeľu a roztrhal ju. Keď sa voda trochu ohriala, namočil som do nej handričku a chlapča vzal opatrne na ruky. Reval. Umýval som mu tvár, telo, ruky aj nohy, prevrátil som ho na brucho a očistil aj chrbát. Potom som ho uterákom vyutieral a aby neprechladol, zabalil som ho do zvyškov košele. Uložil som ho do perín.
Prestal plakať a zdalo sa mi, že zaspal. Aj môj chlapec zaspal predtým, ako zomrel. Vtedy som si myslel, že ho spánok posilní. Nakrátko otvoril oči, ale už nimi nevidel: pokúsil sa o úsmev a hlava mu kväcla nabok.
Teraz do nemocnice: chlapča som preložil na vankúš a preniesol do smetiarskeho vozíka. Chytil som rúčky a chcel som sa pohnúť; lenže svaly na nohách aj rukách boli stvrdnuté ako lodné laná. Nevládal som. Posadil som sa na kraj chodníka a snažil sa ovládnuť rozrušené bunky. Telo-cudzinec sa správalo odmietavo, nebralo na vedomie naliehavosť situácie, zrádzalo Mňa-Mozog. Začul som opäť dunieť kroky, ľahostajné šľapaje, ktoré v celých húfoch utekali zachraňovať svet; netušili, že vo vozíku leží Ten, ktorého počal chaos, Ten, ktorý vystúpil zo smetí a prichádza urobiť Poriadok. Spomenul som si, že aj v rozprávkach našli budúcich princov odložených v košíkoch, ba aj starozákonný Mojžiš bol dosť záhadného pôvodu.
Ale úvahy nepomáhali: nemohol som sa pohnúť. Potreboval som ďalšiu dávku inzulínu, inak tu zostanem sedieť a v žilách sa mi zahniezdia červíky. Do hlavy sa mi teraz valili horúce vlny slabosti a napĺňali ma nemohúcnosťou; zostupovali dolu, rútili sa telom ako rýchlikové súpravy a vychádzali palcami na nohách. Jazyk mi napuchol a v ústach som mal kusisko drapľavej handry, na zápästia a členky mi priviazali závažia s pieskom. Oči ma pálili ako mláčky vitriolu. Cítil som, že mi tečie z nosa.
Tak som tam sedel a tlak v hlave sa menil na sladkú ospalosť; viečka sa zatvárali a bolesť unikala z tela: na jej miesto sa tlačili chumáče cukrovej vaty. Už mi bolo dobre: telo-cudzinec prestalo klásť odpor.
Neviem, či sa mi to zdalo, alebo to bola príhoda z iného dňa; ktosi do mňa štuchol špičkou topánky a začul som akýsi hlas: -- Dedo ožratý, mal by si sa hanbiť, opilec jeden... -- Zvalil som sa nabok, udrel hlavou do stromu a rozrazil si kožu nad sluchou.
Úder ma prebral; cítil som ostrú, prenikavú bolesť, nahmatal som si ranu a na bruškách prstov som zacítil lepkavú krv. Do hlavy ma bodali elektrické ihly, zavŕtali sa až do samého stredu mozgu, do najhlbšej skrýše, k Bohu nervov. Bolesť bola taká žiarivá, že som ju necítil: bol som Bolesťou.
Telo-cudzinec sa zodvihlo na odchod a ja som sa pobral s ním. Spoločne sme tlačili vozík do nemocnice. Nevedel som, či chlapček ešte žije, či som rodičkou alebo funebrákom. Chvíľami som zabúdal, prečo vlastne idem a kam kráčam, čo to nesiem okrem obalu svojej kože; ale nebolo to dôležité. Išiel som, a to bolo zmyslom všetkého. Mal som pocit, že takto kráčam celý život, vláčim bremeno-vozík a nesiem v ňom dôležité posolstvo: smeti.
Zaparkoval som vozík pred nemocnicou a nahmatal som vankúš s chlapčekom. Nevidel som nič, len dlhý, úzky tunel s jasavým svetlom na konci. Išiel som naslepo, cestu som poznal. Prešiel som popri vrátnici, po klzkej dlážke, donekonečna odrážajúc svoj vlastný obraz na plochách obkladačiek. V čakárni nikto nesedel, na koženkových laviciach sa temneli odtlačky zadkov. Postavil som sa pred dvere ordinácie (ruky som mal plné) a kopol som do dverí. Takmer som spadol. Vedel som, že dlho nevydržím; kopol som ešte raz, ale dvere sa neotvárali.
Ruky mi klesli dolu a kĺby v kolenách povoľovali ako nedotiahnuté skrutky. V hlave mi zase duneli bubny a svetlo na konci tunela bolo jagavo priehľadné: ktosi kráčal oproti mne. Zase som kopol a dvere sa náhle otvorili.
-- Dedo šibnutý! -- zrúkla sestrička. -- Preskočilo vám? Postrčil som jej vankúš s chlapčekom a skôr som vytušil, ako uvidel jej úžas, hrôzu, zdesenie. Neviem, či mi dieťa vzala, pretože ťarcha v rukách zostala. Vytackal som sa von. Opieram sa o strom, sedím na zemi a váha rúk ma ťahá dolu, ku koreňom. Už som zhrbený a vrastám do zeme. Palce na nohách mi klíčia. Som ťažko-ľahký. Nohy dupocú okolo mňa, prekračujú ma, stále ich pribúda. Všetci sa ponáhľajú na manifestáciu, aby zabránili Zlu.
Nohy ma okrikujú: -- Dedo ožratý! Takto sa scápať...
No keď sa raz nahnevám...! Keď sa raz nahnevám, vezmem veľkú metlu a všetko zmetiem na jednu obrovskú hromadu. Všetku špinu, hnis, odporné odpadky. Lenže... už sa nenahnevám. Nemám síl. Kráčam k Veľkej Nebeskej Metle.
Nohy ma okrikujú: -- Dedo ožratý! Že sa nehanbí...
-- Tunel sa náhle rozširuje a svetlo je mäkké. Kráča sa mi príjemne, len oči musím prižmúriť. Chvíľu potrvá, kým si zvyknem. Kráčam oproti sebe a uprostred tunela sa so sebou stretávam. Podávame si ruky a spolu ideme ďalej, ta, odkiaľ pochádzame.
Myslím, že si budeme mať čo povedať.
(z knihy povídek Keď sa raz nahnevám, 1991)