Ján Lenčo
-- prozaik, publicista, narodený v Žiline (1933)

Na ceste do P.

    Za oknom ubiehala krajina. Bola tak isto jednotvárna ako klepot kolies.
    Človek, ktorý oproti mne sedel, si ma dlho premeriaval. Bolo zrejmé, že sonduje možnosti, ako sa mi prihovoriť. Bol to starý, šedivý chlap s dobráckym výzorom. Pretože sa nerád púšťam do rozhovoru s neznámymi a ešte neradšej ich počúvam, tváril som sa, že driemem. Z času na čas som nebadateľne nadvihol viečka, aby som sa presvedčil, či sa spolucestujúci nevzdal svojho zámeru. Rozvíril sa medzi nami tichý, ale zúrivý súboj, súboj našej bystrosti, prefíkanosti, vytrvalosti. Kto zvíťazí? Zdalo sa mi na tej únavnej ceste jednotvárnou krajinou, že nič nie je dôležitejšie ako tento súboj. Aspoň takto sme sa rozptyľovali, zaháňali nudu. Napokon som prehral, iste preto, že som sa priveľmi poddal pôžitku a radosti z hry. Pozabudol som na ostražitosť.
    Starček sa víťazoslávne rozchichotal. Dlho, dlho sa labužnícky chichotal.
    Jeho chichot vôbec nebol jednotvárny. Bol pestrý a menlivý ako jarná príroda.
    -- Porozprávam vám, pán môj, príbeh svojho života. Akože by som vám neporozprával? Veď keď sa to tak vezme, rozprávanie je už mojou jedinou radosťou. Jedinou radosťou mojich sivých dní. Jedinou radosťou na tejto cestičke. Je takpovediac mojím zmyslom. Veď každý, ak chce ako-tak žiť, musí si vkladať do svojho jestvovania nejaký zmysel. Chi-chi-chi! Podumajte nad tým. Nejaký zmysel, zmyslík, zmyslíček. Čím by si inak liečil sklamanie, čím by sa povznášal, čím by sám seba ospravedlňoval, čím by sa utešoval, čím by sa klamal? Zmysel, len o ten ide. Je studňou radosti. Nedá mi, pán môj, keď už z tej studienky pijem, aby som aj vás neponúkol. Čistej, zdravej, pramenistej vodičky. Pramenistej, aj keď je zo studne. Akože by to bolo, keby som sa s vami nepodelil! Veď sme predsa nejakí humanisti. Dve tisícročia kresťanského humanizmu v sebe nosíme, jedno storočie toho, hm, toho nového, vedeckého. Nedá mi nepodeliť sa s vami, pán môj.
    Chcel som mu skočiť do reči, prerušiť ho poznámkou, že to, čo je radosťou pre jedného, nemusí byť radosťou pre druhého, že veľmi často je prejavom najväčšej ohľaduplnosti neobšťastňovať toho, kto si neželá, aby ho obšťastňovali... Prečo nasilu obšťastňovať niekoho, kto o to vôbec nestojí? Prečo?
    Ale namiesto toho som mu iba vinovato položil banálnu otázku: -- Kam cestujete?
    -- Do P... pán môj. Do P... Pekné mestečko, pekný svetík. Naše mestečko, náš svetík.
    Cestujem do stanice, ktorá nasleduje po P... Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Ešte sa ho napočúvam.
    -- Do P... pán môj. Tam je cieľ mojej cesty. Ale nie konečný! Kdežeby! Chi-chi-chi! Stadiaľ ďalej a vyššie. -- Opäť sa rozchichotal. Akoby bol narástol, akoby čerpal zo svojich slov a smiechu zvláštnu silu. Nebolo možno nepočúvať ho. Bol pánom slov. Doteraz som sa nestretol s nikým, koho by slová tak poslúchali. Boli mu poslušnými, pracovitými otrokmi, a on ich štedro odmeňoval smiechom.
    -- Porozprávam vám, všetko vám porozprávam, akože a prečože by som vám neporozprával? Poviem vám, pán môj, najsamprv jednu vec. Možno s ňou budete súhlasiť, možno nebudete, ale na tom nezáleží. Chi-chi-chi! Kedyže záležalo na tom, či sa súhlasí? Chi-chi-chi. Pán môj, -- tajnostkársky stíšil hlas, akoby sa chystal vyzradiť dajakú dôležitú zvesť, -- počúvajte ma, dávajte na moje slová dobrý pozor.
    Znovu sa rozosmial. Smial sa, až ho natriasalo, až sa dusil. Slzil od smiechu.
    Nevdojak, nechtiac, celkom proti svojej vôli som sa s ním začal smiať aj ja. Smiali sme sa. Prišiel sprievodca, aj on sa rozosmial. Spolucestujúci zrazu nečakane stíchol, prísne naňho pozrel a podal mu lístok. Sprievodca vinovato zmraštil čelo, preštikol lístky a odišiel. Počuli sme, ako na chodbe nechápavo kašle.
    -- Niečo vám poviem, pán môj, ale nikomu to neprezraďte. Sľúbte mi, že to nikomu neprezradíte, že sa nikdy v slabej chvíľke-chvíľočke neprerieknete. Tajnosť nad tajnosť, nad všetky tajnosti! Keby sa voľakto dopočul, že som vám čosi povedal, stihli by ma ťažké nepríjemnosti. A vy, ako som už dávno odhadol, ešte vtedy, keď ste sa tvárili, že podriemkavate, chi-chi-chi, ste človek dobrý, mäkký, spoluobčiansky, nikomu by ste nepríjemnosti nechceli robiť. Aj vy sám by ste mohli mať nepríjemnosti, veru, pán môj, aj vy sám... -- Ešte väčšmi stlmil hlas, ledva ho bolo počuť. Napínal som sluch. -- Popri tejto našej skutočnosti, v ktorej žijeme, jestvuje ešte jedna, iná. Celkom iná. O tej vie málokto. Má celkom iné pravidlá, iné zákony, iné dejiny. A táto skrytá skutočnosť, pán môj, je oveľa dôležitejšia ako tá, o ktorej vieme. Tá skrytá skutočnosť ovplyvňuje, ale ovplyvňuje je slabé slovo, ona motivuje, áno, motivuje skutočnosť, v ktorej žijeme. My žijeme v korunách stromov, pán môj. Celkom ako naši predkovia. Koruny stromov, to je naša skutočnosť. A tá, o ktorej vám porozprávam, to sú korene, čo dávajú zeleň listom, vlahu konárom, život celému stromu. Tak je to veru, pán môj.
    Nepáči sa vám moje rozprávanie, spolucestujúci môj dobrotivý, dôverčivý? Nepáči sa vám? Zlá výchova literatúrou, hneď som si to myslel. Vaša vina, nie moja. Veruže, učili vás, zvykli ste si na to, že poučenie nikdy nemá byť na začiatku. Má pekne nebadane, taktne-taktnučko vyplynúť z príbehu. Alebo aspoň byť na konci. Najprv príbeh, zaujímavý príbeh, potom pointa. A v  pointe morálka-morálčička.
    -- Pán môj... -- Zas sa rozosmial, teraz však inak, akosi dobráckejšie, zhovievavejšie. -- Ja som vám najprv povedal pointu a len teraz vyrukujem s príbehom. Pointičku som vyzradil, nezdržal som sa. A prečo, pán môj?! Nie že by som neuznával zákony rozprávania a priečil sa ich duchu. To by nebola pravda. Veruže by nebola.
    Sebavedome zošpúlil pery. -- Ja mám na konci iné poučenie, inú pointičku. Budete prekvapený, spolucestujúci môj dobrotivý. Veľké, nečakané prekvapenie ja chystám. To, čo som už povedal, celkom pri ňom vybledne. Veruže, pán môj, ak sa vám uráči mať trpezlivosť, dožijete sa, o čom ste nechyrovali. Či chcete, či nechcete, dožijete sa.
    Okolo našej skutočnosti je iná skutočnosť-skutočnostička. A kto organizuje tú skrytú skutočnosť, kto potajme utvára tú viditeľnú? Kto, pán môj? Chi-chi-chi. Čo by ste povedali? Koho by ste typovali? Hádajte! Neuhádnete!
    Do P... cestujem dnes, do P... som cestoval pred štyridsiatimi rokmi. Týmto istým vlakom, pán môj, a nemal som takú príjemnú spoločnosť ako dnes. Nebolo človiečika, čo by ma bol počúval. Veru, je to už štyridsať rokov, čo som nastúpil v P... ako mladý-mladučký profesor slovenčiny a dejepisu. Mal som učiť na tamojšom gymnáziu. Bolo to moje prvé miesto.
    Mestečko nebolo veľké, ani gymnázium nebolo veľké, v celom zbore nás bolo čajsi len zo pätnásť, ale, pán môj, čo vám mám hovoriť, veď viete, ako to už v živote chodí, aj malý kolektív je kolektív, aj malé peklo je peklo. To všetko, pán môj, sú pojmy kvalitatívne, nie kvantitatívne. Zapadol som do zboru ako guľka do jamky. Začal som učiť. Svoje predmety som učil, slovenčinu a dejepis, rodný, materinský jazyk a matku múdrosti. Učil som, pán môj, ako kážu nadriadení a osnovy, tak som ja veru učil. Vžil som sa do kolobehu školy, všetko som robil podľa najlepšieho vedomia a svedomia, za ten úbohý profesorský platík. Učil som, tešil sa na prázdniny a na postup, takým skromným a utiahnutým človiečikom som bol.
    Naozaj, len teraz som si ho všimol, bolo v ňom čosi profesorské. Akoby poúčal. Keď hovoril, prezeral som si ho. A zazdalo sa mi, že omladol. Akoby mal teraz menej šedín.
    Počúval som.
    -- Na tej škole, pán môj, nevládli nijaké čudné pomery. Bola to celkom obyčajná, priemerná, typická škola tých čias, stáročná tradícia nášho školstva ju poháňala, udržiavala ju v chode. Tu každý vedel, čo má robiť, všetko bolo vopred určené, predpísané. Iniciatívu, vlastnú iniciatívu, tu bolo možno rozvinúť len v rámci toho, čo sa požadovalo. Keby si človek položil otázku, čo bude robiť, povedzme, o sedemnásť rokov, dňa toho a toho, mohol by to presne povedať. Taký malý, stabilný svet, ostrovček istoty. Slávnosti, konferencie, maturity a tak ďalej. Jednoducho škola. Nemôžem povedať, že by som sa bol dobre cítil. Ja nie som, pán môj, povaha pokojná a vyrovnaná, najhoršie znášam istotu a rovnomernosť.
    S prekvapením som pobadal, že teraz, keď prešiel ku konkrétnejšiemu, jeho reč už bola vecnejšia, menej šaškovská. Tento človek akoby sa nikdy nebol smial. Akoby sa vôbec nevedel smiať. Díval som sa naňho. Bol vážny, zamyslený.
    -- Ale nebudem vás, pán môj, otravovať úvodom. Kto má rád úvody, úvodíky, úvodníky?
    Vinovato som sa usmial a ospravedlňujúco povedal: -- Ale nie. Prečo?
    -- Už aj pokračujem. Len príbehu sa budem odteraz držať. Dosť som sa už nahovoril pomimo, ponad, popod. Len počúvajte, prosím, len ma počúvajte.
    Jedinú radosť som mal na tej škole. Keď som mal okienko počas vyučovania, prechádzal som sa po chodbách. Škola nemala šatňu, žiaci si nechávali kabáty na chodbách. Prechádzal som sa a, prepáčte mi ten výraz, zakaždým som čosi ukradol. Predstavte si, pán môj, profesora, ktorý okráda žiakov! Raz to bola čiapka-čiapočka, inokedy šál, dakedy aj peňaženka. Všetko, čo som ľahko zobral, som starostlivo skryl. Vedel som ja, pán môj, vedel, na čo mi to bude treba.
    Mámenie zmyslov. Znovu sa mi zazdalo, že omladol, ešte výraznejšie.
    -- Zástupcom riaditeľa bol latinčinár a gréčtinár Matej Grópius. Dobrý, statočný, úctyhodný človek, aspoň podľa bežných občianskych predstáv a požiadaviek, naslovovzatý odborník a pedagóg. Vážili si ho žiaci aj kolegovia. Jeho slovo bolo na škole posvätné. Keď školu vzrušili moje krádeže, keď márne hľadali vinníka, pamätám sa, že som vyslovil návrh, aby spravili prehliadku nielen u žiakov, ale aj u nás profesorov. Grópius vtedy môj návrh rozhorčene odmietol. „Ako vám mohlo niečo také vôbec zísť na um, pán kolega! Platia nás síce biedne, ale k sprostej krádeži sa neznížime!“ Grópius mal usporiadanú rodinu, ženičku a dve deti. Medzi nich a školu delil svoj voľný čas. Potrpel si najmä na školskú administratívu, to bol jeho koníček. Neskoro do noci vysedával v riaditeľni a dopĺňal agendu. Bol to ešte mladý človek a všeobecne sa čakalo, až náš pán riaditeľ odíde do dôchodku, že on zaujme jeho miesto. Mal na to naozaj všetky schopnosti, predpoklady i perspektívy.
    Bol som na škole iba pár dní, keď som si všimol, viete čo? Je to už taká moja zábava, pôžitok, potešenie všetko si všímať. Zbadal som, že Grópius má zlaté hodinky. Keď som sa s ním raz rozprával a medzi rečou ich vytiahol, poobdivoval som ich. Potešil sa. Sú z osemnásteho storočia, zveril sa mi, jeho pradedo ich dostal osobne od palatína. A potom ušlo trochu času, vari zo dva školské rôčky, ale čo je to proti večnosti, čo je to proti mne? Raz sa ma spýtal, koľko je hodín. Povedal som mu. „A kde máte svoje krásne hodinky?“ Vraj sa mu pokazili a dal ich opraviť. „Ku ktorému hodinárovi? Azda len nie k Čavardovi?“ „Nie, k Maňákovi.“ „To ste spravili dobre,“ potešil som ho. „Čavarda nie je dobrý. Vlani mi len-len že nepokazil hodinky. Dobre, že k Maňákovi. Ten vám ich opraví, že budú ako nové.“
    Jeho hodinky sú teda u Maňáka. Výborne. „A kedy ich budete mať hotové?“
    „Veď viete, ako to je,“ riekol skormútene. „Roboty veľa, času málo. Nemám kedy zájsť po ne cez deň. A žiaka si nemôžem dovoliť poslať cez vyučovanie. Tak som sa dohodol s Maňákom, že si prídem po ne zajtra o siedmej k nemu do bytu.“
    Dobre, výborne. Lepšie to už ani nemôže byť. Všetko som si premyslel.
    Zlatník Maňák býval na predmestí, v pustej, tmavej uličke. Na prízemí mal dielničku, na poschodí byt. Ako takmer všetci drobní remeselníci.
    Vedel som, že Grópius chodí do riaditeľne pravidelne o tretej. Celé popoludnie i večer som opravoval písomky v zborovni, ktorá bola vedľa riaditeľne. Presne o tretej vošiel Grópius do riaditeľne, presne o tri štvrte na sedem vyšiel. Vedel som, kam ide.
    Pakľúčom som si otvoril riaditeľňu, vkĺzol dnu a potisol ručičku na nástenných hodinách o hodinu dozadu. Nechal som rozsvietené, potom som riaditeľňu zamkol. Zašiel som za školníkom. „Pán školník, keby ste boli taký láskavý. Pán zástupca už odišiel z riaditeľne a zrejme zabudol zhasnúť. Keby ste mi otvorili, aby som zhasol.“ Školník šiel so mnou. Keď sme vošli do riaditeľne, ukázal som na hodiny a nahlas si vzdychol: „Je neskoro. Už je osem!“ Školník žmurkol na hodiny a mechanicky zopakoval: „Už osem!“ Potom zhasol svetlo, a keď sme vyšli, zamkol riaditeľňu.
    „Ja ešte ostanem,“ povedal som, „tie nešťastné písomky. Ešte hodinu, do deviatej.“
    Keď dozneli jeho kroky, znovu som vkĺzol do riaditeľne a správne nastavil čas.
    Grópius sa vrátil o štvrť na osem. Ešte hodinu pracoval. O štvrť na deväť nazrel do zborovne. „Ešte nejdete, pán kolega?“
    „Ešte nie. Ešte mám robotu asi do deviatej.“
    Potichu, nenápadne som vykĺzol zo školy. Nik ma nevidel, nik ma nepočul. Len kvôli tomu som si kúpil nové topánky s gumovou podošvou. Obozretne som došiel na predmestie. Nedalo mi nijakú robotu vlúpať sa do Maňákovho krámu. Pozbieral som všetko cennejšie, hodinky, náušnice, náhrdelníky, brilianty, zabalil ich do batôžteka a potil sa. Jedny hodinky som nastavil na ôsmu, prudko do nich udrel, aby sa rozbili a zastavili, potom som ich pohodil na zem. Vyzeralo to, akoby ich zlodej stratil. Okrem toho som na Maňákov pracovný pult šikovne zadrel chumáč vlny z Grópiusovho zimníka, ktorý som mu už dávnejšie vytrhol. Vrátil som sa do školy. Šťastie mi žičilo. Ani teraz ma nik nevidel a nepočul.
    Napchal som do zásuviek Grópiusovho písacieho stola celú korisť z Maňákovho obchodu. Pridal som šály, čiapky, peňaženky, ktoré som dávnejšie pokradol žiakom.
    Správa o vykradnutí Maňákovho obchodu sa rozletela po meste hneď ráno.
    Do školy prišli dvaja policajti. Zvyčajná formalita. Maňák vyhlásil, že večer o siedmej bol uňho Grópius. Policajti boli zvedaví, či si náhodou niečo nevšimol.
    Obchod vraj vykradli o ôsmej. Grópius tvrdil, že vtedy už bol tri štvrte hodiny v škole.
    Zavolali ma do riaditeľne. „Je to len formalita,“ riekol jeden z policajtov. „Veď pána zástupcu všetci poznáme. Aj môjho syna učil. Pán zástupca tvrdí, že už od štvrť na osem bol v riaditeľni.“ Zatváril som sa prekvapene. „To hádam nie. Krátko pred ôsmou som vyšiel na WC a všimol som si, že v riaditeľni sa svieti. Zaklopal som, nič. Hneď mi bolo jasné, že pán zástupca zabudol zhasnúť. Šiel som za školníkom, aby odomkol riaditeľňu a zhasol. Náhodou som si všimol, že je osem!“
    „Ale pán zástupca tvrdí, že tu bol o štvrť na osem,“ čudoval sa policajt.
    „Hádam sa zmýlil,“ krotko som namietol. „Nečudo, keď toľko pracuje!“
    Poslali po školníka. Potvrdil moju výpoveď. Grópius o ôsmej nebol v riaditeľni.
    Vtedy som povedal, že Grópius sa vrátil do školy o pol deviatej, že bol celý rozžiarený a mal akýsi balíček. Ukázal mi ho a povedal, že odteraz sa mu už bude ľahšie žiť.
    Policajti aj riaditeľ vystrúhali prekvapené tváre. Riaditeľ, ktorému záležalo predovšetkým na dobrom mene školy, povedal: „Tak, pán kolega Grópius, aby nevzniklo nijaké neopodstatnené podozrenie, prosím vás, otvorte zásuvky svojho stola.“ Nič netušiaci Grópius vytiahol prvú zásuvku. Zdesene sa zadíval na hodinky a šperky...
    Policajti prezreli ostatné zásuvky. Našli v nich zvyšok koristi. Okrem toho čiapky, šály... Grópiusa hneď odviedli. Riaditeľ bedákal: „Kto zmyje z našej školy túto škvrnu?“
    Zlatník Maňák vyhlásil, že sa mu Grópius hneď zdal podozrivý. Správal sa akosi čudne.
    Odsúdili ho a, pochopiteľne, prepustili zo školských služieb. Spolu so školníkom sme boli korunní svedkovia obžaloby. Aj chumáčik vlny spravil užitočnú službu... Celý prípad prišiel došetriť po školskej „linke“ inšpektor.
    Upozornil som, že niekoľkokrát som sa dožadoval prísneho vyšetrenia krádeží na chodbe. Spomenul som, ako sa tomu Grópius bránil. Inšpektor pokarhal celý zbor vrátane riaditeľa a vyslovil mi uznanie, že ja jediný som bol dôsledný a ostražitý.
    Funkciu zástupcu dočasne zastával náš najstarší kolega Mamatej. Na porade s inšpektorom som taktne upozornil na jeho nedostatky, ktoré môžu viesť k ďalekosiahlym zhubným následkom. Inšpektor na mňa uznanlivo pozeral. Oceňoval ma.
    O týždeň som dostal menovací dekrét, stal som sa zástupcom riaditeľa.
    „Aj ja dúfam,“ povedal som, keď riaditeľ vyslovil nádej, že budeme dobre vychádzať.
    Nevychádzali sme zle, ba môžem povedať, že si ma celkom obľúbil.
    Na porade, na ktorej som prevzal novú funkciu, som vyhlásil, že spravím všetko pre očistenie povesti našej školy. „Po tom zlodejovi a pokrytcovi nesmie zostať ani stopy.“
    Môj spolucestujúci pri rozprávaní očividne mladol. Zhrbená postava sa vzpriamila, vlasy mu černeli, hustli.
    -- Tak som si, pán môj, pomohol. Očistil som školu, obnovil som jej stratenú vážnosť. Ale nedalo mi hlivieť. Hlivenie nie je mojím údelom. Veru nie, pán môj. Obzeral som sa po ďalšej robote a uspával som bdelosť riaditeľa Vachtana. Bol to človek, ktorý mal čosi z buditeľov minulého storočia. Prísnosť, morálnosť, moróznosť. Odkedy mu zomrela žena, žil výlučne škole. Nebolo na ňom nič zraniteľné.
    Ale ja, pán môj, som si povedal, že niečo zraniteľné na ňom jednako nájdem. Na komže by sa nenašlo? Veď sme len ľudia, pán môj drahý.
    Telocvik učil kolega Matara. Človek mladý, zdravý, neopotrebovaný. Skoro som pobadal, že je v ňom čosi, na čom možno stavať. Sex... Všimol som si, keď prišlo čosi také-onaké do reči, že sa mu hneď zajagali očká-očičká. Statočne zápasil s pokušením. A pritom, prosím, mal kľúče od telocvičného kabinetu ... Vnucoval sa mi do priazne, dával mi najavo obdiv a úctu. Reku, prečo to nevyužiť?
    V septime boli dve sesternice. Neobchádzala ich najlepšia povesť. Povrávalo sa, že už dosť dávno majú za sebou, no, veď viete čo. Aj to sa povrávalo, že čo nevie jedna, vie istotne druhá... Boli to dievčence pekné, vyvinuté, no čo vám mám hovoriť.
    Raz som šiel do školy s kolegom Matarom. „Čo keby tak...“ hovorím mu.
    Keď pochopil, čo myslím, razom vzplanul. Rozhovorili sme sa o skupinovom sexe. Usiloval sa krotiť vo fantázii a výrazoch, priveľmi si vážil moju funkciu. „Ani to nemusí byť také zavrhnutiahodné. Len aby sa to robilo čisto, nezištne,“ vravím mu. „A spoľahlivo. A aby s tým všetci súhlasili. Vezmime si len tie dve septimánočky, sesternice Marejkové, či ako sa volajú. Ony už nestratia celkom nič a iných môžu potešiť. Čo keby tak...“ prikladal som polienka na ohník Matarovej predstavivosti.
    Rozplamenil sa. „Bolo by to možné,“ riekol priškrtene. Povzbudzujúco som si oblizol pery. „Dievčatká by boli rady, že sa dostanú bližšie k profesorom a my, no, my...“
    Keď sa Matara ubezpečil, že mám vážny záujem, ponúkol sa všetko zorganizovať. Musel mi odprisahať, že predbežne nikomu nič nepovie. A že všetci členovia profesorského zboru, ktorí sa na našich akciách zúčastnia, budú mať na tvárach masky.
    Prešlo pár dní a stretli sme sa v kabinete. Sesternice Marejkové a my. My v maskách.
    Predtým som si pod pupok namaľoval hnedým tušom veľké materinské znamienko.
    Stiahli sme rolety, zažali sviečky, otvorili fľaše, tichučko pustili gramofón.
    Dievčatá sa zobliekli prvé. Vedeli, čo od nich chceme. A vedeli sa vyzliekať, pán môj, dnešné striptérky by sa mohli od nich učiť. Pekne, pomaly, pomaličky, pri každom odloženom kuse odevu by človek prisahal, že to už ďalej neznesie. Keď boli nahé, zobliekli sme sa aj my. Celkom, okrem masiek. Bolo jasné, že dievčatká nie sú v tejto situácii prvý raz. Vedeli, čo majú robiť. Vedeli, pán môj, och, och, och, -- slastne sa zahľadel bokom a labužnícky zamľaskal. -- Veruže vedeli! Jedna z nich sa najprv ošívala, že zhasnúť sviečky a podobne. A že je tu len jeden gauč, tak nie naraz. Ale Matara naliehal. Povedal všetko, čo som ja sám chcel. Ja som mlčal, ani len ústa som neotvoril. To je moje umenie, pán môj, nechať iných, nech hovoria za mňa.
    Počúval som ho. Naozaj, neprestajne mladol. Aspoň desať rokov zhodil zo seba.
    -- Sex, pán môj, je taký malý, prešibaný čertík. Každý z nás ho v sebe nosí. Treba ho nakŕmiť, aby zbytočne nešarapatil. Naznačil som Matarovi, že by mohol získať ďalších. On sa poobzerá po kolegoch a kolegyniach, Marejkové zoženú žiačky. Matara nesklamal. Bolo nás čoraz viac a viac. Bez masiek, ale aj s maskami. Gauč ani kabinet už nestačili. Potrebovali sme väčší priestor. Presťahovali sme sa do telocvične, rozložili sme žinenky. Celkom sa nám to páčilo. Veruže páčilo. Schádzali sme sa raz do týždňa, neskôr dvakrát. Osmeľovali sme sa, privykali si na seba. Koľko len dievčatiek som takto, prepáčte za výraz, obhospodáril! Ani si neviete predstaviť, čo to bol za zvláštny pocit, keď som ich na hodine skúšal a pritom spomínal, čo sme spolu postvárali! To si, pán, môj, nemôžete ani len predstaviť!
    Najväčšmi som si pochutil na terciánočkách. Také púpätká hanblivučké.
    Ako som vám už ráčil povedať, museli sme si vypomôcť žinenkami. Na žinenkách sme sa tešili jeden z druhého i sami zo seba. Aj kadejaké súťaže sme vymýšľali. To všetko pre spestrenie a obveselenie. Pekné, milé to bolo! Veruže pekné, milé! Niekoľkokrát zasnene zamľaskal.
    -- Aj žiakov sme neskôr pribrali. Ale opatrne. Len bezúhonných, dôveryhodných.
    Koľko len dievčatiek tam prišlo o venček! Nuž čo, užili sme si, prišli si na svoje.
    Riaditeľ Vachtan, pochopiteľne, nič netušil. Sem-tam som hmlisto naznačil, že sa v škole robí čosi neprístojné a neslýchané. Ale Vachtan bol taký mravný a dôverčivý, že mu ani len nesvitlo, o čo môže ísť. Moje narážky prepočul, prehliadol.
    Kedy-tedy som na poradách vyslovil záhadné domnienky o postupujúcom morálnom rozklade. Zakaždým nástojčivejšie. Dožadoval som sa ráznych opatrení. Ale nikto sa nedovtípil, kam vlastne mierim.
    Jedného dňa som si uvedomil, že je najvyšší čas konať.
    Povedal som Matarovi, že večer prídem neskôr, a dohovorili sme si heslo. Potom som navštívil policajta, ktorý vyšetroval Grópiusa. „Prepáčte, že sa na vás obraciam, sám sa hanbím, že je čosi také vôbec možné, ale...“ Rozpovedal som mu o orgiách, ktoré sa v telocvični pravidelne odohrávajú. Poprosil som ho, aby zorganizoval raziu presne na jedenástu v noci. Bol prekvapený, nešlo mu to do hlavy, pohoršene si šúchal ruky a stále mi kládol nové otázky. Napokon sľúbil, že sa veci ujme. Večer o desiatej som zazvonil u Vachtana. „Pán riaditeľ, ako zástupca už nie som ochotný to ďalej trpieť!“ Rozpovedal som mu, čo sa v škole robí. Žiadal som ho, aby ihneď zasiahol. „Už aj idem,“ zašomral ohromene, „len čo sa oblečiem!“ Bol už v pyžame, šiel sa preobliecť, nechal ma samého na chodbe. Chytro som mu skryl do vrecka svoju masku. Cestou do školy som mu povedal heslo, na ktoré ho vpustia do telocvične. Vachtan sa ponáhľal, veľmi si ma nevšímal, predstava toho, čo sa robí, ho celkom zronila a rozrušila. Ostal som čakať na rohu ulice. Pár minút po tom, ako vošiel do školskej budovy, prihrmelo policajné auto. Šiel som s policajtmi, viedol som ich. Vošli sme do telocvične.
    Na žinenkách ležali desiatky nahých tiel. Tie a tí, čo boli bez masky, si zdesene zakrývali tváre. Ovzdušie bolo nabité erotickým napätím.
    Riaditeľ Vachtan meravo pozrel pred seba, zdalo sa, že skamenel.
    Medzi nahé telá sa zamiešali modré uniformy. Prstom som ukázal na Vachtana. Prst sa mi pritom vôbec netriasol. Rozhorčene som spustil: „Tak to už ide veľmi dlho. Mnohokrát som upozorňoval pána riaditeľa, ale odoprel zasiahnuť. Keďže nebolo inej možnosti, obrátil som sa na políciu. Dnes vieme, na čom sme. Riaditeľ Vachtan spolu s kolegom Matarom organizujú orgie a strhávajú mládež do bahna neresti. Už som sa na to ďalej nemohol nečinne pozerať!“ zvolal som pobúrene.
    Všetkých nás zaraz odviedli na výsluch na okresné policajné veliteľstvo.
    Nastalo zdĺhavé vyšetrovanie. Desiatky žiakov vylúčili zo školy. Vachtana usvedčilo viacero dôkazov. Jednak to, že mal pri sebe masku, jednak to, že vedel heslo, na ktoré ho Matara vpustil, a jednak materské znamienko pod pupkom, podľa ktorého ho identifikovali všetky žiačky. To znamienko, ktoré som si uňho všimol, keď sme raz boli v parnom kúpeli...
    Okrem toho ho usvedčilo aj to, že pri ľúbostnom akte, vzhľadom na svoj vysoký vek, neraz zlyhal...
    Tak veru, tak veru, pán môj, tak sa to odohralo, tak sa to skončilo.
    Aj som sa potešil, dobre si urobil, aj morálny rozklad som prekazil. Tak veru!
    Stále mladol. Už by som ho ani nebol poznal. Trochu sa zamyslel, oddýchol si.
    -- Vymenovali ma za riaditeľa a verejne mi vyslovili uznanie. Minister mi poďakoval osobne. Poprosil ma, aby som bol taký dôsledný aj v novej funkcii.
    „Urobím všetko, čo bude v mojich rukách, pán minister,“ sľúbil som mu.
    Ako riaditeľ som sa svedomite staral o blaho školy. Zvlášť prísne som karhal krádeže a mravné delikty. Na celoštátnych riaditeľských poradách som so stal ministrovým miláčikom. Svoju dôveru mi prejavoval aj tým, že ma často menoval do rozličných inšpekčných komisií. Spoznal som pomery na všetkých gymnáziách v našej vlasti.
    Na vlastnej škole som dôrazne sprísnil výchovu v oficiálnom duchu. To bol problém, o ktorom som rečnil na všetkých riaditeľských poradách. V súkromných rozhovoroch s ministrom som neraz vyslovil znepokojenie nad tým, že niektoré školy sa od toho ducha odkláňajú.
    V rozhovoroch s kolegami-riaditeľmi som bol liberálnejší a benevolentnejší.
    Jemne som naznačoval, že všetko netreba brať doslova tak, ako sa hovorí. Pritom som zakaždým veľavýznamne zažmurkal. „Veď aj sám minister...“ Verili mi, lebo o mojich dobrých vzťahoch s ministrom sa všeobecne vedelo. „Veď aj sám minister...“ Postupne som rozptyľoval nedôveru. Upätosť a oficiálnosť, ktoré vládnu na školách počas inšpekcií, sa rozplývali. Získaval som stále väčšiu obľubu.
    Žmurknutie a vetička „Veď aj sám minister...“ mi otvárali srdcia kolegov.
    Ako padali ich zábrany, tak som postupoval; ďalej a ďalej a vyššie.
    Začal som na gymnáziu v T. Zdalo sa mi najvýhodnejšou pôdou pre úrodu, ktorú som chcel zasiať. Dlhé roky tu pôsobil rád zbožných piaristov.
    Na gymnáziu v T. riaditeľoval majestátny šedivý Franko. Vedelo sa o ňom, že mu pomery veľmi nevoňajú, že nesympatizuje s tým, čo raz bude, ale s tým, čo bolo. Trpeli ho len preto, že mu nemohli nič dokázať. Pri niekoľkých návštevách som Frankovi nebadane naznačil, že sa od ostatných inšpektorov dištancujem, a prejavil som mu sympatiu. Hneď mi dôveroval. Ľudia, ktorí sú nespokojní s pomermi, túto nespokojnosť automaticky predpokladajú aj u iných. Stačí nepatrný náznak, vyjsť v ústrety, a hneď sa zdôveria. A nesmierne im lichotí, ak rovnaké zmýšľanie pobadajú u svojho predstaveného alebo vyššie postaveného. Začnú si ho vážiť.
    Keď som s Frankom osamel v jeho kancelárii, podozrievavo som zašepkal: „A nemáte tu niečo, hm... namontované?“ Nápadne zbledol. „Nie...!“ Vzápätí sa rozpačito opravil: „Neviem ...“
    „Viete, aj sám minister...“ zacvrlikal som. Prekvapene na mňa pozrel. Predstihol som všetky jeho očakávania. „Ubezpečujem vás, že všetko sa dobre skončí, zaretušujem prípadné výhrady svojich kolegov. Ale viete, že teraz veľmi prísne dbáme na oficiálneho ducha!“
    „Viem...“ vzdychol si a bezradne sa pomrvil, chudák, obával sa, že ma nesprávne ohodnotil.
    „Nebojte sa,“ upokojoval som ho. „Mňa sa nebojte, ale...“ Skúsili ste, pán môj, ako čarovne pôsobí slovíčko ale a krátke mlčanie po ňom? „Netreba sa báť, pán kolega. Duch, ktorý je dnes nepohodlný, sa zajtra môže stať oficiálnym. Vieme, ako to vo svete chodí. A potom, pán kolega, budú na tom najlepšie tí, čo sa k nemu verne hlásili, keď bol ešte v nemilosti. Budú ich vyzdvihovať, odmeňovať, dávať za vzor. Aj pri penzii budeme na to prihliadať, akože inak, zaslúžia si, veď nezradili sami seba ani v najťažších časoch. Môže sa to stať.“ Do slovka môže som vložil celé svoje umenie. Franko sa bojazlivo poobzeral a ubezpečil ma, že na jeho škole pod maskou oficiálneho ducha vládne ten, ktorému sa dnes nežičí. Vyberal slovíčka, hovoril ticho, opatrne. „To nestačí,“ oponoval som, „to ani zďaleka nestačí. Takýto postoj, pán kolega, by raz mohol vyzerať ako alibizmus. Treba byť aktívny. Krátky čas to ešte nejako vydržíme. Veď aj sám minister...“
    Dychtivo, nedočkavo sa spýtal: „A čo mám robiť?“
    „Oficiálne vám nič radiť nemôžem, ale...“ Rozhostilo sa hrobové ticho. Uprene som sa zadíval na obraz hlavy štátu a začal som rozjímať, akoby sám pre seba. „Sú školy, kde žiaci síce majú nové učebnice, ale profesori zásadne vyučujú podľa starých, využívajú každú príležitosť, aby sa zadrapili do nelogickostí oficiálneho ducha, vydávajú všakovaké letáčiky a podobne.“ Pochopil. Radostne sa rozochvel. Chytil ma za ruku.
    „Dobre, dobre, už rozumiem,“ jasal. „Mám už len jednu otázočku.“ Keď nazbieral odvahu, spýtal sa ma. „Bude to ešte dlho trvať?“
    „Dúfam, že nie,“ odvetil som a srdečne sme sa rozlúčili.
    Franko pohotovo zaktivizoval všetkých svojich známych z riaditeľskej sféry. Poznali ho, verili mu, dôverovali. Onedlho mi to potvrdili vlastné skúsenosti.
    Medzi riaditeľmi sa bleskovo rozchýrilo, aký som v skutočnosti. Tí, čo zaryto vyznávali oficiálneho ducha, tomu neverili. Tí, čo sa zapredali duchu nepriateľskému, boli ku mne zo dňa na deň srdečnejší. Podľa toho som ich spoľahlivo rozpoznal.
    Keď som na riaditeľských poradách na ministerstve vynášal prednosti oficiálneho ducha, zakaždým som si veľavýznamne odkašľal. Dôveru odpadlíkov to iba utužilo. Vkladali do môjho zakašľania skrytý význam, videli v ňom to, po čom túžili.
    Najväčší úspech som dosiahol na starobylých gymnáziách v K., v O. a v S.
    Riaditelia týchto škôl sa stali, možno to tak povedať, aktivistami neoficiálneho ducha.
    Ale aj iné školy sa chytro a ľahko nachytali. V L., v H. a v G.
    Keď som na niektorom z týchto gymnázií zistil nedostatky vo výchove v oficiálnom duchu, riaditeľa som verejne pochválil za vynikajúcu prácu po odbornej stránke a navrhol som ho na vyznamenanie. V súkromnom rozhovore, medzi štyrmi očami, som mu povedal: „Len opatrne, pán kolega. Opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Veď aj sám minister... Ešte to nejaký čas musíme vydržať. Zaťať zuby a päste, neprenáhliť sa, vydržať. Dúfam, že to už dlho nepotrvá. Už nemôže!“
    Zas si na chvíľu oddýchol. Vyzeral sviežo, odpočinuto. Bol už veľmi mladý.
    -- Ani by ste neverili, pán, môj, ako rýchlo sa rozplemenil na našich školách nepriateľský duch. Ani by ste to neverili! Keď moji ctení kolegovia pochopili, že im nehrozí nijaké nebezpečenstvo, že potajme schvaľujeme všetko, čo robia, že ich nestíha nijaký trest, dovoľovali si čoraz viac a viac. Jeden po druhom sa vyfarbovali. Priam sa pretekali v okázalom dokazovaní, ako im leží v žalúdku oficiálny duch.
    Neraz som upozorňoval ministra na nebezpečenstvo, presviedčal ho, že neprestajne vzrastá. Aj na poradách som o tom hovoril. Ale nikdy som nezabudol zakašľať. Po jednej porade, na ktorej som výbojne útočil na prejavy starého ducha vo výchovnom procese, jeden z riaditeľov ma priateľsky potľapkal. „Vieme, že to tak musíte!“
    Na vlastnej škole som neprestajne zintenzívňoval výchovu v oficiálnom duchu. Požadoval som od podriadených, aby ho vnášali do každého predmetu. Možno sa na tie časy pamätáte, pán môj. Za riaditeľský plat som nútil veriť v perspektívu.
    Čo sa mi raz stalo. Nejaký maturant sa nezdržal a napísal na lavicu poburujúci a rozvratný nápis. Bolo to v čase, keď vinou nepriateľa nebolo dosť bravčového mäsa.
    Ten maturant napísal: „Bravčového mäsa niet preto, lebo nás tak rýchlo ženú do šťastnej a krásnej budúcnosti, že svine za nami nestačia.“
    Rozprúdil som vyšetrovanie. Triedny dostal okamžitú výpoveď, chlapca vylúčili.
    Zo všetkých škôl ho vylúčili. Jeho otcovi som povedal, že sa na ministerstve pokúsim dosiahnuť zmiernenie trestu. Ministra som uprosil: chlapec bol zavedený prechodným nedostatkom, veď vieme, aká je mládež, nemá dosť skúseností, je náchylná pokladať prechodný stav za trvalý, som za prísny trest, za vylúčenie, ale len z našej školy, dajme chlapcovi možnosť spamätať sa z poblúdenia, odčiniť priestupok.
    Jeho otec mi za to doniesol päť kíl bravčoviny, ktoré som spočiatku nechcel prijať.
    O tom prípade sa, pán môj, mnoho písalo, v učiteľskej aj v inej tlači. Všade ma chválili. Niektorí oceňovali môj zásadný a nekompromisný postoj, iní veľkorysosť.
    Na iných školách medzitým ďalej hlodal a rozvracal nepriateľský duch.
    V K. napríklad provokačne zvesili všetky platné obrazy a namiesto nich všetky triedy vyzdobili starými. Vymieňali ich za oficiálne len počas inšpekcie.
    V ničom nezaostalo gymnázium v S. Riaditeľ zakázal všetkým profesorom učiť podľa oficiálnych učebníc. Každý profesor musel prehodnotiť svoj predmet z hľadiska potrieb nepriateľského ducha a napísať vlastné skriptá.
    Riaditeľ ich osobne prekontroloval a vlastnoručne vyčiarkol všetko nesprávne.
    A v O.? Tam školským rozhlasom pravidelne vysielali relácie, ktoré v žiakoch budili pochybnosti o neomylnosti a absolútnosti oficiálneho ducha, ktoré propagovali zhubné nepriateľské ideály. Tak hlboko kleslo gymnázium v O. Tak veru!
    Do siete cudzej ideológie sa postupne zaplietalo čoraz viac a viac škôl.
    Študentský časopis, ktorý vychádzal na gymnáziu v L., vypísal neanonymnú súťaž o najlepší aktuálny žart na účet oficiálneho ducha. Na gymnáziu v H. boli ešte smelší. Zriadili si v školskej pivnici pre každý prípad sklad gumipušiek. A v G.? Pán môj, to by ste ani neverili! Založili zvláštnu organizáciu, ktorá mala vlastnú vysielačku. Vysielala do zahraničia to, čo všetci vedeli u nás aj v cudzine. Povedzte, pán môj, môže byť ešte väčší zločin?
    Zo semienka-semienočka, čo som kedysi zasadil, vyrástol veru poriadny strom.
    Už je čas ho vyťať a rozrúbať, aby sa bolo pri čom zohriať, rozhodol som napokon.
    Na najbližšej riaditeľskej porade na ministerstve som si znovu zarečnil. Dával som si veľký pozor, aby som nedajbože náhodou nezažmurkal a nezakašľal.
    „Nepriateľský duch sa rozplamenil na našich školách, zachvátil ich ako mor, rozbujnel sa ako kobylky. Stav, ktorý vládne, už nemožno trpieť a tolerovať. Namiesto našej výchovy sa celkom bezočivo a legálne rozvíja výchova cudzia!“
    Minister na mňa znepokojene poškuľoval. Sála zvedavo a stŕpnuto počúvala.
    „Môžem uviesť konkrétne prípady a príklady. Ako je možné, že dnes, dnes...!“ Začal som gymnáziom v T., riaditeľom Frankom. Potom som prešiel na iné školy. Spomenul som všetko, čo som vedel. „Ako je niečo také vôbec možné!“ hrmel som. „Treba už konečne očistiť naše školstvo, tú vyhňu svetlej a krásnej budúcnosti, treba vytrhnúť burinu nepriateľského ducha. Navrhujem bezodkladne ustanoviť komisiu, ktorá dôsledne preskúma pomery na všetkých školách, a žiadam pána ministra, aby na základe prieskumu vyvodil nekompromisné závery!“
    Komisia objavila neslýchané, otrasné fakty. Potvrdila moje slová. Všetkých riaditeľov prepustila. Niekoľkí putovali do väzenia. Ukázalo sa, že nepriateľský duch je zakorenený oveľa hlbšie, ako sa všeobecne predpokladalo. Začal sa boj o jeho vykorenenie. Udávanie, neistota, strach.
    Na mojej škole sa nenašlo nič. Naopak, všade ju stavali ako žiarivý príklad.
    K dobru mi pripočítali aj to, že som neprestajne upozorňoval na hroziace nebezpečenstvo.
    Ani som sa nenazdal a listár mi priniesol dekrét na miesto námestníka ministra.
    Mojou hlavou úlohou, ktorú som svedomite plnil, bolo dbať na čistotu oficiálneho ducha.
    A že dnes máme také školstvo, aké máme, je aj moja nehynúca zásluha.
    Už bol celkom mladý. Vrásky sa mu vyhladili, pokožka nadobudla lesk, sviežosť, vlasy mal husté a čierne. Priam prekypoval neskrotnou životnou silou a energiou.
    -- A potom? -- nesmelo som sa ho spýtal. Bol som zvedavý. -- Čo bolo ďalej?
    -- Potom som sa stal ministrom. A nedávno, keď som zas rečnil na slávnostnej manifestácii, zrazu sa čosi prudko zablyslo, zadunel hromový výbuch...
    „P..!“ zaznelo zo staničných ampliónov a vlak zastal. --Sme v P...
    -- Už vystupujem, -- povedal a zdvihol sa. Srdečne mi podal na rozlúčku ruku.
    Vyklonil som sa z okna. Keď prechádzal okolo, obrátil som sa naňho s otázkou:
    -- A prečo sem idete?
    Zastal, pozrel na mňa, akoby sme sa ešte nikdy nevideli. Opäť sa rozchichotal. Trvalo mu dlho, kým sa utíšil, kým vládal odpovedať.
    -- Preto, aby som urobil všetko, o čom som vám cestou porozprával.
    Díval som sa za ním. O chvíľu zmizol v dave. Vlak sa pohol.

(z povídkové knihy Pomsta zo záhrobia, 1971)