Marián Grupač
Výber z básní 1998 – 2001
Zo zbierok:
• Cudná Noc v Paríži, 1998
• Dráždenie dažďa, 1999
• Smädné čarodejstvá, 2001
Zátišie
Na drevenom stole
bez obrusa
leží mokrý strapec hrozna
Vedľa pohár s muštom
vypitvaný pstruh v utierke
husle
a papier
na ktorom je rukou
napísaná báseň
Ktosi nečakane
otvorí dvere
Prievan uchytí báseň
a prilepí ju
na hrozno...
(zb. Cudná Noc v Paríži, VSSS 1998)
Veterné variácie
I.
Obloha vydýchla
Zamávala si mi vlasmi
tričko ti vrástlo do kože
ľahká suknička
obkreslila stehná
A keď si chladivý vzdych
zacítila aj tam
kde sa začínaš
pohľad ti odkväcol
líca zjahodneli
a ja som zmeravel
v túžbe
prefúknuť ťa
tiež...
II.
Vietor je egoista
Tam
kde otvoríš viacerým
čakaj
prievan...
III.
Hladný hlas
sa hojdá
v hustej hmle
Váhavo
vychádzam von
s veternou tvárou
Som silueta strachu
straším sa
byť starším
Posledné
čo som stretol
bol čas
čo zhltol vietor
IV.
Akýsi rytier
na oslíku
snaží sa premôcť
veterné
splíny...
(zb. Cudná Noc v Paríži, VSSS 1998)
OBESENÝ JESENIN
„Domov sa navrátim,
radosťou cudzou sa poteším,
v zelený podvečer,
pod oknami sa im tam obesím.“
Mesiac sipí
stráca sa
Sotva už z neho
ostane len smidka
posypaná snehom...
Serjožka stále schuti pije
a potme sa potí
Pohár jeden
druhý
tretí!
Do vína skuvíňa ako pes
Schumlaný sedí sám
na suchej slame
Skorý svit
sa na nej láme
a do slučiek
chytá plameň --
-- hluší jeho hrdlo...
Z lúčov upletenou slučkou
si obkreslil šiju
Ešte zatiaľ stále
kamaráti pijú
a ich básnik?
Ten tam už asi visí
Skľavený Sošný Obásnenec...
Spižovec sladko zaglngá
a smrť mu skrásnie v kŕči
Naposledy slznatými očiskami
zbozkáva si svoju
sinavú Zemičku
... a buntovníkom ostane --
-- ďalej v básni kričí...
(zb. Dráždenie dažďa, VSSS 1999)
SAMOTA
Rozbitý krčah
Odkrojený chlieb
Studená káva
A jedno slovo
(zb. Dráždenie dažďa, VSSS 1999)
ZLODEJKA TMY
Máš plný album
fotografií snehu
Odfotila si ho
takmer všade
A všetky negatívy
tých ukradnutých
zím
Si si potom
ukrývala pod
kožu(ch)...
(zb. Dráždenie dažďa, VSSS 1999)
P
Magický Magnetický Paríž
v boľavých krokoch Henryho Millera
Bradatý Paríž
v Hemingwayovom pohyblivom smäde
Ryšavý Paríž
nepozvaný na flám malého fláma
bez ušného laloka
Otáznikový Paríž
v mojom blúznivom blúdení
Chcem sa roztopiť tam
kde sa ópijal monsieur Baudelaire
kde sa Rimbaud pobil s Verlainom
kde Monet myslel na Temžu
kde sú ukryté všetky tie hlavy
z Place de la Concorde
Za chrbtom cítim
priezračné oči poetických kurtizán
ktoré počítajú roky špinavým bulvárom
podľa vzoru vínnych štetcov
oblých víťazstiev
slávnych veží
a radujú sa zo smrti
keď okrídleným hriechom
píšu na chodník:
„Paríž je nahá veta."
(zb. Dráždenie dažďa, VSSS 1999)
ČREPINA V DUŽINÁCH
I.
Podvečerná hmla, siholí a praskot kostí v ozvene. Kroky, zdĺhavé vlnenia. Vrany v mliečnom vzduchu plávajú. Ako utopené muchy zvedavé na burčiak; kŕdeľ a tieň. Trepotanie krvi, je po daždi. Stojaté vody, tŕpnutie a za hrsť vetra do tváre! Ihličie, bodľač; kráľovstvo v spánku. Všetko bez pohybu, podstatné už trvá v tichu. Sám v sebe prúdim. Položivý.
II.
V odtlačku bosej zimy je háďa vtlačené. Kríženec viery; strach a mágia – tôňavy. Len pre teba tajomniem. Plachá Smrtienka, skľavená a krížená vínom!; vrtí sa jej chvostík. Smrtnôstka, verná básnikova dôvernica... Píšem na vodnaté sklá o reči korienkov; skrehnutý prst v ľade. Ako bádanica do kyprej večnosti. Bubnujem ti v tele; ošiaľ! Z priepasti padáme na zem. Zrastení, noční šialenci, keď v siamskej bolesti vyčkáme pôrod, aj závraty z neistoty. Brány! Mliagavé hodiny od Dalího mi vtekajú do teba. Žblnk.
III.
Broskyňa. Nôž vbŕdol do záhybu v obline! Čepeľ zavržďala v dužinách; sladký pramienok do dreva. Stôl bez obrusu, na ňom leží mokrý strapec hrozna, vedľa pohár s muštom, vypitvaný pstruh v utierke, husle a papier, na ktorom je rukou napísaná báseň... Jemné chĺpky pod cukrom oťaželi a záblesk! Trblet ocele; vôňu a farby stínam. Besniem od lačnoty! Praskot kôstky; rozmrvená túžoba. Lepkavé bozky a úlupky padajúcich škrupín počujem. Mäkká a bôľňavá. Rozkrojená predo mnou! Spievaš a refrén najád mi kradne z mozgu krv. Briskný skok a cvendžanie šliach; svižkosť. Mäsité chvenie, mrvenie a cukry. Ach, veľký požierač ovocia! Na rozdrvenej kôstke prebodnutý, v záchvevoch; prahnem ďalej. Som červík v rozčesnutej broskyni. Spolu zahnijeme. Rýchlejšie. V dužinách svoje cesty poznám; viem naspamäť zablúdiť.
IV.
Chladivé budúnky ľudí; pandémia machu. Ktoré slová budú najprv zabudnuté? Za mestom sa už slepo končí diaľnica, prerušená čiara; vo farbe zreníc je všetko odliate. Natiahni si aj ty ostnatý drôt na jazyk! Oviň sa ním celá! Už niet histórie; parte Zeme vyšlo v tvrdej väzbe. Báseň je mŕtva! Poézia je mŕtva! Aj láska skapína! Zo šedivých ampliónov vyviera hrdza, hlien a horké mandle. Chrapštíš bosá po uliciach; zo suchých žabích tiel veštíš dážď. Tak oči a záblesky črepín! Aleluja! Oheň vo vlasoch; a ostaneš so mnou. Ty si báseň aj slovo, ktorému ešte nerozumiem. Slzou voňajúca a stratená kučierka z lona. Krásienka. Jazero z lupienkov margarét, okolo sa ovíjajú koľajnice – zauzlené so vzduchom vystrekujú vlaky do tmy, domov. Zaľudňuješ sa. Žiješ. Báseň s tebou... v krvi.
(zb. Smädné čarodejstvá, VSSS 2001)