Stav dnešnej kultúry je dlhodobo kruto nainfikovaný vírusom ľahostajnosti zo strany štátu. V tomto zmysle musíme ľahostajnosť vnímať znepokojujúco; ako stav pacienta tesne pred jeho uložením do márnice. Lebo teraz ani náhodou nehovorím iba o kvantite, ale o kvalite. Je totiž málo nádeje na potrebné oživenie. Nejestvuje žiadny seriózny program zo strany štátu, ktorý by takúto nádej prinášal, nemôže jestvovať, keď nejestvuje ani seriózna vízia, o čom by tento štát mal byť. Neplatí dokonca ani to, čo je zakotvené v jeho ústave ( čo platí najmä o jeho sociálnej a kultúrnej dimenzii!). A to sú dva základné rozmery bytia štátu. Bez nich prestáva mať pre občanov zmysel a dôvodom jeho trvania je len vôľa politických špičiek prežívať v koži tela národa ako večné blchy, cicajúce jeho krv.
   Keď hlboko v päťdesiatych rokoch minulého tisícročia spieval Jozef Krištof Veselý samovražednú pesničku: Miesto cukru sacharínu, miesto masla margarínu, spieval vlastne o našej prítomnosti; veď operety už dávno stihli nahradiť muzikály, literatúru vytláčajú pamflety a pamäti škandalóznych hviezdičiek. Výstavy výtvarných diel sme vymenili za happeningy, kde si manželky rýchlo kvasených zbohatlíkov chodia zahíkať nad tým, čo si určite nájde miesto v ich obývačke, hoci ich to bude ešte aj v snoch prenasledovať ako strašidlo, lebo nikdy nepochopia, čo všetci tak obdivovali... No a napokon politiku (aby sme ju nevynechali pri všetkých tých surogátoch života verejného!) nahradilo politikárčenie zástupu privatizérov napojených na národné a nadnárodné mafie (aktuálne v duchu buržoázneho internacionalizmu, teda vznešene globalizovaného sveta)!
   Naše očakávania progresívneho zdvihu už vlastne nie sú nijaké. Z dutého duba aspoň sova vyletí, zo slovenského MK len zlá správa; mŕtve slová pre živých... V skutočnosti pre živoriacu kultúru! Podväzky úradujúcej moci sa zarezávajú do živého tela slovenskej kultúry ako svrab. Netvoriví znetvorujú tvorbu. Nie je to nič nové, ale nikdy sa to nedialo tak zjavne a okato ako v prípade Literárneho týždenníka. Arogancia moci rozkvitla ako keď sa špina rozhorúči (Moravčík). Moc stratila zábrany. Naši politici len zriedka prejavili cit pre mieru vecí verejných, azda preto sa na Slovensku viac darí verejným domom ako kultúre.
   Spisovatelia pritom akoby ani nezbadali, že im zviera hrdlo najkrutejší druh cenzúry a brachiálnej moci. Absencia serióznejšej kritiky, ktorá iste súvisí s fumigovaním kritického myslenia vôbec, spôsobuje, že najmä komerčne úspešnejší autori, menia sa na tvorcov pornografie, hororových krvákov a sladkavo lascívnych limonád, ktoré sa podieľajú na výplachu mozgov v pomerne zbedačenej krajine, ktorá aj napriek odcudzeným politikom je ešte stále našou vlasťou. Už síce ani zďaleka našou vlastnou... Utešovať by sme sa mohli historickou skúsenosťou, lebo ona nás utvrdzuje v presvedčení o pominuteľnosti arogancie, krutosti a zrade. Lebo neprajnosť k vlastnej kultúre je rovná zrade; vždy totiž, ide o krk, lebo ide o bytie celku, národa a jeho existenciu, doslova v existenciálnom zmysle! To nie je nijaký môj výmysel, ide o teoreticky dostupné poznatky, žiaľ overené historickou paralelou zániku mnohých autochtónnych kultúr.
   V tejto situácii by nás všetkých spoločne mala priamo medzi oči šľahnúť precízna veta Vincenta Šabíka v živoriacom Literárnom týždenníku, ktorý vychádza s dvojtýždňovou periodicitou (to by nebolo vhodné asi ani v Patagónii!): Kultúra sa na nás pozerá!
   Je to dobrá aj krutá správa súčasne. Presná veta, obsažný výrok. Najmä MOC by si ho mala osvojiť a pripomínať ako podmienku vlastného bytia. Mali by ju vytesať na brány MK, aby si ju každé ráno prečítali všetci úradníci a minister. Hoci... nemôžem si pri tejto príležitosti odpustiť poznámku, že moc je blízko pokusu načisto zatlačiť kultúre jej oči, možno stačí už len jedno (aj o tom mám vážne pochybnosti, či nie je náhodou sklené!). Ibaže by už očko mala len jedno aj na tom mala beľmo?
   Zrejme je tu takýto kalkul. Chybný a predovšetkým zvrátený. Veľmi sa mýli, kto preratúva všetky tie televízne "píplmetre", kto si myslí, že národ sa navždy a neodvolateľne zamiloval do "Veľkých bratov" "Vyvolených" a iných recyklovaných surogátov amerických maškarád. Staré a prešpekulované mocenské vábenie Ríma spočívalo v rovnici "Chlieb a hry", ale keď je chleba stále menej, hry sa stávajú čoraz nepríťažlivejšie, a hladný žalúdok núti mozog nevyhnutne premýšľať. Hlboká mravná žumpa, ktorá sa napĺňa vždy zvrchu, začína neznesiteľne páchnuť. Blíži sa čas, o ktorom Ján Švantner výstižne vykríkol verš kruto platný a tak ako v uplynulom tisícročí mrazivo znie batavským ušiam politikov dnešných dní: Príde zem, nebíčko vecí sa zrúti!
   Ten, kto dlhodobo laboruje na zničení kultúry, kolaboruje s vlastnou smrťou. Ľahostajnosť súčasnej moci je v tomto smere výrečná. Jej odhodlanosť vyriešiť napokon všetky nedostatky spoločnosti brachiálne je jasnou správou pre celú spoločnosť; pre spisovateľov by mala byť čitateľná dvojnásobne. Ale nie je. Starý a vidí sa mi, milovaný "démon súhlasu" sa opäť zrodil ako viachlavá hydra a žerie z ruky za pár peňazí. Ešte nikdy tak lacno nepredávali slovenskí spisovatelia svoje kožky a niektorí aj vlastné pred kožky, hoci tie im už nikto v prípade potreby neprišije. Svedomie sa ľahko opúšťa, ale jeho strata sa neodpúšťa. Tí, čo si zvolili literatúru ako zábavu, môžu byť na chvíľu spokojní, a vari aj môžu dobre spávať, lebo sa vlastne nikdy neprebudili, im patrí tento čas (verím, že na čas!) ako v básni Janka Kráľa:
   Pod jablonkou pávy pásla
   tvrdo zaspala.
   Tvrdo, tvrdo, tvrdulienko
   Ako tá skala!
   Hoci niektorí nám vždy budú tvrdiť, že nie je nič zdravšieho ako spánok. Najmä tí z ópiových brlohov, tí čo nemajú kde hlavu skloniť, tí čo nemajú na lieky, aby sa mohli liečiť, tí čo ich vydierajú výpalníci, tí čo majú dve zdravé ruky a márne hľadajú prácu, tí čo im politici nasľubovali hory-doly, tí čo oberajú v nespočetných privatizáciách celé generácie o majetok všetkých, skrátka všetci tí, ktorých si slovenská literatúra všíma čoraz menej, lebo sa nechala prehlušiť škrekotom zabávačov, pseudo celebritiek a stáva sa nevidomými očami slovenskej kultúry v súlade so želaním politikov. Literárny týždenník je iba malým svetielkom v dosť všeobecnej tme. Ale prekáža, vláde súčasného premiéra až natoľko, aby sa k jeho likvidácii muselo odhodlávať už niekoľko ministrov. Ten posledný to zaiste zvládne, najmä preto lebo k slovenskej kultúre nemá žiadne filiácie.
   Dovolávanie sa prostriedkov na vydávanie nášho časopisu je dosť smiešne a kruté súčasne. EU nie je nasmerovaná proti národným kultúram. Je k nim ľahostajná. Sama nemá vyjasnený vzťah k tomu, čo to vlastne európska kultúra je. Má však vyjasnené zásady, čo patrí medzi základné demokratické princípy. Ale aj z nich je jasné, že to, čo neprivedieme k životu sami (teda doma!), navždy všetci pochovajú, aby im mŕtvoly neležali pred očami a nevyvolávali epidémie. Únia ani nehasí, ani nezapaľuje. V tomto smere je zrejme dokonale ľahostajná, ale aj jej ľahostajnosť sa končí tam, kde sa skončí naša pasivita.
   Ak ruka politika siaha na našu slobodu, treba ju odťať. Kým máme v rukách pero, kým máme svoje noviny, nepredávajme svoju kožu lacno. O konaní našej Vlády treba informovať. My predsa nie sme iba hŕstka koží otrockých. V tomto smere sme boli trpezlivý až nad očakávanú mieru. Dosť bolo kultúrno-politického folklóru!

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]