TEOFIL KLAS

V riekankách o koiné

Plávajú nadýchané lode
po nebi doďaleka.
Plávajú pokojne.

Nad vŕšky vínorodé
plynie ich voľná rieka
v riekankách o koiné.

Vatové šatky šrámy hoja
na šiji nádejavej.
A každý strapec loď.

Len ktorá je tá moja,
tá, čo ma nesie ďalej,
tá pravá na sprievod?...

Lode sú hladne nadýchané
a plavba nedohľadná.
Na vlnách dovedna.

Navečer zefyr vanie.
Odpláva ešte za dňa
s ním loďka spovedná...


Kvapka zvísa

Už sa pohár prechyľuje,
kalich, stupa prepĺňa.
Kvapka zvísa. Vážne tu je
na prískoku predlunia.

Iba jedna kropaj potu.
Jedno ráno zaspaté.
Neskrývaj sen za clivotu,
ešte krúžiš v závrate.

Plná poľná slnovratu
prehupla sa do záhrad.
Za úrodu nezobratú
vydáš všetko, čo máš rád.


Motýlia báseň

Veľa je básní
nenapísaných,
azda i samých
nežných a krásnych.

Tešia sa na sny
s veľkými sklami,
čakajú s nami
výlet svoj šťastný.

Úchvatný motýľ
nevyliahnutý
v nádejach krásnie.

Kto by ho krotil,
kto by ho nútil
nesnívať básne?


Spiaca Ariadna

Snívali sa mi motýle
jastrivých farieb na palete.
Ich blysk a trblet v ľahkom lete,
ich perpetuum mobile.

Rozkošný oblak v omyle
trpácky rozhodenej siete.
Šialenstvo zabudnutia v Léthé
od zjastrenia až do chvíle,

keď už sa pestrosť roztráca
a fáza sna je zasa fádna
a na barlách sa zviecha deň.

Akože báseň bodriaca.
Lež je tu spiaca Ariadna,
čo ju zas bez sna nenájdem.


Odkaz vkrytý v runách

Nech závoj motýľov sa sníva
v blaženej nive nad riekou.
S neúmornosťou pravekou
nech preciedza sa do modliva.

Veď ruka večne starostlivá
tu nie je métou ďalekou.
A nieto ponôs, nárekov,
že tajomno sa v kuklách skrýva.

Taj ako odkaz vkrytý v runách
zadŕža záhyn plynutia
a nové leto veští tuná.

Roztajní vzruchy poryvisté
a slávu krásy minúta,
keď sen si krídla sušiť vystrie.


Mať v sebe hodokvas

Bár by sna krásy nechýbalo,
v motýlej ľahkej nádhere!
A bár by kvitli na pere
motýle zo študentských bálov!

Bolo ich dosť? Či vari málo?
Ktorý sen ešte zaberie
a vystrnadí maniere
hodovania pre mastný válov?

Radšej mať v sebe hodokvas,
než rozpínať sa večne žravo!
Dočká sa svojich plodov čas

dojčený krásou z krúžav snov,
motýľou, trepotavou, hravou,
no v pretrvaní úžasnou.


Bazový prút slova

Nebudeš múdry z výrazu,
kým bazový prút slova
cez dušu neprekrojíš.

Ak uletieť máš do ríš,
kde poznanie je zisk zrazu,
nech lačné sny ťa strovia.

Anténa pohotová
opretá pevne o kríž
odcíti ceng a príkrasu.


Och, nie si bója

Vlny ťa nesú
a odnášajú het.
Brehy! Ach, kde sú?!
Prečo ich zrazu niet?

Vlny ťa nesú
a prinášajú späť.
Diaľky! Už nie sú?!
Chce sa ti zaúpieť.

Lež vody stoja,
to plávaš stále ty.
Och! Nie si bója,
čo iba baletí!...


Slovo je ako zrkadlo

Slovo je ako zrkadlo.
To tichom saté ako verné,
živototvorné.

Povstáva z Božej dielne,
zrkadlí črty vzorne.

Kto sa v ňom našiel dnes,
má sa už na prednes
na tácni obetnej.

To slovo ďalej nes.


Baláchanie

Akoby vzorkovo.
Babylon v mysli,
babylon v reči,
babylon v konaní.

Ktorý je väčší?

Vždy nepovolaný
balácha srdce,
balácha vôľu,
balácha rozvahu.

Vášne sa kolú.

Nazrieva vo vzťahu
barbarstvo citu,
barbarstvo ducha,
barbarstvo víťazstva.

Do hnevov dúcha.

Z bábela vyrastá
zbabelé chámstvo,
zbabelá póza,
zbabelé polslovo.

A bludy hrozia.


Irak 2003

Oceľový jarný vietor
na vnímavej oblohe.
Akoby chcel hatiť vetom,
že tu ide o mnohé,
čo sa nesie
v závese.

Tlkot srdca plný tvŕdze
odklamáva zábrany.
Paradigmy nemohúce
umdlievajú v karhaní
tupej várky
pretvárky.

Samojedna tesná brána.
Cez ňu sa však nechce ísť.
Hra satanom rozohraná
so sarkazmom depce list
povinností
z milosti.

Oceľový jarný vietor
šachovnicu prehráva -
do opálky neba vplietol
plané prúty bezprávia.
Zamietol mier
netopier.


Podťalo

Podťalo. A je tak dobre.
Všetka nádej doma je
od májov až po októbre,
od októbrov po máje.

Čo si sa, och, tešil z práce,
a zrazu máš pôstny stôl!
Pokora len dňom sa ráce.
Nečas ti čas odsvistol.

Nieto sily v ruke, v mozgu.
Všetka je len závdavkom
na podporu mocnú, božskú.
Podtne ju aj. Pravda, v kom!

Ocitnúť sa na pokraji
môže však byť víťazné.
V porážke sa pokrok tají -
keď sa s bôľom vyviazne.

Podťalo. A je tak dobre.
Všetka nádej doma je
od májov až po októbre,
od októbrov po máje.


Ešte mrva odprosenia

Ešte mrva odprosenia.
Za zlyhanie neroztvárne.
Dobre bude, nech sa zjarnie.
Prv ako sa zdychne v sparne.
Prv ako v sen zľahnú sená.

Možno máčik pochybnosti.
Čo aj z lona tuhej viery.
Rozum sa s tým nepomerí.
Lacná škvrna na golieri.
Nech sa ešte odmrak postí.

Pritom radosť pre dar skúšky.
Vďačnosť za dar hier a zvodov.
Za krv s vervou živorodou.
Za skrvenie vína s vodou.
Za dar chleba na okrušky.

Ale mrva odprosenia.
Ešte. Mrva odprosenia.


Hniezda na zemi

Vtáctvo nebeské
má hniezda na zemi.

Vtáčie vzlety však
sa píšu do oblohy.

V pravde pútaný
je v pravde blažený.

V pravde voľnený
je v pravde preúbohý.

Na vznes do neba
sa zdola rozbieha.

Nadnes prichodí
let začínať len z hniezda.

Nebyť hniezdenia,
je túžba svojbrehá.

Nebyť pri zemi,
si padajúca hviezda.

Na tienidle reflektora
Je to hlad antén
pupencových kvetov,
ich lievikovo smädných
zrkadiel.
S vernosťou
do páľavy rozovretou.
Bez hlasu krivdy,
čo by dnuka bdel.


Lež
ako na tienidle reflektora
pokorne kručí
vratké poznanie.
Na trasovisku
nadŕža mu tóra.
V trápeniach sveta
sledy po vane.

Aj podvečer je ešte horúci

Aj podvečer
je ešte horúci.
A ešte zrejme začas bude.
Plameňom noci
sa len obrúsi,
až nájde pokoj
v hrude.

Po všetkom
všetko dovedna
vloží sa
do ustatých dlaní.
Raz príde vlna posledná,
tá už to všetko
schráni.

Nateraz jednak
bledne do sucha,
čo tak-tak vydržalo páľu.
Ktovie,
či dobrý inštinkt poslúcha.
No nehrá
na pochvalu.


Vzletný den

Mám vzletný den: vždyť ničeho se nebojím
Zas kráčím v duchu po kočičích hlavách
takové měla a má stará Bratislava
a přimlouvám se v duchu k živým nebohým
ať pro mne vyprosí co nebe dalo jim

Kráčeli takto - slunci vstříc nahoru
v zlatistém dechu vánku uličkami
sbírali z povznesené vůle jen klid samý
a krásou nechávali přetéci svou komoru
to až jim jednou místní svíce zhasnou

Dnes mám klid sám a je to velká věc
potolikáté být smířený
den vzlétl Sen v píseň se mění
Jen aby nebyl jsem už znovu nevděčník
neztratil ani paprsek z těch svící

Ať živí chudáci mne vezmou za ruce
a převedou mne po kočičích hlavách
takové měla a má stará Bratislava
ať z odvahy už nezaznějí pazvuky
a vzletný den si žije z věčné záruky


Pozorné ráno

Pozorné ráno, bílé ráno
a rozpačité čekání.
Říci své ano?
Říci ne?

Jsme na hraně.

Nejisté, vyplašené oči,
nad krajem bílé závoje.
Stranit se od čehosi?
Nebo vzít za svoje?

Je, jak je.

Vyznívá ticho kolem,
zaseknuté tremolo.
To, co tu před tím bylo,
jakoby nebylo.

Ach, nebylo?

Pozorné ráno mlčky hledí
není mu vůbec do noty.
Vklouzává přes záhady
do Bílé soboty.

A hodnotí.

Přeložila EVA FRANTINOVÁ



GANDALF ŠEDÝ

Stará kovárna
(partie z Čech)

Kovárna zpustlá, černé pavučiny
plandají z měchu, který neduje.
Vyhaslá výheň, perlík zrezivělý
a kolem kovadliny chladné okuje.

Pan mistr kovář míval v rukou páru
a postavy byl velmi ztepilé.
Teď vyhazuje v nočním baru
nad ránem zbohatlíky opilé.

Tovaryš taky už s kladivem praštil,
podniká ve stánku uprostřed tržnice.
Utopen v dluzích šilhá jak po žloutence,
neboť ho trápí velice
proklatá žlutá konkurence.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]