Literárny týždenník pre mňa vždy bol a je predovšetkým neopakovateľnou ľudskou a tvorivou skúsenosťou. V mojich očiach predstavuje neutíchajúcu morálnu a profesionálnu výzvu. Ustavične ho vnímam ako vzrušujúce stretnutie, ktoré sa nekončí. Ak by som mal použiť na jeho označenie iba jedno slovo - zrejme by som dal prednosť výrazu dobrodružstvo.
   A za všetkými uvedenými pojmami vidím skôr živých ľudí, než instantné koncepcie, myšlienkové preparáty alebo názorové esencie.
   Dozaista je dôležité, čím Literárny týždenník bol a je, ale nemenej významné je aj to, čím bude. Nemyslím si, že by bolo šťastné, aby uprostred informačného boomu a v silnej konkurencii iných periodík postupne rezignoval na dosiahnutie výraznejšej spoločenskej odozvy a zúžil svoju pôsobnosť iba na vzájomnú internú komunikáciu spisovateľov, alebo sa nebodaj stal len priestorom na nekonečnú diskusiu literárnych teoretikov. Skôr naopak - viem si predstaviť väčšiu plochu pre literárnu tvorbu - najmä pôvodnú, ale zároveň sa obávam, že cesta za širším čitateľským zázemím sa nezaobíde bez citlivej aplikácie moderných marketingových metód - pravdaže, takým spôsobom, aby sa neznížila celková kvalitatívna úroveň a špecifický charakter časopisu. Jeho úlohou je totiž rozvíjať vlastnú nezameniteľnosť a nezastupiteľnosť. Médiá, ktoré ochotne klesli na dno módnej bulvárnosti, sú výstražným znamením a zároveň názornou ukážkou, kam vedie cesta dláždená nadbiehaním nízkemu vkusu - do pekla hlbokej intelektuálnej a estetickej podpriemernosti.
   Nazdávam sa, že jednou z predností Literárneho týždenníka, na ktorej si môže zakladať aj v budúcnosti, je fakt, že sa v ňom človek vždy dozvedel viac než kdekoľvek inde. Som presvedčený, že treba ďalej systematicky prehlbovať programové prekračovanie horizontov, mantinelov, konvencií a stereotypov, ako aj hľadanie neošúchaných, invenčných a originálnych pohľadov na pálčivé témy.
   Požiadanie šéfredaktora Literárneho týždenníka PhDr. Jozefa Boba o príspevok do pamätnice Letokruhy LT ma podnietilo k zalistovaniu si v pamäti i v starších číslach renomovaného periodika. S potešením som si napríklad pripomenul, že na členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov v roku 1998 si vtedajší riaditeľ Vydavateľstva SSS Alexander Halvoník položil otázku: Pre koho píšeme? Pod týmto názvom vyšiel v Literárnom týždenníku č. 25/1998 (18. 5. 1998) jeho diskusný príspevok, v ktorom okrem iného konštatoval: "Dokázali sme vypredať za dva mesiace tisícdvestovýtlačkový náklad poézie Pavla Janíka. Nie je to v súčasnej mizérii malý zázrak, ktorý svedčí o tom, že aj poézia nie je bez šancí?". Veru malým zázrakom je aj možnosť čítať s odstupom času podobné vyjadrenia na zažltnutých stránkach novín a časopisov. Nič na tom nemení skutočnosť, že sami autori neraz zabúdajú na svoje niekdajšie názory a hodnotenia. Nezmazateľné zrkadlá literárnej pamäti však navždy zostávajú verné historickej skutočnosti.
   Dôvernejšie ako mnohí iní poznám likvidačné ekonomické tlaky, ktoré po roku 1998 vo vzťahu k skvelému literárnemu médiu vyvíjali a, žiaľ, dodnes vyvíjajú vplyvní jednotlivci a vplyvné kruhy, ktorým prekáža pravdivý obraz slovenského života a slovenskej literatúry.
   V tejto súvislosti som si po čase prečítal aj článok v už neexistujúcom denníku Slovenská Republika zo dňa 3. 5. 1999, v ktorom ako vtedajší tajomník Spolku slovenských spisovateľov konštatujem: "Každý citlivý človek z nášho prostredia pozorne vníma zložitú situáciu, v ktorej sa ocitla naša spoločnosť a osobitne sféra kultúry. Siločiary protichodných záujmov, a nie vždy žičlivých úsilí pretínajú naše bytie v aktuálnych časových dimenziách azda ešte väčšmi ako inokedy. Nikomu z nás nie sú ľahostajné profesionálne a životné príbehy kolegov, ktoré sú organickou súčasťou osudu slovenskej literatúry ako celku. Sme hlboko a úprimne presvedčení, že jedine principiálna ohľaduplnosť k iným a zásadná korektnosť, dôsledne sa opierajúca o fakty, nám všetkým pomôže preklenúť i túto neľahkú etapu vývoja. Aj preto nepokladáme za vhodné paušálne sa dotýkať cti niektorých ľudí. Aj na stránkach Literárneho týždenníka už boli publikované informácie o drastických úsporných opatreniach pri vydávaní LT vrátane personálnej redukcie, ako aj znepokojenie Predstavenstva SSS nad nevyhnutnosťou realizovať tieto kroky. (...) S vierou v trvalú možnosť postupne zlepšovať situáciu i ľudí v nej si spoločne zaželajme, aby sa v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti darilo najmä dobre mieneným úmyslom a šľachetným tvorivým činom".
   Úprimne povedané vtedy som ešte netušil, ako dlho bude trvať "neľahká etapa vývoja", v ktorej predovšetkým vďaka vtedajšiemu predsedovi a súčasnému podpredsedovi Spolku slovenských spisovateľov PhDr. Jánovi Tužinskému, PhD., šéfredaktorovi Literárneho týždenníka PhDr. Jozefovi Bobovi a ďalším talentovaným, čestným a obetavým osobnostiam jedinečné spisovateľské periodikum dodnes žije a naďalej kompetentne reflektuje kľúčové pohyby slovenskej spoločnosti a literatúry v určujúcich súradniciach európskych a globálnych vývinových tendencií.
   Podľa príslovia z Britských ostrovov vraj veľkosť človeka závisí od veľkosti jeho nepriateľov. Podľa môjho skromného názoru veľkosť Literárneho týždenníka závisí od veľkosti jeho priateľov, redaktorov, autorov a čitateľov. Aj v tomto zmysle je časopis Spolku slovenských spisovateľov významnou kultúrnou inštitúciou impozantných duchovných rozmerov.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]