Už sme si o fenoméne kultúry povedali všeličo. Ale ak chceme byť voči sebe poctiví, musíme si povedať aj to, akí sme voči vlastnej kultúre nepoctiví. Hoci by sme už mali vedieť, akí sme bez nej maličkí a bezvýznamní. Áno, sme starý národ, stará kultúra, ale napriek všetkému sme aj národ nezrelý, nie dosť zodpovedný, nie dosť sebavedomý. Lebo ani nemôžeme takým národom byť. Aspoň nie dovtedy, dokiaľ si nevážime seba. A väčšina nášho terajšieho sebavedomia je vo svojej podstate falošná. Lebo skutočné sebavedomie je, a musí byť ukotvené v kultúre. Je priveľa artefaktov, ktoré sami pred sebou prezentujeme ako kultúrne, ba aj ako kultúru. Ale sú to len úbohé smeti, balast. Možno to aj vieme. Ale pľujeme si do vlastného rukáva, zrejme cítime, že by sme sa mali hanbiť. Namiesto toho sa falošne nadúvame. Celí začíname byť ako bublina, ktorá však skôr či neskôr praskne. Lebo veľmi často napíname vred namiesto svalu.
   Zazeráme na Maďarov, ale nemáme ani z polovice ich ničím nezameniteľné vedomie o dôležitosti vlastnej kultúry. Ani v rovine individuálnej, ani na úrovni štátnej. A predovšetkým tej štátnej. Roky rokúce nemáme niečo čo je nedeliteľnou súčasťou každého štátu – kultúrnu politiku! Lebo nemáme ani politikov na primeranej kultúrnej úrovni a vyspelosti. A ak ich máme, doteraz hlboko v sebe taja akýkoľvek zárodok myšlienky, ktorú by sme mohli prijať pre seba ako našu určujúcu, vážnu ideu. Spravodlivo treba povedať, že takáto myšlienka sa nevyskytuje ani v celoeurópskej politike EU. Veľkí muži sa vytratili aj z celosvetového priestoru. A vlastne nemajú, okrem zlých správ svojim voličom čo ponúknuť. Úspešné ženy iba nahradili nič nehovoriacich mužov, ale inak nijako priestor politiky neobohatili. Nie sú ani natoľko príťažlivé, aby ho aspoň skrášlili. Žijeme akoby vo vyžitom súručenstve politikov a voličov. Ani jedni, ani druhí zatiaľ nič zaujímavého neprinášajú, ak za pozoruhodnú nepovažujeme nudu, bezperspektívnosť a duchovnú prázdnotu, ktorá sa nedá porovnať vari so žiadnym obdobím v dejinách európskej kultúry. To, samozrejme, neznamená, že by nemohlo byť ešte horšie!
   Tento spôsob nazerania na veci nepramení z nejakého čisto subjektívneho pohľadu na súčasný stav nášho bytia. Ani z pohľadu slovenského, ani z európskeho. Dokonca ani z projekcie Sveta ako globálnej dediny, či civilizácie. Bipolarita Sveta, ukazuje sa práve dnes ako vážny faktor /psycho/politického vysporiadania sa entít /od úrovne individuality, cez rodinné, korporatívne, štátne, až po veľmocenské zväzky/ s realitou. Zrušenie bipolarity síce prispelo k vytvoreniu krátkeho obdobia eufórie, ale čím ďalej, tým viac zatláča túto eufóriu do úzadia, vzbudzuje nedefinovanú neurózu a spôsobuje individuálne, rodinné, národné, celoštátne, kontinentálne, ale aj celosvetové traumy. Môžete sa pousmiať, ale keď sa nad všetkým hlbšie zamyslíte a keď začnete pozornejšie vnímať svoje okolie, nemôžete tento pomerne prostý fakt celkom ignorovať. Za všetko azda najvýrečnejšie hovorí súčasná technická spojitosť sveta a v nej celkom zjavná neschopnosť, ani nie tak dorozumieť sa, ako porozumieť si. Dokonca nechuť takéto porozumenie uskutočniť. Načrieť by sme mohli do hociktorého vojenského konfliktu a márne by sme v ňom okrem zištných záujmov hľadali akékoľvek zrnko racionality, až po hlúpu, zákernú vraždu v tmavej uličke kvôli zopár minciam. Rozdiel medzi vrahom v rovine individuálnej a vrahom v maske politika nie je ani morálny, naopak, je nemorálny. Hromadný vrah sa však dnes celkom určite vyhne trestu. Ak možno vraždiť v mene demokracie, tak tento spôsob demokracie sa mi vidí veľmi, ale veľmi nešťastný. Napokon niet takej idey, ktorú by sme mohli vtlačiť ľuďom do hlavy brachiálnou mocou. Aspoň nie natrvalo. Niet takého systému, ktorý nevykrvácal na prebytok vlastnej sily, ktorá sa v hodine rozhodujúcej morálnej skúšky ukáže ako najväčšia slabosť. Súčasné demokratické veľmoci už dlho prepínajú tetivu luku, ktorá ho môže napokon zlomiť. Mocní môžu byť vždy len takí silní, ako im to umožnia zohnuté chrbty tých najslabších. Ich uši nikdy nepočúvajú frázy o demokracii až do konca... Svet si počas krízy uvedomil, kto na nej zbohatol, ale nenásytnosť nenásytných si nespomenula na nevyhnutnosť solidarity a toto vedomie prehĺbilo skutočnú bipolaritu dnešného sveta. Možno sa v ňom vďaka chamtivosti vytvára hlboká priekopa večného neporozumenia v súčasnej kultúre proklamovanej demokracie, ktorá zhltne samu seba. Ako čierna diera, napriek všetkému i dočasnej večnosti. Trhové hospodárstvo len proklamuje, že je nevyhnutne zviazané s demokraciou. Ale my predsa poznáme dosť fungujúcich trhových ekonomík, ktoré sú zviazané s najhoršími formami diktatúr. Ak je trhové hospodárstvo s niečím naozaj pevne zviazané, tak je to predovšetkým ľudské sebectvo, neúmerné uzurpovanie moci vojenskými prostriedkami a nimi presadzovaná vôľa o predstave jediného možného sveta. Táto predstava by sa samozrejme mala kryť s vôľou neúmerne bohatých jednotlivcov, rodín a klanov dnešného sveta. Túto vôľu prikrývajú aj práve jej dobre slúžiaci politici, falošní vykladači rozličných vierovyznaní, ale aj podkupní intelektuáli, ktorí vždy a za každého režimu zbierajú odrobinky zo stola bohatých a mocných. Nehovorím to kvôli tomu, aby som niekomu vstupoval do svedomia, skôr chcem poukázať na faktickosť a stav dnešného sveta, ktorý frázy o demokracii používa na značnú časť ubiedeného sveta ako palicu. Pritom si stále neuvedomuje, že demokracia má mnoho tvárí, ale ani zďaleka nevieme pomenovať tú jej skutočnú. Totožnú rovnako s vedomím i so svedomím človeka.
   Ale takéto vedomie, presnejšie, sebavedomie, nerodí sa z ničoho. Ono pramení z podstát a hlbín našej ( a nielen našej) kultúry, ktorú vytvárali celé generácie pred nami. My dnes nereprezentujeme ani pokolenie pokračovateľov týchto hodnôt, my svojou ľahostajnosťou kopeme svorne našej kultúre hrob. Lebo niet hlbšieho rovu ako zabudnutie. A ak to bude ďalej pokračovať presne do tohto nami vyhĺbeného hrobu, zosunieme sa celkom zaslúžene aj my.
   Neutešujme sa skanzenmi ľudovej kultúry, preonačeným folklórom, štylizovaným do najrozličnejších foriem. Tým ho nielen nechcem zhadzovať, skôr naopak Vďaka zaň, ale to azda nie je celé bytie našej kultúry. Môže byť zemou, od ktorej sa odrážame pri naozajstnom odzemku, ale aj voči tým, čo vymysleli tento tanec, povinní sme zapisovať svoje bytie v kultúre rovnako vážne ako oni. Ešte raz opakujem, vďaka za tie tance, vďaka za tie nezameniteľné spevy, ale akú matricu kultúrneho vedomia, ktorú by si mohli osvojiť aj tí, čo prídu po nás zanechávame dnes? Folklór bol vecou radosti a vzdoru, tiež bol vyjadrením bytia, ale bytia vzdoru, samorastu. A mal vplyv aj na genetickú čistotu (napríklad kroj). Dnešným folklórnym vedomím sa stáva tele novela zrastená s dušou (ach, tá duša!) ale pomaly najmä s telom. Lebo už je to vlastne /telo-novela/. Napokon som čím ďalej tým väčšmi presvedčený, že pravidelné sledovanie tele noviel je potrebou viac telesnou ako duševnou. Sú to najnebezpečnejšie drogy aké sa kedy k nám doviezli a verejne sa predávajú. Ich priekupníci sú verejne známi, a nepostihnuteľní... Je to krásny prípad duchovného rozvoja sofistikovaného buržoázneho modelu slobodnej demokratickej spoločnosti, ktorá potrebuje vyprodukovať čo najviac hlupákov, aby zabudli na základnú skutočnosť, ktorou je rovnica: čím viac bohatstva, tým viac chudoby! Tej duchovnej bez akýchkoľvek pochybností. V takomto systéme sa už spravodlivosť ani nepredpokladá. Nie, nechcem tým ani len naznačiť, že v našej nedávnej minulosti bolo všetko v najlepšom poriadku. Žiaľ, viac proklamoval ako mohol dať. V žiadnom prípade však neprodukoval žobrákov, deviantov na každom uličnom rohu a fanatických zástancov sociálneho rabiátstva, ktoré stelesňujú okrem politických pokrytcov zbohatlíci, ktorí sa nemierne nabalili na oboch kalných vlnách štátom požehnanej privatizácie. Tento lup spoločného majetku sa požehnal vylúčením minoritných vlastníkov z rozhodovacích procesov tzv. novo vzniknutých akciových spoločností. Všetko bolo v súlade s právom. Keby to nebolo také smutné, bolo by to naozaj smiešne. Tento spôsob uplatňovania práva má len malú afinitu s morálkou, má však veľa čo povedať do diskusie, o tom, čo všetko môže obsahovať spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je právnym štátom. Nie je to iba náš špecificky slovenský problém. Nás, pravdaže, zaujíma ako to súvisí s fenoménom autochtónnej kultúry. A či to vôbec s kultúrou súvisí, hoci vieme, že aj právo je súčasťou kultúry. Keby sme to otočili a spýtali sa, či je aj kultúra súčasťou nášho súčasného práva asi by to bola smutná odpoveď.
   Pre právo je to celkom jasná, ale prirodzená katastrofa. Lebo právo sa vie realizovať aj tam, kde nemusí mať nijakú afinitu k podstatám kultúry daného spoločenstva. Príkladom sú mnohé diktatúry ( a v nich zdravo fungujúca trhová ekonomika ako som už naznačil), dedičné monarchie (a v nich na úkor občanov zdravo prosperujúca buržoázia a tzv. šľachta), systémy, ktoré pôsobili v rámci vlastných kultúrnych koreňov relatívne stabilne, dnes sa nachádzajú v stave rozkladu a chaosu (vďaka vývozu amerického spôsobu života napr. dnešný Irak). A tak by sa dalo pokračovať. A mohli by sme zostať celkom pokojne aj na domácej pôde. Lebo cudzorodých prvkov, zanesených do našej kultúry, právneho systému, desperádnej ekonomiky je toľko, že je o nich škoda mlčať. Nehovorí o nich ani najodcudzenejšia novodobá spoločenská trieda, trieda politikov, ktorá sa za dve desaťročia nedokázala ani skultivovať, ani nič naučiť. Je to obraz biedy nás všetkých a súčasne jej materiálna zábezpeka. Z tohto základného dôvodu, nie že by nemohla, ale nechce, pomáhať rozvíjať kultúru vlastného národa a štátu. Vie, že by jej odchod do večného zabudnutia bol rýchlejší ako dúfa. Ale kultúra má sovie, presné oči, vidí aj v tme, v temne. Pamäť národa nepotrebuje Ústav. Je permanentne čerstvá. Žiadny nemecký doktor ju nenaštrbí v čase účtov.
   Blesk vždy najprv udiera do končiarov, ako múdro píše Janko Kráľ. Kapitalizmus (alebo ako sa dnes vznešene nazýva systém voľného trhu) nezaobchádza s ničím v rukavičkách. Ani s politikmi. V systéme trhu majú len trhovú hodnotu a len dovtedy, dokiaľ realizujú požiadavky (keď sa niekomu nepáči slovo kapitál alebo buržoázia) dominantných trhovníkov, presnejšie kupcov, akých vyháňal Kristus z chrámu. Len sa prizrite aké divadielka predvádzajú, ako sa hrajú na záchranárov v oblasti vytvárania pracovných miest, ale nijaká investícia sa v trhovom hospodárstve neodohráva mimo hlavného, ak nie jediného cieľa, a tým je zisk. Do prasknutia a bezohľadne nadžganý mešec peňazí. Ak si v dnešných podmienkach predstavíme Tomáša Baťu, ktorý sa o svojich zamestnancov staral od vlastnej siete škôl, cez bývanie, až po kariérny rast, musíme ho v porovnaní s dnešnými predstaviteľmi triedy podnikavcov považovať za filantropa. Za predstaviteľa vyhynutého druhu. Mal by byť zapísaný vo veľkej červenej knihe. Len vzbura „operátorov“ prinúti novodobých ľudožrútov pochopiť svoj parazitický charakter. Možno existujú žalostne malé výnimky, ale je ich ako toho povestného šafranu. A nepatrí medzi ne ani štát, veď s čím podniká a ako. Ako žalostne sa stará o potrebných, keď sa musí vo väčšine oblastí spoliehať na charitu a keď aj štátu prospešné inštitúcie musia uňho aspoň formálne žobrať... Pri opise bohatého jarmoku v Radvani Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský píše: „Bohatý trh, začína sa žobrotou!“ To je naozaj presná správa z hĺbky času. Opakujem tento vážny výrok klasika, aby sa dostal aspoň do niektorých slovenských hláv. Aby sme si aspoň na okamih uvedomili, čím všetkým je podmienená naša forma kultúry a aká je cena tzv. slobody v spoločnosti voľného trhu. V čase hospodárskej krízy, na ktorej bohatí bohatnú a chudobní prichádzajú takmer o holú existenciu sa anglickí ekonómovia ospravedlnili kráľovnej za fakt, že nepredvídali túto krízu a jej dôsledky včas. Trochu mi to pripomenulo časy, keď sa mnohí naši komunisti museli ospravedlňovať za fakt, že nepredvídali v roku 1968 pravicové nebezpečenstvo.
   Ukázalo sa nad slnko jasnejšie, že ho naozaj nepredvídali a teda, zaslúžili si byť z komunistickej strany vylúčení. Čo nás je však po nich. Veď práve vďaka takýmto vylúčeniam opäť zastávajú v našej spoločnosti významné pozície. Mňa však skôr trápi otázka, prečo sa anglickí, ale najmä americkí ekonómovia, nositelia nobelových cien a univerzitný profesori neospravedlnili niekoľkým miliardám ľudí na celom svete za to, že zničili ich životy, prečo sa ako bankoví stroskotanci neobesili na vlastné kravaty a namiesto toho dostali odstupné, za ktoré by nemuseli od hladu umierať v neprestaviteľných časových limitoch nevinné deti a to každú od boha minútu. Ale to zrejme patrí k našej kultúre. Je to „in“. A my s tým, vidí sa mi, môžeme pokojne žiť! Až takto sme sa vyvinuli. Až k takémuto spôsobu života, teda k takejto kultúrnosti bez kultúry sme sa dopracovali. A zdá sa, že sa ani nehanbíme...
   Tiež je to taký zvláštny jav našej súčasnej „kultúrnosti“. Viac sa modlíme ako za socializmu, ale oveľa menej sa hanbíme. A bližný, teda náš spoluobčan, ale presnejšie ľudský brat, má k nám čoraz ďalej! Ale zastavme sa aspoň letmo pri tom hanbení. Veď dnešné dievča už azda ani nepozná taký zvrat aký patril k bežnej výbave našich krásnych žien, totiž: pýriť sa!
   Svojho času vynikajúci maliar Dalí takmer veštecky povedal: „Nech sa len o mne hovorí, aj keby to malo byť v dobrom!“ Lenže za týmto výrokom je predsa len cítiť zrniečko studu. A zaiste aj irónie. Možno aj bolesť a trýzeň. Čosi podobné by sme márne hľadali v krásnych tváričkách našich celebritiek. Hoci prvá časť Dalího výroku im je priamo z podstaty ich prezentácie na verejnosti akousi ani nie druhou, lež prvou prirodzenosťou. Zrástli s ňou ako s vlastnou kožou, ktorá je síce na pohľad jemná, ale na Slovensku mala vždy prívlastok hrošia. Napokon pri pomerne častých plastických operáciách si človek nemôže byť nikdy istý, či ide naozaj o ich vlastnú kožku. Napokon, hovorím to aj preto, lebo fenomén našich celebritiek dosť jasne vypovedá skôr o tom, čo kultúra nie je, ale v čom si náš človek s láskou máča dušu, Napokon, ani nemá vďaka jestvujúcim televíziám veľmi na výber. Horšie je, že takto sa kultúrno-politicky vyvíjame. Aby sme sa nemuseli hanbiť, je dosť racionálne kultúru vytláčať z vedomia. Individuálneho i spoločenského. Kvalitné umenie totiž predpokladá nielen radosť z jeho vnímania, ale aj námahu zo sebareflexie. Môže v istých situáciách človeka aj zahanbovať. Ale aj takéto zahanbenie je vždy na strane prehĺbenia ľudskej podstaty v človeku. Je totiž málo pravdepodobné, aby sa človek zapodieval napríklad osudom literárneho hrdinu, aby vnímal divadelnú hru, symfóniu, báseň, obraz čí sochu a to všetko mimo vlastnej integrity, mimo vzťahu k vlastnému vnútornému svetu. Ten je však nepochybne zviazaný s tým, ako vníma vonkajší svet. Ako ho priraďuje k svetu vlastného ja i k iným bytostiam. Teda aj k spoločenstvu, s ktorým zdieľa spoločný osud, teda realizuje vlastné bytie. V tomto smere môže umenie znepokojovať najmä málo zodpovedných politikov, ktorí necítia svoje pôsobenie ako službu verejnosti, ale ako spôsob uplatňovania vlastnej moci.
   Za mnohé iné príklady uvediem azda dostatočne výrečný prípad z rokovania Bezpečnostnej rady OSN pred rozhodovaním o vojne v Iraku. V miestnosti, kde sa rozhodovalo o napadnutí (mimochodom väčšina z dôvodov, ktoré uvádzali USA sa ukázali ako nepravdivé!), nachádzal sa známy Picassov obraz Guernica. Pred zasadnutím Rady obraz zahalili. Zrejme, aby nevyvolal asociácie, ktoré mohli v niekom pohnúť svedomie.
   Takýchto neviditeľných plachiet, cez ktoré neprevidíme do vlastnej kultúry je čoraz viac. A často sme nimi my sami. Akoby sme kvôli vlastnému pohodliu a ľahostajnosti pristupovali k hre na slepú babu a nechceme si pripustiť, že bez vlastnej kultúry sa naozaj ponoríme do tmy. Lebo ona je našim svetlom. Len vďaka nej pochopíme, čo sú naše skutočné straty, čo nálezy... Či sme sa, povedané s Hurbanom, po všetkom tom trápení dejinami, nestali opäť iba „hŕstkou koží otrockych“!



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)