Priznám sa, čakal som to. Očakával som, že básnik Ľudovít Fuchs - Kvetoslav po bohatých potulkách svetom literárnych tém (láska, problematika duchovna, medziľudské vzťahy), ale aj možností, ktoré ponúka básnikovi slovo, sa skôr či neskôr dostane k téme hlbinnej, takmer by som povedal osudovej, ba záverečnej, i keď takéto, takto sformulované tvrdenie mi akosi „nepasovalo“ k autorskému naturelu Kvetoslava, veď čitateľ nikdy nevie (a platí to všeobecne), čo tvorca zasa vymyslí, čo zo seba, zo svojej duše skúsenostného sveta vydoluje, aby mohol znova prehovoriť s novým posolstvom. Aj v prípade knihy POHRONSKÉ ELÉGIE (SAUL, Bratislava 2010) sa stalo práve toto: Na fuchsovský spôsob prekvapivo, netradične, objavne, múdro i poeticky pekne, jednoducho, poctivo a úprimne povedané: Pohronské elégie ukázali, že Fuchsova básnická vynaliezavosť, i keď v tomto prípade, priznajme si to, tak trochu pod ťarchou navrstvenej, najmä návratnej (spomienkovej) skúsenosti, je bezhraničná, spontánna, aj programovo koncepčná súčasne.
Po desiatkach rokov, v rámci ktorých som mal možnosť spolupracovať s Ľudovítom Fuchsom, v časoch pre neho nežičlivých, aj v období, keď sa naplno oddával vlastnej tvorbe i vydavateľskej práci, aby tak otváral dvere do literatúry aj iným, najmä mladým básnikom, viem, že všetko, čo tento básnik urobil, konalo sa v znamení svedomitej služby literatúre. On sám do slovenskej literárnej klenotnice prispel úctyhodným počtom literárnych diel, z ktorých mnohé, ako sa hovorí, prežijú čas svojho vzniku.
Nebudem teraz vyratúvať názvy diel, ktorými Ľudovít Fuchs prekonával literárny štandard a bezgeneračne, ako osamelý pútnik išiel svetom literatúry stále dopredu, aby do ľudských duší vnášal životodarnú vlahu, aby pripomínal, že myslieť je povinnosť a že to isté platí aj na povinnosť vidieť. Nie náhodou jedna z jeho kníh mala názov Odvaha vidieť.
A keď sa už zvrtla reč na odvahu, tú ľudskú i básnickú, pripomeňme, že Ľudovít Fuchs si trúfol korešpondovať aj s Bohom. Komponovanú skladbu Listy Bohu, venovanú Kristovi, vydal na prelome tisícročí. Ako dieťa svojho (kresťanského?) sveta nebál sa budovať si nielen svoj, ale aj celkovo ľudský svet na nových, nie vždy a nie každým akceptovaných humánnych princípoch. Nenachádzal vždy pochopenie, napokon, nepísal ľahké texty, hoci jeho verš zvyčajne plynul voľne a nezadŕhavo.
Pohronskými elégiami korunoval úspechy svojho autorského úsilia osloviť čitateľa a nechať po sebe stopu, z ktorej bude vždy vyžarovať svetielko ľudskej lásky i dobra. A neurobil to deklaratívne, ale básnicky presvedčivo.
Poznáme Fuchsov vzťah k prírode, vieme, že neraz sa aj ako rybár utiekal k riečnym brehom, ktoré mu poskytovali priestor na samotu pre úvahy o rozličných otázkach života. Nepísal prírodnú lyriku, i keď krajina a jej komponenty nikdy nechýbali v jeho veršoch. Ani v Pohronských elégiách, hoci v nich silno dominuje prvok geografického domova, nám neponúka prvoplánové obrazy regiónu, krajiny, ktorá mu otvárala dvere do širšieho sveta, z ktorého sa pred mnohými rokmi vydával na cestu - aj za poéziou.
Fuchsove návraty domov majú meditatívny charakter. Básnik spomína a zamýšľa sa, pre čitateľa otvára, mohli by sme povedať (možno trochu staromódne) trinástu komnatu svojho života. Ale túto lyrickú kompozíciu by sme mohli pokladať aj za básnické vyznanie i priznanie. Máloktorý básnik obdaril svojho čitateľa takými veršami, akými sa nám prihovára Ľ. Fuchs - Kvetoslav (o sebe, ale nepriamo aj o nás, lebo veď sú hodnoty, v ktorých sa ľudské životy zjednocujú).
Takéto súvahy by som nerád pokladal za akési konečné autorské účtovanie, nachádzam v nich skôr vyšší stupeň tvorivosti, na ktorý sme si v posledných dvoch - troch desaťročiach zvykli, ba priam sme ho u tohto básnika pokladali za prirodzený, i keď v skutočnosti je to tak, že v literárnej tvorbe nikdy nič nie je prirodzené, zakaždým ide o nový, zvyčajne boľavý ponor do sveta vlastných skúseností.
Aj takto ladené nové básne Kvetoslava vyznievajú zvonivo čisto, vťahujú nás do príbehov jeho dávnych zážitkov, ale aj nových túžob. Básnik si nevypomáha stajomňujúcou obraznosťou, rozpráva takmer ako príbehy, otvorene o svojej matke, o otcovi, o ulici svojho detstva, o okolitej krajine, a nezrieka sa ani možnosti vysloviť svoje proroctvá. Aj v básňach, kde by sme očakávali nádych trúchlivosti, je na svoj spôsob povzbudzujúci, pretože verí, že človeka, kým myslí a tvorí, nikto a nič nemôže zbaviť nových stretnutí (na tomto či inom svete).
Nie všetko povie básnik celkom otvorene, niektoré motívy, hoci verbálne vyrieknuté, ostávajú vo vlastníctve jeho duše, no energia z nich vyžarujúca sa nás dotýka, oslovuje nás i obohacuje, keďže tušíme, o čo ide, čo žilo a znova ožíva v básnikovej duši. Chvíľami sme vedno s básnikom smutní, ale vždy akoby krok za ním ideme od verša k veršu a aj v nás sa rozprestiera krajina mierne nostalgického pokoja, ba azda aj zmierenia sa s tým, že nie vždy a nie všetko sme urobili tak, ako sme chceli a mali. Isteže, toto sa stáva väčšine ľudí, ale nie každý sa vie zobliekať zo seba tak ako tento básnik, nie každý z nás dostal do daru šat sládkovičovskej či hviezdoslavovskej lyrickej peknoty (len tak mimochodom: vieme, že najväčší slovenský básnik svoju prvotinu „s pocitom hlbokej úcty“ - pozri Básnické Prviesenky Jozefa Zbranského z roku 1668 - venoval práve autorovi Maríny a Detvana, Andrejovi Sládkovičovi, prvému spevcovi slovenskému“). V tejto súvislosti si môžeme pripomenúť aj Fuchsov vzťah k Hviezdoslavovi. Už ako mladý básnik zvolil si podľa Hviezdoslava svoj pseudonym Kvetoslav, a tak ako klasik má v Prviesenkach, napríklad básne Na všechsvätých, Dedinôčka moja... Vyšní - Kubín, Nočnia duma, Sveta sláva, Nazmierenie, Ľ. Fuchs - Kvetoslav píše básne tematicky nápadne blízke (Na Dušičky, Zamyslenie, Oslava, Elektrárenská ulica, Hron, Sliač, Bozk pre mamičku, Vďaka nad hrobom, Stretnutie ... ) Sú to náhodné podobnosti, alebo vnútorná blízkosť a súzvuk?
Aj v najnovších veršoch Ľ. Fuchsa - Kvetoslava „básnik je pripravený“ a „tasí meč za záchranu života a svetiel“. V tom svetle znova ožívajú obrazy matky aj otca, „ulička uličiek“, „rozvlnený driek Hrona“, „veď nechceme sa zničiť v mestskom dyme“, „planúca žiara ducha“, „ľudsky skvostné leto“ , a to všetko najmä v nádeji, „že v žilách pramení túžba, ktorá sa raz splní“ a „stretneme sa opäť na výslní... „ Básnik nedopovie, koho v sebe nosil ako objekt svojich spomienok, výčitiek i túžob, koho azda i sklamal a kto ho obrodzuje, kto mu aspoň ozvenne pomáha vidieť čisto, s kým je už aspoň imaginárne „navždy spolu“.
Aj v Pohronských elégiách stretávame Ľudovíta Fuchsa - Kvetoslava ako básnika schopného tvoriť príbehovo, v dejovom rámci uskutočňovať svoje reflexie, pravda, jeho verše ostávajú lyrické, veď ich zláti žblnkotajúci prúd jeho riečky Slatiny a ulice letného Zvolena.
Bránim sa lákaniu povedať, že básnik touto knižkou vystúpil na vrcholok svojej tvorivej cesty, ľaká ma totiž predstava zdefinitívňujúceho záveru, veď texty Pohronských elégií väčšmi otvárajú výhľad na ďalšie cestičky do sveta poézie i spomienok, a my cítime, že básnik ešte nenapísal posledné slovo. V každom prípade platí, že hoci už dávno vieme, (lepšie povedané tušíme) čo možno očakávať od poézie Ľudovíta Fuchsa - Kvetoslava, Pohronské elégie sa stali ďalším pozoruhodným prekvapením, a tak iste si nájdu vďačného a pozorného čitateľa.
Autor: PETER ANDRUŠKA
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)