Euronadšenci a euroskeptici majú od počiatku, teda od zrodu verejných prezentácií názorov na EÚ, spoločnú platformu; sú ňou obavy a strach. A tieto obavy i strach sú v oboch prípadoch paradoxne pozitívne. Zaiste, na prvý pohľad vyzerá všetko, čo som práve vyslovil, protirečivo. Lenže v praxi sa už neraz potvrdilo, že čo je bez rozporov, je súčasne aj bez možností... Bez potencie rastu a rozvoja. Nová kvalita sa ani nerodí, ani neukotvuje v živote samozrejme - a už vonkoncom nie jednoznačne. S trochou obraznosti treba pripomenúť, že pre bezpečnú jazdu automobilom sú rovnako dôležité kvalitné brzdy, ako aj primerane výkonný motor. Rovnako vieme, že žeriav treba najskôr primerane zaťažiť, aby mohol dvíhať a premiestňovať primerane ťažké bremená. Pravdaže z nášho pohľadu je a bude dôležitá aj skutočnosť, na úkor koho a na čie plecia sa takáto záťaž v stále ešte neustálenom systéme EÚ kladie. Celkom iste aj to, či ide o bremená primerané a znesiteľné... Práve z nevypočítateľnosti týchto bremien vyviera moja skepsa, moje pochybnosti, ale vari aj istý druh nádejí. Tieto nádeje sú práve vo vedomí pochybností. Lebo aj nádeje aj pochybnosti sú súčasťou ľudského priestoru, hoci zatiaľ sa v rámci EÚ najlepšie darí rozvíjať priestor pre pohyb tovaru a peňazí. Teda tomu, čo sa najviac spája a splieta s víťaznou cestou súčasného kapitalizmu, nech sa už pretvaruje akokoľvek. Určujúci faktor peňazí a tovaru napriek všetkým rafinovaným (a treba povedať, že predovšetkým primitívnym sloganom!) produkuje tento peňažno-tovarový systém trvalú osamelosť človeka. Navyše napriek proklamáciám nie je ani zárukou ľudskej slobody, ani demokracie. Len tak mimochodom demokracia nie je výdobytkom kapitalizmu, ale otrokárskej spoločnosti. Takže tí, čo ustavične tárajú o demokratických princípoch trhovo fungujúcich spoločností, mali by si uvedomiť, koľko trhovo obstojne fungujúcich štátov súčasného sveta produkuje (práve vďaka "fungujúcemu" trhu!) skryté alebo otvorené despocie, diktatúry... Otrockú prácu detí, prostitúciu ich matiek, ale aj týchto detí, novodobých otrokov, teda ich otcov, ktorí - ak aj majú zamestnanie - ich osemhodinová mzda je len slabučkou náplasťou na chabý rodinný rozpočet, homelessáci váľajúci sa po metropolách najbohatších miest tohto sveta rozhodne nedemonštrujú možnosti slobody rozvinutého kapitalizmu, sú to jeho hnisavé rany na tele ľudstva, sú priamym produktom liberálneho kapitalizmu dvadsiateho prvého storočia po Kristovi, ktorý z otroka veci urobil človeka, a preto sa stal nebezpečným pre otrokársku antiku. Ale otrok sa pretransformoval do súčasného, reklamnými sloganmi vysvieteného liberálneho kapitalizmu, ktorý po páde Železnej opony stratil všetky zábrany! Problém a obavy sú teda aj v tom, že vo svojej podstate nie je ani kapitalizmus reformovateľný. Môže viac alebo menej bezohľadne drancovať zdroje tejto planéty (vrátane znižovania ceny práce v tzv. rozvojových krajinách), môže kamuflovať sociálny zmier, ale nedokáže regulovať sám seba. Zisky, zisky, trhy a trhy, bankové trezory a zlaté prúty: to je nekonečná, nezastaviteľná reťazová reakcia bez konca, ktorou sa sústavne šľahá po chrbtoch stoviek miliónov hladujúcich tohto sveta, ktorému liberálny kapitalizmus v súčasnosti pomáha už dosť neprehľadnými a takmer nekontrolovanými vojenskými konfliktmi. Ako sa títo "mierotvorcovia" na okupovaných územiach realizujú (vrátane zriaďovania koncentračných táborov!), dá sa vari zrovnávať len s beštiálnymi skúsenosťami nemeckého fašizmu. Je mi ľúto, že toto všetko musím hovoriť v čase, keď sa mnohé štáty EÚ ešte sústavne (a zaiste oprávnene!) zapodievajú zločinmi holokaustu a súčasne asistujú pri podobných beštialitách v Iraku, Afganistane a vlastne kdekoľvek, kde si to dnes Američania zaželajú. Americké špinavosti nezostávajú len americkými špinavosťami, sú to špinavosti všetkých zúčastnených... Priznám sa, že necítim nijakú hrdosť na našich tamojších hrdinov a špinavosť súčasných zženštilých politikov, žiaľ, zostáva už teraz celoplošnou špinavosťou obyvateľstva EÚ. Táto špinavosť nemôže znieť hrdo, nič pozitívne neprinesie - len obludnosť, čo je, pravdaže, vedľajší produkt tejto špinavosti. Alebo niekto naozaj verí tomu, že práve táto špinavosť by mala vzbudzovať nejaké nádeje? A prečo si vôbec niekto myslí, že práve pre EÚ? Myslím, že sme sa zasa ocitli v jednom priestore s ľudskou hlúposťou, šliapeme do toho, čo smrdí... Diabol sa nám rehoce za chrbtom, lebo sme zasa jeho rukojemníci! Ríša diabla - ako kedysi označoval R. Reagan ZSSR - bola tak blízko pod jeho nohami, že sa mohol aj popáliť. Dnes je rozhodne produktom svetového zla. Nespochybniteľne je to najmilitantnejší štát súčasného sveta. Môže sa tváriť ako vývozca demokracie, ale v skutočnosti vyváža vojnu. Je to dnes najviac propagovaný tovar USA, aj keď sa do tohto balíčka vojny snažia pribaliť aspoň do počtu partnerov z EÚ. Práve tento "balíček" nevzbudzuje vo mne pražiadne nádeje, pochybností však vyše práva! Mier, v ktorom nezostane ani kameň na kameni, ma akosi neláka. Raz sa zaň budú naši potomkovia hanbiť! Aj za nás... Za našu rezistenciu, mlčanie, ktoré si vývozcovia beštialít zinterpretujú ako súhlas. Chabučký odpor Francúzov a Nemcov voči USA pri vojne v Iraku bol nádejne dojímavý, ale napokon predsa len márny a smiešny. Musel dopadnúť, ako dopadol, lebo EÚ v rovine duchovnej nepredstavuje takmer nič, čo by sme mohli nazvať protiváhou, čo by zaťažilo žeriav svetových zdvihov tak, aby mohol naozaj premiestniť bremeno na správne miesto. EÚ nie v súčasnosti nič, čo by sme v rovine politickej a najmä duchovnej naozaj mohli cítiť vážne ako spoločný priestor. Je tu zatiaľ len spoločná, prehnane monštruózna byrokracia! Pažraví a frustrovaní komisári, ktorí neveria ani sebe, už vôbec nie svojim kolegom. Monštrum od prvopočiatku, lebo na oblasť duchovna sa myslí až na poslednom mieste. Opakuje sa model len nedávno rozvrátenej ríše a ak to takto pôjde ďalej, lepšie bolo nezačať! Nie kvôli myšlienke, ktorá je príťažlivá a vážna, ale kvôli tomu, ako sa realizuje: bezducho a bez príťažlivosti! S nepríťažlivo prísnymi normami, takmer bez ohľadu na individualitu, osobitosti, teda takmer bez toho, čo bolo a zatiaľ ešte ako-tak je na Európe príťažlivé. Boh spoločného trhu vyčnieva nad všetkým, pohlcuje všetko a vznáša sa nad vodami, ale nie je to Duch. Je to len bôžik kapitalizmu, jeho najhlúpejší vonkajškový prejav. Niet v ňom ani solidarity, a preto sa v budúcnosti môže ukázať, že ani sociálneho zmieru. Pažravá papuľa bankových trezorov a nadnárodných spoločností koná nateraz bez zábran, staré vykopávky zvyškov európskej šľachty si nielenže sadli na stoličky europarlamentu, ale zreštituovali pozemky a stavby, ktoré by už bez starostlivosti štátov bývalého Ostbloku boli dnes iba ruinami. Prudko sa vraciame späť do dosť temných dejín. A táto prudkosť je viac ako znepokojujúca. Je aj odporná! Je aj odporne spojená často s odpornými skutkami týchto starých zdegenerovaných kostlivcov súčasnej opičej lásky k tým, ktorí (keď to tak chcete, milí teoretici liberálneho kapitalizmu!) boli najväčšou a najprudšou brzdou inštalácie práve kapitalizmu! Nuž len si ich svorne obdivujte! Keby tak mohli, vykrútili by vám krk, rovnako rýchlo ako komunisti, ktorých aspoň úprimne neznášate! Azda aj preto, lebo vzbudzovali váš rešpekt, strach a nevyhnutné ústupky voči tým, na ktorých ste až do vzniku "Ostbloku" rajtovali. Pritom možno len málokto z obchodných partnerov v rámci EÚ tuší, vie, ako často rokuje, vyjednáva a uzatvára spoločné obchody práve s komunistami. V rámci internacionalizmu, lebo skutočný internacionalizmus je pohyb peňazí. A s nimi tiež väčšinou prebiehajú rokovania z oblasti práva, diplomacie, kultúry, zdravotníctva a vari aj verejného blaha a viery.
   Prečo to hovorím? No, dôvod je prostý. Človek je tvor spoločenský, teda prispôsobivý. Môže sa dokonca prispôsobiť aj životu v Európskej únii. Môže to dokonca aj zvládnuť! Môže zhlúpnuť v záujme prežitia, v rámci mimikry jedným uchom von, druhým dnu, vypočuť si bľabotanie ustavične sa presúvajúcich komisárov, ktorí všade boli a všetko vedia a už neboli len v psom zadku... Ale keby tam boli, aj psom by poradili! Lenže načo to všetko, keď v skutočnosti stále nič také, k čomu by človek ako ľudská bytosť mal priľnúť nejestvuje. Vznikol trh, rozšíril sa pre bohatých trh na chudobnom východe, respektíve sa dal vydrancovať (ešte sa vydrancujú zvyšky!) a budú nám dávať dobrú noc líšky! Duševne sme vo väčšom zadku, ako sme boli. Okrem kadejakých happeningov a skôr z Ameriky ako z Európy dovezených surogátov zábavného umenia je tu pustejšie ako za čias socializmu. Čo nám Európa v tejto oblasti poskytuje, je v porovnaní s najrozličnejšími príkazmi a zákazmi tak žalostne málo, že je to, mierne povedané, hanba... Niekedy som náchylný súhlasiť s istým mojím priateľom, keď hovorí: "Tie komunistické svine nás opustili, aby nás opustili všetci!"
   Problém našej opustenosti samozrejme nemožno pripisovať EÚ, dokonca ani nie jej komisárom, skôr tomu, že naši volení zástupcovia sa na nich pozerali ako na bohov. Plytkosť našej domácej politiky sa spojila s bezduchosťou týchto euroatráp, púšťali tu hrôzu ako strašiaci v poli. A tak mnohí napokon aj uverili, že by sme sa mali báť. Ale v skutočnosti sa mali báť oni. My sme totiž už nemali o čo prísť! Oni naopak potrebovali náš trh. Potrebovali spustošiť za domáceho prispenia naše podniky, mali zdevastovať našu menu, sebavedomie a istú dôstojnosť, odviesť naše mladé dievčence za slúžky, zdravotné sestričky na utieranie zadkov starých existencií - predviesť nám stredoveké turecké pľundrovanie. Pravdaže držali v hrsti peniaze, ktoré, keď sme ich na nejaký projekt dostali, minuli ich tu predovšetkým ich tzv. "experti". Keďže sa predsa len priestorovo musím obmedzovať, naznačil som iba to, čo ma nielen znepokojuje, ale aj mi je priamo odporné na tej zatiaľ dosť nepríťažlivej stavbe. Určite viac ako polovičku života som prežil pod jedným dirigizmom a hnusí sa mi aj ten, ktorý tu už je, ak nezmení svoju tvár, budem ho rovnako ignorovať ako ten predošlý. Moje vedomie, poznanie, že nič nie je večné, najmä ríše nie, dáva človeku akú-takú nádej na prežitie.
   Môžete si myslieť, že som zabudol na tú krajšiu tvár súčasného liberálneho kapitalizmu, ktorá nám ukazuje slobodu, možnosť byť slobodným. Takmer do skapania. Do sebazničenia. Povedzme aj to, že sa môžem takto prejaviť. Teda to, čo súvisí so slobodou slova v liberálnom kapitalizme a teda aj v EÚ. Nuž toto je vari najboľavejšia stránka buržoáznej tlače. Zámerne používam nepríjemnú, ale presnú terminológiu. Väčšiu neslobodu písaného slova som nezažil počas celej mojej praxe v oblasti literatúry ako práve po tomto víťaznom ťažení primitívnej buržoázie a jej štruktúr v bývalom Ostbloku! Faktická cenzúra, ktorá v tomto priestore existuje, je nielen krutá, ale je priamo vražedná. Viem to už teraz, že bude vražedná priamo pre centrum terajšej EÚ, len je ešte natoľko hlúpo zahľadená do seba, že nič nevidí. Ešte je presvedčená o svojej večnosti, taká je moja ľudská i spisovateľská skúsenosť z bývalého režimu. Nebol schopný uvedomiť si, že zabíjaním kritického myslenia, nezabije jeho nositeľov, iba prehlbuje vlastný hrob. Sebavedomie mozgového centra EÚ je také arogantné, že si iný koniec ani nezaslúži. Ono už teraz ničí vlastnú podstatu. Logika sebazničenia z nedostatočne reflektovanej reality je krutá. Smrteľná. Ironicky poznamenávam, že táto eurohlúposť vo mne vzbudzuje nielen úzkosti, lež aj opodstatnené nádeje. To (čo je moja skúsenosť v tejto oblasti, teda literatúra, tlač a neprintové médiá!) vzbudzuje naozaj nádej! Cenzúra sa dnes uskutočňuje najrafinovanejším spôsobom, ktorý je súčasne najprimitívnejší. Zhruba 90 % (to je len hrubý odhad) médií je natoľko "nepriestrelných" voči názorom, ktoré vybočujú z tendencie oficiálnej politiky vládnych a prísne proeuropolitických štruktúr, že je naozaj škoda mlčať, keď sa naskytne príležitosť. Tým skôr si potom netreba dávať pred ústa servítku! Nik zo spektra iných názorových skupín si dnes ani nečiarkne v tzv. slobodnej tlači a televíziách tvrdo skomercionalizovaných! Nič také sa za celé obdobie socializmu na Slovensku nemohlo stať. V susedných Čechách už zasa funguje samizdat. Našťastie už ho nik natoľko neskontroluje, aby nemohol byť (aj vďaka internetu!) účinný. Nik nespočíta, akým smerom sa vďaka novej, tvrdej vlne cenzúry bude vyvíjať podhubie s tvrdo opozičnými názormi, ale zato si môžete vy, (to je moje malé varovanie) súdruhovia kapitalisti! Vaša vlastná krutosť, ktorú si tak poctivo kupujete, vás na ceste mliečnou dráhou peňazí zasype ako hlina na hrobe.
   Ponížení a ponižovaní bývajú nielen hrdí, ale keď treba aj krutí! Súčasný kapitalizmus už zabudol na parný stroj, ale nemal by zabúdať na to, že keď sa para z kotla nepúšťa, stroj nielenže nepracuje, ale kotol, teda zdroj možného posunu vpred, roztrhne sa a zničí všetko okolo... A tak je to aj s ventilovaním názorov. Človek sa dlho môže snažiť o prijateľnú ľudskú komunikáciu. Keď sa nedarí, siahne po tom, čo by sme mierne mohli nazvať krutou tvrdosťou. Nová politická trieda, ktorá napríklad vznikla na Slovensku začína nadobúdať dosť nepatričné sebavedomie, podložené plytkosťou a nedostatočným vzdelaním. Stále v predklone začínajú pôsobiť ako tieňové divadlo. Prihovárajú sa nevedno komu, zastupujú skoro nikoho. V parlamente sa pohybujú poslanci nikdy nevolených strán, teda s nijakým mandátom. Číri džentríci, ale to nikto z EÚ nevníma, len nech sa ohýbajú chrbty. Aj z toho je vidieť, ako málo poznajú títo nevolení vyvolení vlastný národ, ako ho podceňujú a akej masakre sa azda vystavujú. Lebo ako básnik hovorí: Raz príde zem / nebíčko vecí sa zrúti! /.
   Aj to sú isté nádeje! Pravdaže, veľmi neoptimistické... Trvať však nevyhnutne na optimistických víziách v súčasnom ekologicky, sociálne a vojensky drancovanom svete, vyznieva aj trpko aj smiešne. Vynucovaného a falošného optimizmu si aspoň moja generácia užila až-až! Ale treba povedať, že veľká časť občanov EÚ, ktorí majú v súčasnosti vďaka "víťaziacemu" kapitalizmu väčší dôvod na optimizmus, nijako nejasá. Súčasná tvár sveta je práve kvôli ustavičnému a neprimeranému drancovaniu prírodných zdrojov nielen nepríťažlivá, lež priam odporná. EÚ, ktorá sa zatiaľ formuje predovšetkým ako hospodársky (teda aj politicko-hospodársky) subjekt, ako možný ekonomický súper USA, v skutočnosti týmto projektovaním môže prispieť ku kolapsu planéty. Ak sa to niekomu vidí pritiahnuté za vlasy, skúsme si predstaviť, čo by takéto ekonomické "vyrovnanie" mohlo znamenať. Dnešné USA predstavujú približne 5 % obyvateľstva našej planéty. V súčasnosti práve týchto 5 % spotrebuje ročne 45-50 % energetických zdrojov Zeme. Spočítajte si na prstoch jednej ruky, čo by tak asi zostalo zvyšku planéty, keby sa EÚ ako možná hospodárska protiváha priblížila k týmto číslam...
   A žiaľ, zatiaľ najviditeľnejším výstupom EÚ k nedávno pristupujúcim štátom sú často nezmyselné obmedzenia, príkazy a zákazy. Kvótovanie na osemsto spôsobov ako v Kámasútre, ale celkom zbavené radosti z výkonu. Komisné komisariáty s komisnými správami. To práve k nim vyjadrilo obyvateľstvo väčšiny nových členských krajín EÚ svoj "vrúcny" vzťah nikdy nepamätanou neúčasťou resp. "účasťou" vo voľbách do europarlamentu. Dôsledky veľkého trhu majú totiž vždy aj svoju odvrátenú stranu. Klasik slovenskej literatúry Gustáv Kazimír-Laskomerský nás upozorňuje cez plynúci čas, že "veľký trh, začína sa žobrotou." K tejto primeranej poznámke o skutočnej žobrote, treba dnes vari dodať, že začína sa aj žobrotou ducha, hoci paradoxne práve európske štáty a národy vytvorili v minulosti obdivuhodné kultúrne artefakty, boli hybnou silou kultúrnych zdvihov a dnes akoby sa mali uspokojiť s týmito podstatami, ktoré sotva dokážu uchrániť, takmer sotva rozvíjať, lebo kultúra sa (viac ako kedykoľvek v minulosti - aspoň zhruba to platí pre novo pristupujúce štáty!) dostáva mimo zreteľa vlád, lebo centrála EÚ im predkladá stále nové a nové požiadavky v oblastiach, ktoré tieto vlády sotva dokážu plniť - a to spravidla na úkor už viac ako "podvyživeného" obyvateľstva. Resentiment k socializmu a ku komunizmu môže a bude takto celkom isto narastať nielen v masách nezamestnaných, ale aj u intelektuálov, ktorí si ani za čias najprudšieho socializmu nikdy nevedeli predstaviť takú drastickú cenzúru v oblasti duchovnej činnosti, ako je to možné v súčasnosti pomocou kapitálu, presnejšie, vulgárneho nepochopenia potrieb umenia a kultúry. Zaháňaním kultúry za hranice ľudských potrieb. Zo sféry potreby do sféry spotreby! Buržuj, rovnako ako boľševik, potrebuje rozhodovať o všetkom. Práve toto "všetko" ho napokon zničí. Nič však nemôže v konečnom dôsledku zničiť slobodné myslenie, necitlivosť tovarového kapitalizmu, zaiste, stane sa jeho hrobom - to je tiež jedna z veľkých nádejí. Nedajú sa ani pochovať, ani zastrašiť, lebo v konečnom dôsledku, tie nádeje, ktoré sa tu v EÚ mohli rozvinúť, zabíja EÚ svojou ľahostajnosťou a tie, čo vznikli, neobráni ani politická moc, ani tvrdo a ťažko-odenecká policajná moc. Absencia súnáležitosti s EÚ, ktorá je podmienená abstinenčným syndrómom s nedostatku kultúrnej slobody a jej rozvoja, zničí napokon všetko. Lebo nad všetkým prevažujú dnes už lepšie vybavené mafie, drogový kapitál a korupcia - to sú určujúce a dnes zrejme aj tvárnejšie sily ako oficiálni pandrláci v komisariátoch EÚ. Takže, aké nádeje. Naozaj, skôr blen!
   Zatiaľ vojnu vyhrávajú tí, čo ju v skutočnosti prehrali! To je vari najjasnejšia správa do centrály EÚ, ale mala by oživiť aj naše sebavedomie!
   Otištěno ve sborníku Európska únia - nádeje a pochybnosti, kterou vydalo Medzinárodné fórum Vyslanci Slovanstva v nakladatelství CCW Bratislava

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]