Michal Černík zpovídá jubilujícího předsedu Spolku slovenských spisovateľov JÁNA TUŽINSKÉHO

   O čem v poslední době nejvíc přemýšlíte?
   Keď sa mi zahľadí do očí môj múdry čierny dlhosrstý jazvečík Čertík, spomeniem si na slová azda rovnako múdreho amerického Žida Samuela Langhorna Clemensa, teda Marka Twaina, a na jeho slová: „Svet by vyzeral lepšie, keby bol Noe zmeškal loď.“ Nikdy som si nemyslel, ani si nemyslím, že sme najhoršou krajinou na svete, ale vyzerá to tak, akoby sme stále viac pracovali na tom, aby sme ňou boli... Môj priateľ, kolega, vynikajúci básnik, dramatik a publicista Pavol Janík napísal: „Prišiel som na svet a odvtedy som neprišiel na nič lepšie!“ Pozerám sa do múdrych očí svojho jazvečíka, nechcem uhnúť, ale vidím v nich stále tie dve sentencie. Akoby sa ma pýtal, ktorá je správna? Ale ja neviem, lebo mnohí, čo sa nad nimi zamysleli, a ani ich nemuseli čítať, ich už dávno pochopili a navždy odišli. Tí, čo ich ešte čítať môžu, zostávajú... Priživujú sa na mnohých, čo sa už nemôžu brániť. Parazitujú na ich textoch, názoroch a životoch, teda akoby tiež nežili. A s ich zmŕtvením, mŕtvie aj náš svet. Nič múdrejšie som sa nedozvedel z úst žiadneho ministra ako z očí môjho psíka. A na to myslím, kým ešte myslím.

   Chtěl byste něco ze svého života škrtnout?
   Nie. Vyznávam aj v literatúre, aj v živote názor, že najväčšia hodnota ľudského bytia je v jeho neopakovateľnosti. Veď práve neopakovateľnosť robí z neho niečo naozaj záväzné, teda aj závažné. Všeličo ma zabolelo, zranilo i zrazilo na kolená. Ale ako by som mohol pochopiť aspoň niečo z iných životov, keby som chcel zo svojho vykrojiť, čo je aj v iných ťažké? Život nie je voči nám vždy spravodlivý, ale ani my nie sme vždy féroví voči nemu. Nemôžeme ho gumovať ako slová na papieri. Ono sa to robí neľahko aj v už raz napísanom texte.

   Co vám dalo dětství?
   Asi všetko, čo som bol schopný obsiahnuť. Tesne povojnový svet môjho detstva sa na prežitie detí dosť sústreďoval. Nie tak podliezavo ako dnes. Nemali sme, chvalabohu, nijakú chartu práv dieťaťa, ale keď sme si do ktoréhokoľvek domu ako tlupa šarvancov prišli rovno z ulice vypýtať mastný chlieb s cibuľou, vodu, alebo utrieť po bitke slzy a usoplený nos, mohli sme sa spoľahnúť, že sme v správnych dverách. V Beladiciach, kde som vyrastal, bývalo to nepísané pravidlo. Deti akoby patrili všetkým. Nemohlo sa stať, aby sa niekto stratil. Aj okrskár, teda policajt, vedel o nás všetko. Poznal nás po mene, jeho obvod tvorili tri dediny a rómska osada. Nemal auto, nemal vysielačku, mal len sám seba a nemal za chrbtom EÚ, čo mu dosť pomohlo! To isté platilo o učiteľoch. Nijaký podnikateľ, sponzorujúci školu, so zlatými reťazami na krku sa učiteľovi nevyhrážal, a ten sa nevyhrážal nám. Ak sme pár faciek dostali od neho, dostali sme ich aj doma od otca. Robil to nerád. Ale nikdy som sa preto na otca nehneval, lebo som vždy vedel, za čo boli. Miloval som svojich rodičov, ale aj svoju sestričku Martušku a brata Jozefa. I to miesto, kde už moja mamička leží vedľa necitlivo postavenej „Figeľovej“ diaľničnej betonárky na cintoríne. A moje detstvo ma naučilo aj to, že nestačí iba k nebu ruky spínať, ale aj v duchu toho gesta žiť. U nás napríklad muži „komunisti“ varili v nedeľu doobeda polievku, aby ženy mohli byť v kostole. Až dovtedy, kým si boha nesprivatizovala istá strana.

   Komu byste chtěl poděkovat?
   Rodičom. A ľuďom, čo som mal šťastie v živote stretnúť. Oni ma sformovali, v dobrom i zlom. Oboje je súčasťou života, hoci nad ním sa vznášajú ako duch nad vodami tzv. „slušní ľudia“, zavesení pupočnou šnúrou na rázporky politických strán, ktoré ich máčajú v najodpornejších kaloch poprevratovej morálnej biedy, a z ich vedomia sa už dávno stalo spoločenské bezvedomie.

   Čemu vás naučil život?
   Že skutočne dobrí sú iba mŕtvi. Ale ani im živí nedajú pokoj... Ale kto seje vietor, zožne raz aj búrku. Svet je v prudkom a krutom pohybe. Politici majú dračie vajcia, čo sa z nich vyliahne, to ich spravodlivo požerie. Medzičas politických báchoriek sa skracuje!

   Co vás nejvíc v životě zklamalo?
   Morálny a kultúrny rozklad Slovenska, ale aj globálnej dedinky Svet. Bohatí a tzv. mocní si ešte voľkajú v bahne, ktoré vyprodukovali. Majú ho plné uši, nepočujú, ani nechcú počuť, že prechodná komodita prechodných zmien „zamat“ sa míňa. Bohatstvo produkuje stále viac chudoby a ona bude mať odlišné predstavy o slobode, aké jej na podnose ponúkajú komerčné televízie, s ich slaboduché flandričky. Svet je v duchovnom rozvrate a je veľkou ilúziou, že by mu ešte vládala pomôcť ekonomika. Veď tá ho dostala do situácie, keď sa všetko meria peniazmi. Aj ľudský život a smrť. Socializmus ako experiment sa skončil zdanlivo šťastne, ale ľudia nastúpili na rozbehnutý „Titanic“ kapitalizmu práve vo chvíli, keď pred ním stojí čoraz väčší ľadovec ľahostajnosti k ľudskému bytiu a údelu. Na hornej palube sa ešte stále tancuje (banky, nadnárodné korporácie, nezmyselne premnožená administratíva EÚ, vojny vyvážajúce USA), ale dolu už škrípu zubami. Sklamala ma teda predovšetkým predstava ľudí o duchovnom zdvihu po systémových zmenách, lebo tá sa mala odohrať v rovine duchovnej... A aj sa odohrala. Tak, že ešte aj cirkev natŕčala ruky, nie preto, aby objala ovečky, ale kvôli majetku. Ktovie, či si aj preláti zaslúžia rozhrešenie!? Ale nesklamali len oni, sklamali sme všetci a stále sklamávame, každý od boha deň!

   Myslíte si, že umění má tu moc, aby dělalo lidi lepšími?
   Mohli by sme si to myslieť, keby sme sa vedeli zhodnúť aspoň na tom, čo umenie je. Vždy sme však vedeli skôr, čo ním nie je! Obávam sa, že dnes už nevieme, ani len to. A to v situácii, keď ani v literatúre nenachádzame dosť humanizmu. Nezmyselná doba zrodila množstvo nezmyselných estetík a (pseudo)teórií, ktoré nemajú ani hodnotu psej búdy. Ale práve tieto teórie oslovili množstvo hlupáčikov s plytkým myslením a krátkou cestou k bankovým trezorom. A tak schopní kupci (predovšetkým vo výtvarnom umení) v aukčných sieňach, rozhodujú o hodnote „umenia“. O literatúre je dnes aj škoda mlčať. Pod vlajúcou zástavou postmoderny, do nej vtrhlo za jasajúceho davu kritikov toľko plytkosti, primitivizmu a formálnej ignorancie, že sami autori majú aspoň toľko ostychu, aby pod názov napísali ako návod pre zamýšľaný žáner (poviedka, esej, román...). Neviem, možno to má byť len návod pre kritikov. Trošku mi to pripomína smiech v pozadí amerických bezduchých seriálov, aby diváci vedeli, kde a kedy sa treba zasmiať... Ale na smiech to nie je. Takmer na smiech je však existencia umenia a literatúry, napriek nepriazni súdobých kritických súdov, spoločenskej a vydavateľskej nežičlivosti. Má svojich obdivovateľov, čitateľov, ale aj oni sú rovnako ohrozený druh ako biely nosorožec. Je možné, že práve preto prežijú... A možno práve vďaka tomu prežijú. Ako ľudia odcudzení davu, teda individuality so spirituálnym rozmerom. V tomto smere podmienečne umeniu veriť možno... Azda aj v našom duchovnom bahne!

   S novou dobou se změnil i vztah k hodnotám. Které hodnoty mají pro vás trvalou platnost?
   V dobe, ktorá povýšila peniaz za najvyššiu hodnotu, nemožno seriózne uvažovať o hodnotách, ktoré sa týkajú ľudského života a jeho vnútorného ustrojenia. Veď dnes si rovnako môžete kúpiť život ako i smrť. Aj keď len s. r. o.!

   O čem jste si dělal iluze?
   Celkom zjavne o ľudskom rozume.

   Jaké máte ideály?
   Čo by som si s nimi počal?

   Na co jste zvědav, co byste se rád dozvěděl?
   Kedy sa začnú skutočne báť sami seba, tí, ktorých sa dnes boja takmer všetci...

   Co je pro vás největším dobrodružstvím?
   Pozeranie nedeľných diskusií politikov. Už roky sa ich snažím prichytiť pri nejakej myšlienke, ale zatiaľ sa mi nedarí. A tak radšej chodím na ryby. Tiež nič nehovoria, ale radosť z ich mlčania je neprekonateľná. V istom zmysle rybačka mi dáva silu žiť v tomto utáranom, ale nič nehovoriacom svete, kde síce stretnete denne fúru ľudí, ale len málokedy aj človeka.

   Daří se vám rozpoznat lež od pravdy?
   Pri tejto otázke by som si mohol zafilozofovať. Ale kto by o to stál? V spoločnosti, ktorá vedome relativizuje celú hierarchiu morálnych, estetických a politických hodnôt, musí byť jasné, že tu aj milosrdná lož môže byť taká vzácna ako relatívna pravda. A keď aj rozlíšime pravdu od lži a keď tú pravdu vyslovíme, viem, ako sa „hore“ ťažko nesie. To už ani nie je onen Sizyfov balvan, ale brvno, na ktoré vám na každom spoločenskom stupienku prikladajú novú záťaž, aby ste s ňou nikdy nevošli do „správnych“ dverí. Každý žobrák v uliciach Bratislavy pozná pravdu o tomto meste, o krajine a štáte, ale načo by ju vyslovil. Áno, iba spisovateľ je taký idiot, že sa vlečie s „pravdou“ do každých otvorených dverí, ale tie sa obyčajne priamo jemu pred nosom zavrú. Každý človek vie, odlíšiť pravdu od lži, ale žiaľ, čím ďalej, tým viac si myslí, že mu je to celkom nanič... Napríklad: režim, ktorý vedome luže o tom predchádzajúcom, je seba zničujúco lživý! Ako sa raz s takýmto číro logickým tvrdením vyrovná mladá generácia, ktorej hovoria len časť pravdy. Kto raz bude skladať účty za ekonomickú cenzúru novinárov, spisovateľov, ale aj za zničené družstvá a štátne majetky, za odpredaj už takmer celého štátneho majetku...? Takáto otázka visí vo vzduchu a nemusí to skončiť len pri nej. Čiastočne súvisí s odlíšením lži od pravdy. Netvrdím, že vidím pravdivú odpoveď na ňu, tvrdím však jedno: príde. Aby som potešil dnešných mocných, nebude ľahká...!

   Co si dnes lidé nejvíc nalhávají?
   Predovšetkým to, že žijú. Faktom je, že zväčša iba prežívajú.

   Co dnes považujete za statečnost?
   Statočnosť!

   Jaká přání se vám v životě splnila?
   Zostalo mi zopár priateľov, o ktorých sa môžem oprieť. A oni sa môžu spoľahnúť na mňa. To nie je vôbec málo. Oženil som sa mladý, ale vydržalo mi to až doteraz. Mojich najbližších som svojou prácou a postojmi nikdy neobťažoval, ani oni mňa.

   Stálo vás to hodně úsilí?
   Možno. Ale stálo mi to za námahu. Bol som a som aj v tomto marazme relatívne slobodný. A keďže som väčšinu života prežil v uplynulom režime, nesťažujem sa ani naň. Bol to môj život, tiež relatívne slobodný a ani zďaleka mi toľko doňho nezasahovala žiadna strana, ale ani ten horký pocit, ktorý zažívam, keď sa ku mne na ulici vystrie ruka žobráka.

   Cítíte se jako tvůrce naprosto svobodný?
   Áno. V tvorbe sa cítim absolútne oslobodený od peňazí. Ešte stále dosť píšem, ale už veľmi nevydávam. Píšem si väčšinou len tak sám pre seba. Nemienim sa hrbiť pred nejakým sponzorom alebo politikom.

   Jaké poznání vám přinesla nová doba?
   Problém je v tom, že to nie je nijaká nová doba. Sú tu len noví barani v starej vlčej koži. Klesli sme späť do dejín s hlúpou predstavou o večnom kapitalizme a s hlboko zakorenenou vierou, že to, čo momentálne prežívame je naozaj demokracia. Václav Bělohradský viackrát upozornil na tento omyl všetkých, čo nikdy nečítali Platóna. Lenže, oni nečítajú ani jedného, ani druhého. Počas krízy ich trochu vyplašil Marx a z úst cirkevných hodnostárov niektoré pozoruhodné kázne, ale po knihách veru nesiahnu (ak neberiem do úvahy stranícke legitimácie a vkladné knižky). Také je moje poznanie, keď nám život linkujú tí, čo môžu povedať iba jedno: ignorámus et ignorábimus – nevedeli sme a nebudeme vedieť! Oni sú maskotmi tej „novej“ doby od nášho milého štátu až po neinšpiratívnu EÚ, kde odchádzajú doma prebytoční politici na nezaslúžený odpočinok.

   Bez čeho si nedovedete představit život?
   Bez života. Ale aj to príde. Ako múdro písal môj priateľ, básnik Ján Švantner: „Nebíčko vecí sa zrúti / príde zem.“

   Co byste napsal pod slova – živote, díky?
   Azda som tu predsa len bol...?!

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]