Čtu si v knize Motiviáda slovenského spisovatele Jána Tužinského. Motiviáda je sbírkou esejí, které psal Ján Tužinský pro Nové slovo v letech 1991 až 1992 a zamýšlí se v nich nad absurditami naší polistopadové politiky. Nejpřesněji knihu charakterizoval Vladimír Mináč v úvodním slovu: »Je to knížka o svobodě a o jedné její historické možnosti. Není to však knížka beznadějná, i když se tu zničila velmi konkrétní historická naděje.« Je obdivuhodné, že Tužinského politické eseje ani po deseti letech nezestárly a jejich pravdy, tehdy ve společnosti spíše jen tušené a v Čechách inkvizitorsky umlčované, potvrdil čas.
   Dodejme jen, že Ján Tužinský oslavil 29. března padesát let, vydal několik prozaických a esejistických knih, v polovině devadesátých let byl ústředním ředitelem Slovenského rozhlasu v Bratislavě a v současné době je předsedou Spolku slovenských spisovatelů.



   Priznám sa bez mučenia, že vždy som si vážil esejistiku Václava Havla, ale jeho absurdná dráma nemá ani zďaleka kvality, o ktorých sa tu toľko básni. Ľudský osud uniká tomuto dramatikovi oveľa väčšmi, ako je aj na absurdnú drámu zvykom, a tak mu ľudský osud mizne aj v politike, čo, žiaľ, nie je totožné. Verejnosť možno ešte zmätočne verí, že dramatickú nekoncentrovanosť vyvažujú ceny, ktoré náš dramatik zbiera po celom šírom svete, ale mňa to iba ubezpečuje o fakte, že svet je povrchný, že svet túži po senzáciách, lacných trikoch, že nemá stálosti... Lenže, ešte nechcem hovoriť o Havlovi dramatikovi. Chcem sa tu iba dotknúť onoho »božského« postulátu, ktorým tento muž tejto krajine prisúdil ďalší dedičný hriech, ktorého sa nezbaví nik, ak neemigroval, ak nespáchal samovraždu, ak ho dennodenne nevypočúvala ŠtB, ak si neodsedel svojich pár rôčkov.
   A tak sa nevdojak pýtam, odkiaľ asi je takáto etika? Odkiaľ pramení táto nečakaná schopnosť zovšeobecnenia, zovšeobecnenia až hrozivo všeobjímajúceho železnými a rozžeravenými kliešťami moci?
   Uznávam, že v živote je veľa absurdity, ale absurdita života je predsa len iná ako part herca v absurdnej dráme. Opakujem, vážim si Václava Havla ako esejistu s hlbokým zmyslom pre zacielenosť jeho textov k odkrytiu latentných väzieb moci. Lenže práve jeho vlastné texty sa podľa môjho názoru akosi zákonite začínajú adresne obracať aj naňho samotného. Ja viem, autor po sebe nerád číta vlastné diela, ale napríklad taká esej Moc bezmocných sa mi vidí aktuálna aj dnes. Mnohým politikom by som ju vrelo odporúčal do pozornosti. Autorovi, prirodzene, tiež. Ja ju čítam čím ďalej, tým pozornejšie a nevychádzam z údivu, prečo, pochopíte sami, len si ju prečítajte. Citovať nebudem. Nemám rád veci, vytrhnuté z kontextu. Poznám na vlastnej koži, čo to môže spôsobiť.
   Ale vrátime sa k vine. K onej abstraktnej, a predsa takmer hmatateľnej substancii, ochromujúcej človeka zvonka i znútra. Keďže som sa narodil v roku 1951 a práve som dovŕšil štyridsať rokov, narodil som sa ako vinný človek. Veď práve v päťdesiatych rokoch sa naozaj odohrávali najzverskejšie procesy, treba však pripomenúť aj to, že predovšetkým komunisti súdili komunistov. Ale ja viem, tak ako to musí vedieť väčšina štyridsiatnikov v tomto štáte po nežnom novembri, že som sa narodil vinný. Tuším som na veľké sviatky nosil aj pioniersku šatku, tak ako som aspoň na veľké sviatky chodil do kostola, ako som chodil na pionierske schôdzky a na sväté prijímanie. Presne tak, ako som v šesťdesiatom ôsmom roku zažil príchod spojeneckých vojsk na chmeľovej brigáde v Čechách a cítil som sa vinný, lebo vo svojich sedemnástich rokoch som nedokázal zastaviť valiace sa tanky. Ale aj za šesťdesiaty ôsmy rok sa cítim vinný. Bol som predsa tu. V konsolidačnom období som začal študovať, oženil som sa, ale aj vtedy som sa cítil vinný. Najviac som sa previnil voči tejto krajine, keď som začal písať knižky, čuduj sa svete, nie samizdatové, a to je teraz dvojnásobná vina. Ach, bože! Čo by som ešte tak: napríklad, dosť často som chodil so svojimi priateľmi na ryby, najmä s českými priateľmi, namiesto toho, aby som utekal za hranice, aby som zosmolil nejaký samizdat... tak veru, takto, alebo nejako podobne nesie so sebou svoju vinu väčšina dnešných štyridsiatnikov. Chýba k tomu už len jedno, tá absurdnosť, aby sme tomu uverili. Lenže tvrdeniu o kolektívnej vine môže uveriť najskôr človek hlboko odtrhnutý od reality. Čosi veľmi neľudské sa prediera na svetlo božie spod zamatového pláštika nežnorevolučných hrdinov. Pazúriky zloby by radi zatínali okolo seba. Predbežne však nevidím ani ten najmenší náznak sebareflexie priamo v ich strede.
   Moc sa nám odcudzila a my sme sa odcudzili moci. Viem, nehovorím za všetkých. Hovorím však za mnohých. Nehovorím o situácii v Čechách. Hovorím o slovenskom mravenisku, o slovenských - alebo predovšetkým! - o slovenských politikoch. Asi by som mal byť konkrétnejší. Netreba! Tentoraz to bude bez výnimky. Nejestvuje totiž len čosi také ako občiansky zákonník, jestvuje aj niečo navyše, jestvuje reflexia človečieho zmaru. Človek vie, cíti mrazivý dych žrecov na vlastnom krku. Demagogické rečičky o brutalite bývalého režimu vychádzajú z módy. Napokon, vždy to boli iba barličky. Politik je muž danej chvíle. V nej rozhoduje o tom, aký vietor zaduje v tejto krajine, akým plášťom ju prikryje, keď to bude nutné. A mal by cítiť, že tu je zimomravo!
   Niet v tomto štáte (spola predanom a spola chystajúcom sa na predaj!) väčšieho bohatstva, ako je človek. Jeho ruky, mozog a srdce. Je tu jediná podmienka, ako odkliať tento potenciál z letargie. Tento človek musí začať cítiť túto krajinu ako svoju i túto moc ako vlastnú. Pravdaže, aby k tomu došlo, treba uvoľniť viac synergických síl k životu, zatiaľ sa však urobilo pre samotné tieto sily (a tu mám na mysli celú kultúru, teda umenie i filozofiu) len množstvo regresívnych opatrení. Kým sa bude moc tváriť, že všetko ostatné je dôležitejšie, nielenže nič nepochopila, ale odsudzuje sa aj vlastnej podstate. Podstate na úrovni doby. Jej úlohou je totiž spájať. Politikou, kam vietor, tam plášť, iba rozdeľuje.
   V tomto štáte totiž začína veľmi prudko klesať oná potreba vecí spoločných. Jediné, čo tu naozaj spoločné je, je rozbitosť. Doslova a do písmena. A chudoba, to nie je už len onen strašiak, ktorým nás strašili a uvádzali do kŕčovitého smiechu komunisti za bývalého režimu. Chudoba, to je reálna situácia mnohých rodín i osamelých občanov tohto štátu. Začala vznikať počas nežných výziev v novembrových chumeliciach a rovnako môže skončiť na ulici, lenže úplne inak, lebo seje sa tu aj množstvo byliniek, ktoré údajne chce pestovať na svojom pozemku Václav Havel. (Zmieňuje sa o tom stenografický záznam!) Ale práve liečivé bylinky obsahujú najviac jedov.
   So značnou dávkou horkosti som rozmnožil Stendhalov titul Le Rouge et le Noir, aby som čitateľom Nového slova doprial aj trochu irónie. Irónie, otvárajúcej oči Bertolottiho citátom, ktorý je súčasťou slávneho Stendhalovho diela: »A povýšili ma nie preto, ze som mal zásluhy, ale preto, ze môj pán mal lámku.« Ako vidieť, choroba môže byť aj prospešná. Prirodzene, keď je chorý niekto iný. Ak pripustíme, že naša prednežnorevolučná spoločnosť bola do vzniku patologická, potom je logické povýšenie mnohých, prirodzene, takmer alebo celkom bez zásluh. Zásluhy sa dajú vyrobiť dodatočne. Stačí kotlík nežnorevolučného gulášu, dochutený ingredienciami prázdneho tárajstva, osočovania a denunciantstva, a aureola slávnych mužov »Novembra« je na svete. Prirodzene, treba byť blízko pri kotlíku.
   Aj z radov pána prezidenta by sa iste dala zostaviť pozoruhodná publikácia. Nepochybne by sme sa nasmiali. Tým skôr, že sa možno oprávnene domnievať, napriek nevoliteľnosti hradných komorníkov, že aj ostatné štruktúry moci boli zvolené neslobodne. Pán prezident totiž sľúbil verejne obom národom, že prezidentom bude iba dovtedy, kým nedovedie oba národy do slobodných volieb. Zrejme teda slobodné voľby neboli. Pravdu povediac - ale to je len môj súkromný názor! - nebola ani revolúcia, ani revolucionári. Bol len veľký tresk, bola všeobecná nespokojnosť s pašalíkmi jednej strany. Ale ak má byť výsledok trestu iba denunciantstvo, ak sa má právo zmeniť na sabat »vyvolených«, je to aj na tresk výsledok prinajmenej problematický, surový a napriek tlampačovej humanite neľudský. Nová kvalita jednoducho nevznikla. Vznikli len nové mafie: od drobných veksláčikov počnúc, hornou bezosporu ignorantskou vrstvou »avantgardnej« oligarchie končiac. A kde sú metastázy, nevie ani boh.
   Náš pán prezident zjavne proklamuje návrat k Masarykovi, ale v praktickej činnosti pôsobí skôr ako Beneš. A o chvíľu sa dožijeme nejakého čerstvého prezidentského dekrétu. (Mimochodom, ani jeden nebol šťastný!) Bodaj by som sa mýlil. Ale zatiaľ všetko smeruje tam, odkiaľ je naozaj cesta prinajmenej problematická: k novej nekultúrnosti, k novej ľahostajnosti, k novému zatrpknutiu občana voči štátu. Mnohí tvrdia, a myslím si, že správne, že najväčším bohatstvom tohto štátu je človek. Ale všimnite si, ako sa u nás s týmto bohatstvom zaobchádza, ba ako sa začína zaobchádzať! Ponuré, ťažké by to boli vývody. Počnúc charitatívnou činnosťou, ktorá by bola zbytočná, keby si štát plnil svoju funkciu. To už, prepáčte mi, sľuboval občan Miloš Jakeš na návšteve v Kladne: »Zhora nic nečekejte!« Ani sme nečakali. Horšie je, že zástupy robotníkov a iných priamych výrobcov hodnôt čakali od »nežnorevolučných« zmien čosi celkom iné ako príspevok k nezamestnanosti. Dokonca ani Václav Havel - ako to vyplýva z magnetofónového záznamu, ktorý uverejnilo Rudé právo - nemienil postaviť pracujúcich pred takýto, dnes už takmer všeobecný jav. A pokiaľ mi pamäť slúži, takmer všetci disidenti uvádzali ako najväčšiu krivdu bývalého režimu, že ich vyhodili z práce. Ajajajajaj! Teraz si poviete. Čo to je zasa za sociálnu demagógiu...? Právo na prácu. Prežitok. Tentoraz prežitok socialistický! Napokon vidíte, ako sa všetko opakuje. Až nebezpečne. To, že ideológia strieda svoje zafarbenie, nie je ani rozhodujúce, ani podstatné.
   Lebo ak vo všeobecnosti o prírode platí, že ju máme požičanú od svojich detí, tak iste platí aj to, že takto zapožičaná je aj naša politická, občianska i mravná prítomnosť. V najlepšom prípade si nemôžeme dovoliť presunúť ju na ničie iné plecia. Inými slovami, atomizujeme sa. Nehovorím, komu na prospech, hovorím však, že na našu vlastnú škodu. Zabúdame si klásť otázky, čo sme a kam smerujeme, pýtame sa sústavne na to, čo bolo; pravdaže, povrchne, nanič, so zlobou. A keď sa pýtame na to, čo je, zasa sa pýtame v podtexte: čo nás rozdeľuje? Lebo myslíme partikulárne. Ale ja tu postavím takúto otázku: Je možné, aby človeka strávila nejaká strana, nejaké hnutie, nejaká idea celostne? Je možné, aby takto »strávený« človek nenašiel v seba aspoň trochu sily, ktorá by mu pomohla primknúť sa k celku, k spoločenstvu predkov? K zemi, k tráve, z ktorej je vlastne všetko mäso, všetko živé, všetko, k čomu patríme?
   Och, bože!, tie ručičky. Zašpinené pazúriky. Čo všetko sa za dva roky stihlo zopsuť, hoci človek si myslel, že už viac ani nemožno. Kým jedných sme sa po biede a po psote zbavili, vstali noví bojovníci, zarajtovali nám po Slovensku nové spanilé jazdy a spľundrovali, čo sa dalo, ale aj to, čo aspoň na oko vyzeralo takmer nespľundrované. Pro fidelibus servitiis, čiže tak, ako za starého Uhorska, za verné sluzby, tentoraz federálu, rozdelili sa potichu lafifundie, podniky, fabričky a občan dostal do rúk dosť nezmyselnú kupónovú knižtičku. A ešte ho stihli predvolebne strašiť, že mu ju niekto hneď po voľbách vytrhne z ruky, že príde o majetoček veľmi chimerický, ba nedostižný, lebo veď, kto pozorne počúval, musel počuť, že po štyridsiatich rokoch komunistickej vlády tu nezostalo ničového nič. Je teda jasné, ba nad slnko jasnejšie, kde nie je nič, tam ani smrť neberie, berie len pán Klaus a MMF. Napokon práve on (MMF) oberie aj občana, aj štát. Robil to tak odjakživa a bude to tak robiť až do zhrdzavenia posledného nehrdzavejúceho bankového trezoru. To, že by práve MMF mal záujem pomôcť niektorej z krajín bývalého východného bloku, je číročistý šamanizmus, je to priam okultná veda, je to onen kôň, ktorý sa naučil podľa nebohého pána profesora Spietza malú a veľkú násobilku. Tomu všetkému treba totiž veriť, to začína byť náboženstvo, prirodzene nepravé, falošné, vari ani nepatriace do tohto sveta, v ktorom vládne skepsa a nedobytné bankové trezory, v ktorých sa ukrýva práve onen vysnený euro či svetoobčan, a nech premýšľam ako premýšľam, neviem mu prísť na iné meno, len na to, čo mal odjakživa, čo k svetoobčanovi celkom a úplne prináležalo: PENIAZ!
   Vidieť to aj na takej prostej veci, že si niekedy ani dobre neuvedomujeme ten vzácne malý priestor, ktorý je naším okolím i našou súčasťou: Slovensko. Ak som vyššie spomenul, že mnohí a v mnohom sa cítia pre čosi oklamaní, že cítia svoju ujmu pre kohosi, pre čosi, nie je to ani také podstatné... Verím, že sa to nestane hybnou, určujúcou silou, ktorá by natrvalo ovládla naše konanie, naše činy. Práve naopak, stále som náchylný veriť v niečo podstatnejšie, určujúce pre človeka tohto priestoru, lenže práve to si vyžaduje postaviť pred slovenskú verejnosť koncepčnejší, dlhodobejší cieľ, ktorý by sa mohol stať hybnou pákou slovenského občana. Nie bohatstvo, chimerické, možno aj nedosiahnuteľné, ale dôstojný život pre človeka v tejto krajine, to by mal garantovať takýto cieľ, tak ako mu ho do značnej miery garantuje ústava tohto štátu.
   Práve absencia dlohodobých cieľov a ich neujasnenosť vyvoláva v občanovi pocit neistoty a strachu. To nie je môj výmysel, to sú pocity, ktoré ľudia vyjavujú, hovoria o nich, a je celkom pochopiteľné, že v stave, keď politika nedostatočne artikuluje svoje zásadné zámery, môžu takéto obavy a pocity prerastať do vážnej krízy. Istá časť bývalých politikov totiž nepochopila, že dnes nie sú nič viac a nič menej len bývalí politici. Sami zneistení - zneisťujú. Treba si uvedomiť, že nik nestráca svoju kvalifikáciu tak rýchlo ako politik. Zo dňa na deň. A treba si to uvedomiť dôsledne. Inak sa ich zneistenie stane hrozivou metastázou pre celú spoločnosť.
   V nežnorevolučných záchvatoch narýchlo vyrobení tribúni sľubovali možné aj nemožné, treba však povedať, že najmä nemožné. Veru, nik nikomu nemohol toľko dať, ako mohli nežnorevoluční žreci sľúbiť, a nik tak na ich sľuby rýchlo nedokázal zabudnúť ako oni. Tušili už vtedy, že pre praktickú politiku nie je nič výhodnejšie a prirodzenejšie ako rýchlo zlyhávajúca pamäť?
   Na programe doby je každodenný život. A z toho sa nedá utiecť cez žiadny koridor.
   Slovenský človek, slovenská kultúra žila a prežila stáročia aj napriek chudobe. Tak sa nám to servírovalo, tak sme tomu verili. Tak nám to často pripomínali nielen slovenské mamičky, ale aj premnohí potentáti. Dnes si treba naliať trochu čistejšieho vína a povedať, že kultúra môže prežiť aj napriek chudobe, lenže v nijakom prípade nie vďaka nej. Od istého stupňa je aj chudoba hanbou. Je možné, že cti netratí, ale ani česť sa neuchováva vďaka chudobe, ale napriek nej. Aj ľudská dôstojnosť, aj dôstojný život si vyžaduje istý stupeň materiálneho blaha. Preto sa aj oň treba usilovať. Preto treba akcentovať veci sociálne, systémovo ich zabezpečovať, kriesiť ich na úrovni štátnej, inak pre nás bude nový, čo ako vytúžený štát, len slepým črevom, s ktorým sa dá žiť, kým nezačne omínať.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]