Je to pre mňa veľká česť a pocta, že som mohol nakresliť tvár veľkého slovenského poeta Milana Rúfusa. Veľmi si vážim, že som mohol byť pri tomto projekte.
(Vladimír Močalov, akademik Ruskej Akadémie Umenia)
Tváre známych osobností z radov umelcov vždy priťahovali pozornosť nielen ich priaznivcov, ale tiež aj známych a vychýrených majstrov ceruzy, pera, či štetca. Ich výsledné portréty zostávajú pre budúce generácie vzácnym dokumentom historickej doby. V tomto roku by sa bol dožil Majster Milan Rúfus (1928–2009), jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov a viacnásobny nominant na udelenie Nobelovej ceny za literatúru, svojich 85. narodenín.
Projekt Rúfus 85 – Výtvarná pocta je vzdaním pocty majstrovstvu verša poeta, a tiež chce pripomenúť a priblížiť mladším súčasníkom túto veľkú osobnosť a jeho dielo, tentoraz aj jeho menej známu civilnú tvár v nových kreatívných podobách, tak ako ju vidia výtvarníci zo Slovenska a spoza našich hraníc.
Majstri portrétových karikatúr vytvorili diela rôznych tvorivých názorov a výtvarných prístupov, dôstojné ich umeleckej erudícii. Mierou vrchovatou vložili vo svoje umelecké opusy nielen vlastnú umeleckú osobitosť, originalitu, kreativitu – tvorivú fantáziu a intelekt, ale pridali i hravosť a svoje úprimné city, aby nenútene, ale inšpiratívne, príťažlivo a úsmevne, štedro využívajúc bohatstvo svojho výtvarného rukopisu každého diváka nielen oslovili, ale aj zaujali. Ich hlavným cieľom však zostalo vzdanie svojej úcty legende menom Milan Rúfus.
Výtvarníci-karikaturisti kreslia preto, aby boli videní, pre diváka. Súčasne to bola pre nich skvelá príležitosť pre rešpektovaných domácich a zahraničných výtvarníkov prezentovať sa so svojim dielom a majstrovstvom na verejnosti nielen milovníkov poézie Majstra, ale aj priaznivcov obľúbeného, populárneho a vysoko ceneného majstrovstva kariportrétu. Ich kariportréty však nie sú iba zobrazením vonajšej podoby ale majú v sebe aj niečo naviac emotívneho. Úsmevná realita vo funkčnej skratke. Rúfus bol pre nich mimoriadna výzva, aká sa nikdy neodmieta, priznali všetci.
„...Rozprávky nevznikali ako uspávanky, aby deti skôr zaspali; prichádzali na svet ako výpoveď, aby sa dospelí zobudili...Všetko v rozprávke je život. Tak ako o tisícoch vecí či javov v živote raz zistíme, že boli „iba rozprávkou"
(Milan Rúfus)
Ako povedal kurátor výstavy P. Závacký: Divák, ktorý doteraz poznal iba verše poeta, mohol spoznať a zahľadieť sa na jeho dobrácku tvár (ale ubolenú), výtvarne spodobnenú akademic-ky vzdelanými výtvarníkmi nenútene, ale inšpiratívne, príťažlivo a úsmevne, štedro využívajúc umelecké bohatstvo svojho výtvarného rukopisu, aby diváka oslovili a zaujali. A možno trochu, aj vďaka výtvarníkom, nahliadli do jeho úprimnej duše. To, čo by snáď mohla komorná prehliadka stratiť komorným počtom diel, získava hravo dielami samými. A nielen preto, že ich objekt je aktuálny a príťažlivý.
Svojou výtvarnou poctou tento projekt podporili : Slováci Milan Stano, Jozef Hudák, Štefan Schichman, Miro Regitko, Ján Fiťma, Ivo Chadžiev, Česi Pavel Kundera, Vlasta Mlejnková, Lubomír Vaněk, Miroslav Vomáčka, Pavel Hora, Rus Vladimír Močalov (riadny akademik Ruskej Akadémie umenia), Uzbek Machmud Ešonkulov, Poliak Slawek Lízoň...
Ich kresby budú venované múzeu Domu Milana Rúfusa v jeho rodisku v Závažnej Porube.
Milan Rúfus (10. 12. 1928 Závažná Poruba – 11. 1. 2009 Bratislava), pedagóg, literárny historik, básnik a esejista, prekladateľ, venoval sa tiež písaniu kníh pre deti a mládež, maturoval na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši (1948), absolvent FF UK – slovenčina a dejepis v Bratislave (1948–52), povolaním pedagóg na FF UK, prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Je nositeľom Ceny Jozefa Cígera Hronského za literatúru (1966), Radu Ľudovíta Štúra 1.triedy (1995), Čestného doktorátu literatúry, udelený Svetovou akadémiou umení a kultúry so sídlom v USA (1998), Ceny ministra kultúry (2005) a Pribinovho kríža I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky (2009), bol trikrát navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru (od roku 1991). Prezentoval sa ako básnik s vlastným spontánnym pohľadom na životné a morálne hodnoty humánneho správania sa, na pravdu, lásku, krásu, a tiež utrpenie i tragiku človeka i sveta II. pol. 20. storočia. Trpezlivo, vnímavo a veľmi citlivo hľadal zmysel a podstatu ľudského života. Hlboko a citlivo načieral do jeho šťastia a radosti, ale predovšetkým do jeho starostí a bolestí. Prekladal z češtiny, ruštiny, taliančiny, španielčiny a z nórčiny (Hrubína, Jesenina, Lermontova, Ibsena). Jeho verše boli preložené do dvoch desiatok jazykov (vyšli v angličtine, bulharčine, češtine, francúzštine, maďarčine, nemčine, nórčine, poľštine, ruštine, taliančine...)
Autor: PETER ZÁVACKÝ
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)