PAVOL GARAN
Nad Feldekovým Majakovským
I síto dějin mění své oko.
Ivan Fontana
Na stolík na voľnej nohe,
slabý, zlý a mĺkvy
ako nepríkladný bohém,
kreslím prstom bukvy.
Mám strach: z lásky, snov a debát
o tom, čoho sa už nebáť,
o tom, čo je mimo
poznania a rýmov.
„Hluboko, hluboko...“
To, čo nemám, neskryjem
svetu za motúzik...
Prehrávam si rekviem
v štýle country music.
Nebo a zem pretína
démonická plešina
majstra Karla Hálu.
Pane, nezahaľ ju.
(apríl 2008)
Čo mi môžete závidieť
Môj mesiac je nahryznutá žemľa
a ja padám do zánovných novín –
na Biely dom a na múry Kremľa,
s pocitom, čo nikdy nevyslovím.
Myslím na deň, kedy som sa zľakol.
Som ako kôl v plote skrytý za kôl.
(Keď tu skončím, dám vám na výchovu
básne, čo ma nechcú pustiť k slovu.)
Bezvýznamný incident s poživňou
(kritikom)
Vidím drozda, ako mu drozd
zožral pandravu.
Stoicky som prijal múdrosť
tohto výjavu.
Akoby v ňom dáka bola...
Díval som sa, ale zhola
nič tam nebolo.
Ani okolo.
Ring 2035
Smog. A hašiš z biofarmy.
Gýč. A úsmev na povel.
A kto, unavený tvarmi,
virtuálne vyhovel,
uvoľnil sa, spravil dieru –
do koláča, do éteru...
A mne nechal červenú,
na tridsiatej avenue.
Zákaznícky protestsong
Z morálneho rozmaru
lámem Petru na dve,
pijem iba po čiaru.
A nie, že je advent.
V bare, kde sa zakaždým
sporiadane zhromaždím,
šepkám k alter egu:
usmievaj sa, neguj.
Prišli mi gratulovať
Neviem povedať, čo cítim,
keď prijímam darčeky.
Ľudia, je to k nedožitým –
pred rokom, dnes... naveky!
A len-len, že neodpálim
song Za milovaným Palim,
tvárou k pozostalým, keď
žmurknem na snímke.
Na hotely Vysočina v Chotěboři
Ach, Irenko Velichová –
jsi... A kdo tě převychová?
Prišiel básnik zo Slovenska,
mal len slová, slová, slová...
Ach, Irenko, sobě chytrá,
řekni mi, jak bylo zítra...
A nemám rým (neslýchané
za čias Suchého a Šlitra!).
Ach, Irenka pro Irenku,
v sobě mám z čeho jsem venku.
Spíš, ako mi v tieni bledne
tvár písmenko po písmenku.
V dome jej tety
Kde máš fotku herca, keď si vyjde na lov,
kozmetický vercajg, akné z ideálov,
staršiu sestru s malou, plyšového maca,
niečo, čo sa stráca?
Na kolonáde sa život stiahol do sôch.
Vravíš, že ťa desia, keď ma vítaš boso –
z čoho nemám osoh, kým je tvoja teta
neúprosne tretia.
Budem sladko tokať, až sa vymkneš z handier.
Šváby, prach a brokát, smutný oleander –
naše prvé rande horšie nezačína.
Kým ti horí čína.
Odklíname lásku nad pohanskou mannou.
Siaham po tabascu s gestom veteránov,
s nedopovedanou, obávanou tvárou
ťažkých pôžitkárov.
Strhneš sa a z pultu zhodíš minerálku.
Tuším stret dvoch kultúr na fatálnu diaľku.
A môj plán je kalkul: sex a svätý pokoj.
Sklené tretie oko.
Pod belasý paplón šuchneš skautský mundúr.
Surovo ma naplo (kam s tým? za rotundu?).
Kto tu nosí rundu...?! Na zlomenej harfe
iba sladký parfum.
A krv (kvapká z lustra?). A zúrivý pudlík.
Vráža do balustrád v sústredenom kŕdli.
Hrubo sme ho sprdli za vulgárny slovník.
Zlí. A seberovní.
Dievča zlez mi z hrude, daj mi ruku a poď.
Ponad veky bude znieť náš tichý ťapot.
Každý iný kápo ti to takto sľúbi
len pomedzi zuby.
Ja sa nehrám... Ak aj, iba s prázdnou flintou.
Ale raz, raz čakaj šesťvalcový hintov,
náruč hyacintov – romantický únos,
keď je v meste plno.
*
Ó, duch tejto vily, pomáhaj a zbližuj...
Keď sme uľavili každý svojmu krížu,
jeme suchú ryžu, zúfalí a zdraví
ako z Okinawy
VÁCLAV HONS
Skákejme
Guinnessova kniha
to jasně píše
Nejdelší tunely
jsou v Čechách
a to z plyše
Politik
Krize
žere vize
ještě že tu je
ta děvka televize
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)