Fenomenálny básnik Milan Rúfus, tvorca trpko pravdivý a pritom podnecujúci, odišiel v priestore zmrazeného času potichu do večnej krajiny ticha, ale veršami pravdy, krásy a dobra počas pozemského putovania vyniesol vysoko Slovo pochválené. Zanechal jasné posolstvo, že do priestoru Slova treba vstúpiť, povedané jeho slovami, "s čistým srdcom, na kolenách" a položiť ho v ľudskom spolunažívaní na stôl prestretého žitia ako chlieb každodenný. Práve v priestore Slova zanechal bohatstvo, z ktorého môžeme čerpať v akomkoľvek čase - či už krízy alebo radosti. V súčasnosti nám treba takéhoto slova, ktoré ako štipka soli medzi dva prsty dá životu zmysluplnú chuť pre existenciu bytia, v ktorom aj napätie, boj bude voňať skutočnou človečinou. Pri načieraní takéhoto slova je potrebné s pokorou pokľaknúť a nabrať vody živej, ktorá vo vzájomnej komunikácii osvieži a prečistí a nie zakalí vody žitia, v ktorých sa potom potápame na dno, prípadne ponárame do bahna ničoty a duševnej prázdnoty. Je to potrebné aj preto, aby na Slovensku sa duchovne nezakrpatelo.
   V súčasnom svete tváriacich sa právd s maskou lží sa postupne slovo básnika vytláča a vystavuje do ofsajdu. Slovo básnika akoby súčasník nepotreboval. Do popredia sa pretláča slovo falošné a stále viac napustené prázdnotou povrchného obalu, ktoré reklamne presadzujú a do vedomia "mlčiacej väčšiny" vtláčajú takmer všetky médiá. Takéto slovo však dušu nepohládza, lebo jeho prijímateľ ho berie len ako hot-dog z rýchleho občerstvenia. Zoberie, prežuje a pokračuje ďalej bez toho, aby jeho obsah rozhýbal myslenie, rozcitlivel dušu a nútil aj k sebareflexii. Konzument slova vyháňa ho do do úzkeho priestoru, ktorým pretečie len slabý odvar z plnohodnotného slova pri sprostredkovaní myšlenok, pocitov, nálad, dojmov...
   Pritom práve v slove básne má podľa Rúfusa "omyl väčšej ceny než pravda za groš kúpená". Takéto slovo sa však pre médiá stáva "mŕtvym", lebo mu postupne kopú hrob a pochovávajú ho. V tejto súvislosti je namieste otázka: kam sa vytratilo poetické slovo z televíznej obrazovky v podobe nedeľnej, resp. sviatočnej chvíľky poézie. Prečo aj v tlačených médiách absentuje slovo básnika. Dochádza napokon k tomu, že médiá už len sprostredkujú informáciu o úmrtí básnika, ale jeho slovo vyslovené v básni už pred čitateľom "cenzurujú". Takto vlastne pochovávajú Majstov Slova už zaživa.
   Mnohí plávajúci len v mediálnych vlnách už pomaly ani nevedia, čo je to báseň, lebo básnik je nielen Svätý za dedinou, ale súčasný konzument ho postupne vyháňa aj z chotára dediny. A tak mnohým do slovnej výbavy stačia len slová, prostredníctvom ktorých si vymieňajú tovar za peniaze a náhaňajú hodnoty videné len očami a nie srdcom. Pomaly bude potrebné pokľaknúť nie s úctou k Slovu básne, ale prosiť, modliť sa za básnikovo slovo v spoločnosti, lebo viditeľne neviditeľná ruka trhu ho trhovo tajomne "demokraticky cenzuruje". V dnešnej informačno-komunikačnými technológiami vystuženej dobe je na každom človeku, aby tomuto tlaku nepodľahol a nedovolil Majstrom slova "stínať hlavu".
   Po všetkých možných a nemožných reformách je už čas zreformovať aj slovo, aby nadobudlo svoj zmysluplný človečenský obsah a nie povedané opäť s Rúfusom povrchnú živočíšnosť. Dosiahnuť sa to dá aj poskytnutím väčšieho priestoru v spoločnosti pre SLOVO BÁSNIKA. Veď tak veľmi nám ho treba každý deň, v súčasnosti možno ešte viac ako kedykoľvek predtým, lebo ak "sa zas budú básne čítať, v ľuďoch ľudí poznáš zas...".

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]