Vari najvzrušujúcejšou a najnaliehavejšou otázkou súčasnosti je, koľkými garnitúrami osobností vlastne disponuje päťmiliónové Slovensko. Ak by sme mali vychádzať z faktu, že o priazeň voličov, a teda o schopnosť riadiť štát sa samostatne uchádzalo 25 politických subjektov, asi by sme mali uveriť, že je u nás prinajmenšom 25 garnitúr štátnických osobností a 25 garnitúr odborníkov pre všetky sféry spoločenského života, čiže aj 25 sebestačných kultúrnych elít.
   Vzhľadom na to by bolo potrebné primerane a urýchlene zvýšiť aj počet spisovateľských organizácií, ktorých je zatiaľ vďaka doterajšej kryštalizácii politickej scény po roku 1989 absolútny nedostatok - totiž len dve relevantné (SSS a AOSS) a niekoľko marginálnych (do zátvorky nebudem vpisovať skratky členských organizácií AOSS).
   V úprimnej snahe uveriť, že máme naozaj 25 kompletných, komplexných a kompetentných štábov pripravených viesť štát a jeho rezorty nám však bráni čo už len letmý pohľad na zverejnené zoznamy kandidátov. Množstvo známych, menej známych i celkom neznámych jednotlivcov dokonca zvádza k presvedčeniu, že väčšina z nich by skôr mohla voliť kohokoľvek spomedzi slovenských spisovateľov ako naopak.
   Nuž, skutočne si slovenskí spisovatelia ťažko môžu vybrať z ponuky - najmä, ak im takmer všetci politici viac či menej otvorene sľubujú a čoraz väčšmi i ukazujú a dokazujú, že nebudú podporovať literatúru...
   Ak by sme sa nebodaj chceli seriózne zamyslieť nad našou (podľa možnosti kultúrnou) budúcnosťou, sotva sa zaobídeme bez analýzy predchádzajúceho vývoja. K širokému vejáru poznania, ku ktorému by sme zrejme dospeli, patrí fakt, že v zlomových okamihoch druhej polovice 20. storočia, čiže vo februári 1948 a v novembri 1989, sa o vedúcu úlohu v spoločnosti, teda o exkluzívne mocenské postavenie v celoštátnom meradle uchádzali relatívne malé skupiny pražských profesionálnych revolucionárov a na Slovensku prívrženci ich bratislavských filiálok, ku ktorým postupne pribudli súdobí konjunkturalisti a karieristi.
   Treba tiež triezvo poznamenať, že skupinky revolucionárov spočiatku nevedeli, čo si počať s mocou, ktorú získali priveľmi ľahko a nie vlastným pričinením, ale ako dôsledok zmenenej medzinárodnej situácie, podmienenej rozdelením a prerozdelením sfér vplyvu na úrovni veľmocí.
   Nové pomery - aj tie po nedávnych parlamentných voľbách - pochopiteľne vždy majú úzku riadiacu základňu a akútne potrebujú rozšíriť počet vládnucej vrstvy. Jedným z riešení sa po februári 1948 stali ročné kurzy ukončené maturitou, ktoré umožňovali pokračovať v štúdiu na vysokých školách.
   Podobné reformy sa však paradoxne uskutočnili aj na západe. Podľa Davida Brooksa, autora knihy Bobos in Paradise (Simon and Schuster, New York 2000) k tomu Američanov prinútili sovietske úspechy v oblasti vedy. Až do 50. rokov 20. storočia boli americké univerzity predovšetkým pre synov z prestížnych rodín, ktorí mali osobných sluhov a namiesto štúdia sa venovali športu a zábave (ako niektorí slovenskí ministri). Stratégovia pochopili, že upadajúca intelektuálna základňa nezachráni USA v súťaži konkurenčných spoločenských systémov, a tak okrem systematického nákupu najlepších mozgov z celého sveta vznikol aj vládny program, ktorý sprístupnil americké univerzity nadaným jednotlivcom z chudobných vrstiev.
   Tvrdí sa, že zvolená taktika sa Amerike bumerangovo vrátila v podobe vĺn protestných vystúpení študentského hnutia počas 60. rokov. V sovietskom bloku sa zasa zo študentov, ktorým režim urýchlil cestu k vzdelaniu a vysokým funkciám, neskôr stali disidenti. Veď medzi signatármi Charty 77 z významnejších predfebruárových prominentov a ich potomkov boli len V. Havel, J. Patočka a V. Černý, kým väčšinu tvorili bývalí komunisti.
   Čo z minulých skúseností čaká slovenskú spoločnosť a jej kultúru v najbližšom čase a v nadchádzajúcom období ako povestné historické repete, ešte len uvidíme. Dajme sa milo prekvapiť.
   Napriek všetkému je slovenská kultúra i literatúra len jedna, ale scelí ich až milosrdný čas, ktorý aj definitívne určí mieru skutočných duchovných hodnôt. V zmysle biblickej myšlienky, podľa ktorej prví budú poslední a poslední budú prví, sa raz výrazne preskupí aj súčasná oficiálna literárna hierarchia - mnohí nadhodnocovaní autori spľasnú ako bubliny a mnohým sa vráti ich stratený (či len zatracovaný) význam.
   Veď sami sme boli svedkami, že podobný kyvadlový efekt sa na našom literárnom území prejavil za posledných päťdesiat rokov najmenej päťkrát.

   (Autor je tajemník Spolku slovenských spisovateľov)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]